Egoisti s chrípkou a tí ďalší

Poznáme ich všetci. Mladí, alebo bezdetní či cieľavedomí. Hovoria o nich, že sú draví, no pre mňa sú v chrípkovom období egoisti, ktorí „nemajú boha pri sebe.“ Chorí až  na kosť, stále však dostatočne ambiciózni, ktorí si myslia, že sú nenahraditeľní. Pri pohľade na preplnené cintoríny som si nie celkom istá…

Opakuje sa to každý rok až na to, že akosi sú z roka na rok väčšími hrdinami, lebo prišli do práce chorí. Ešte zahrajú divadlo, že prosím, nechcem ťa nakaziť, ani sa ku mne nepribližuj, strašne som chorý – chorá, ale nemohol/nemohla som si dovoliť ostať doma. Ešte sa posťažujú, že si to nemôžu dovoliť vyležať aspoň pár dní, že doba je zlá.

Doba je však len taká, akú si ju robíme. Keď mi do telefónu priateľka bez hlasu po tretíkrát za posledné týždne sotva povedala, že je opäť chorá, ale že ona musí ísť do práce, už som ju ani neľutovala, aj keď je na financovanie rodiny sama. Nepamätám si, že by niekedy nejaké ochorenie vyležala. Čo bude robiť, keď jedného dňa opäť chorá povie, že musí, ale telo odpovie, že už definitívne nemôže?! Čo bude robiť potom?? Nevedela mi odpovedať. Alebo takí kolegovia s teplotami, kašľom, či kýchaním v práci, že hypotéky, šeky, zástupy čakajúcich na vašu pracovnú pozíciu…

Nejde náhodou aj o egocentrický hyenizmus prísť chorý do práce a ešte sa nechať aj ľutovať? Veď čo tam po kolegoch, čo majú doma deti, partnerov či dokonca ťažko chorých rodinných príslušníkov, ktorých môžu nakaziť? Nikdy nezabudnem na agresívnu infekciu oka, ktorú do práce zaniesla kolegyňa bez rodiny. Celé dni tvrdila, že to je len prievan. Pritom išlo o závažné infekčné ochorenie a ako sa neskôr ukázalo, vedela to. Ochorenie sa rozšírilo chodbami firmy ako pliaga.

Na „nezastupiteľnú“ bez rodiny som nielen ja s manželom doplatila nezvratným poškodením zraku. Ale viete … Dotyčná bez rodiny vraj musela!

Chápem strach zo straty zamestnania, ale naozaj sa z nás už stali takí egoisti, že nám je jedno, že môžeme nezodpovednosťou ublížiť ďalším?

Nenahraditeľných sú plné cintoríny. Určite tam ležia aj takí, ktorí si mysleli, že zemeguľa sa bez nich prestane točiť. A neprestala. Priznali to aj dvaja pacienti po transplantácii srdca, s ktorými som kedysi robila rozhovor. Také jednoduché až mrazivé. Nič zvláštne, len nevyležali chrípku.

Naozaj to stojí za to? Takmer rok som sa liečila na komplikovaný zápal pľúc. Keď som konečne mohla medzi ľudí, v divadle si v horúčkach sadla vedľa mňa asi 60 ročná  pani s chrípkou. Keď som jej zhrozene vytkla, prečo je taký egoista a prišla do divadla všetkých nakaziť, vraj čo mala robiť, veď mala lístky! Do piatich dní sme s manželom obaja zaľahli….. Dokážeme byť neskutoční egoisti. Vlastne aj mladí aj starí.