Rozhovory

EXKLUZÍVNE! 20 rokov vyberal TOP manažérov, až kým ho neodsúdili

„Momentálne sa mám dobre. Všetko je v poriadku a život je presne taký, aký má byť,“ privíta ma v kancelárii človek, ktorý v živote zažil to, čo drvivá väčšina vidí iba vo filmoch. Personalista, ktorý so spoločníkom ako prví na Slovensku zaviedli výraz personálny audit a aj vďaka tvrdej práci sa dostal na výslnie podnikateľskej sféry. Martin Novotný sa vďaka odvahe a dlhoročnému nasadeniu zaradil medzi tých, ktorým telefón viac ako 20 rokov nestíchol. Až …

Spoznala som ho ako redaktorka spravodajstva verejnoprávnej STV. V roku 2008 jeho personálno poradenská spoločnosť organizovala šachový turnaj podnikateľov so svetovým veľmajstrom Anatolijim Karpovom. Už vtedy bol veľmi neformálny a automaticky mi ponúkol tykanie, ktoré som prijala. „Bol som rád, že si to prišla spravodajsky spracovať, pretože išlo o mimoriadne poučné podujatie pre TOP manažérov, ktorí mali možnosť zmerať si sily s majstrom sveta v šachu. Pán Karpov vtedy nastúpil proti 20 manažérom naraz. Po chvíli bolo po všetkom. Len dvaja s ním dokázali remizovať,“ spomína na minulosť Martin Novotný, ktorý stál za zrodom prvej personálno poradenskej spoločnosti na Slovensku.

Foto: Michal Smrčok, Dušan Kittler / Martin Novotný vľavo odovzdáva darček v podobe zbierky známok Anatolijmu Karpovovi

„V roku 1990 sme sa so spolužiakom, ešte ako študenti, vybrali do Viedne hľadať podnikateľskú príležitosť. Iba trochu sme tušili, čo by sme chceli a do čoho sa ženieme. Mojou výhodou bolo, že som perfektne ovládal nemčinu. Cieľ bol jediný. Priniesť vzdelané mozgy na Slovensko. Za každú cenu sme sa chceli dostať k doktorovi Jeneweinovi, ktorý mal vtedy 45 rokov. Ja som mal 20, spolužiak 27 rokov. Jednoducho sme mu zaklopali na dvere a na viac ako 12 rokov sa stal našim otcom v podnikaní. Vďaka nemu sa nám na Slovensku podarilo vybudovať veľmi serióznu personálnu spoločnosť,“ spomína Novotný, ktorý váženému rakúskemu podnikateľovi jednoducho rovno z ulice zazvonil na dvere s tým, že s ním chcú spolupracovať. Už o pár týždňov, po veľmi tvrdom internom školení, riešili spolu s Dr. Jenweinom prvú zákazku. Obsadzovali post generálného riaditeľa jednej nadnárodnej telekomunikačnej spoločnosti. O tri roky neskôr ich oslovil personálny riaditeľ STV, aby predložili ponuku personálneho auditu manažmentu STV.


foto: archív Novotný/ vlavo Dr. Jenewein, druhý z prava vnuk posledného Cisára princ Liechtenstein, vpravo M.Novotný

Nevídaný audit do vyčerpania

Dovtedy nevídaný projekt hodnotil schopnosti 160 riadiacich pracovníkov verejnoprávnej televízie. Projektom ohúrili aj rakúskych partnerov, pretože išlo o úplne prvý projekt takéhoto rozsahu v takej inštitúcii. „Boli sme mladí a odvážni. Bola to aj psychológia. Na začiatku prišla samozrejme všeobecná vzbura. Veď sme boli uchá. Upokojilo sa to až potom, keď prví ľudia prešli auditom a ešte aj s pozitívnym výsledkom. Pochopili, že cieľom auditu nie je zle ohodnotiť ľudí, ale ich analyzovať a nájsť v nich potenciál, ktorý sa hodí na možno ešte lepšiu pozíciu,“ spomína Novotný na prelomový personálny audit v krajine, pre ktorý s vtedajším spoločníkom takmer skolabovali od vyčerpania.

O technických vymoženostiach dnešnej doby totiž mohli chlapci len snívať. „Dodnes nechápem, ako sme to dali. Mali sme jeden akože výkonnejší počítač, do ktorého asistentka nahadzovala všetky údaje takmer 200 ľudí. Software, ako ho poznáme dnes, ešte neexistoval. Bola to T602, v preklade lepší písací stroj. Pár dní pred odovzdaním sme to zle zálohovali a počítač sa pokazil. Nezvládla to ani papierová disketa a dostali sme sa do časového sklzu. Robili sme v kuse 3 dni a tri noci. Deň pred odovzdaním sme celú noc stáli vo Viedni pri kopírke, pretože naša to nezvládla. Ráno sme to všetko v STV obhajovali. Tuším o 11 hodine som prišiel domov. Pamätám si ešte, že som niekde telefonoval, a potom si už nepamätám nič. Dva dni som bol totálne vypnutý,“ spomína si na historický projekt Novotný, ktorý dodáva, že ak práca niekoho baví, nepozerá na hodinky a dni. „Ak máte okolo seba ľudí, s ktorými si rozumiete, je to ideálny základ firmy. 20 rokov som denne spoznával nových ľudí,“ vysvetľuje Novotný, ktorý v čase slávnostného schválenia Ústavy SR bol pravou rukou princa Vincenza Liechtensteina, osobného priateľa Dr. Jeneweina. „Keď schvaľovali Ústavu SR v parlamente, podpredseda parlamentu ho pozval ako čestného hosťa. Očarila ma absolútna spontánnosť pána Lichtensteina. Potom všetkom som ho zaviezol do Viedne na určené miesto, kde vystúpil, vyhrnul si pravú nohavicu, naskočil na bicykel a pokračoval ďalej…“ spomína si Novotný, ktorý prvé stereotypy v úspešnej firme pociťoval po 15 rokoch.

Pád až pod samé dno

Vtedy spoločnosť Jenewein začala hľadať aj ďalšie formy podnikania. Vzdelávanie, či lobbing, ktoré vo firme potlačili pocit monotónnosti a únavy. Spoločníci sa rozišli až po 20 rokoch, pretože ich názory na rovnaké veci sa začali odlišovať. „V čase hospodárskej krízy to bolo aj o peniazoch.“ Ich firma do vysokých manažérskych funkcií vybrala stovky manažérov. „Boli sme špecializovaná firma na špecializované pozície. Našimi rukami prešli stovky TOP manažérov,“ spomína na zlaté časy Novotný. „Výber správneho riadiaceho pracovníka, to je dlhý proces, ktorý si vyžaduje prácu  s množstvom informácií. V tom čase sme aj veľa publikovali. Od základov poradenstva až po špecifický slovník personálneho poradenstva. Na pracovný trh sme priniesli pojmy ako executive search alebo head hunting. Samozrejme, čo to je, sme na začiatku netušili ani my,“ zasmeje sa úprimne Novotný, ktorého však smiech pri spomienkach na externú spoluprácu s premiérkou Ivetou Radičovou prešiel.

foto:archív Novotný/ vľavo dnes už zosnulý Dr. Jenewein, vpravo M. Novotný , ktorý v roku 2011 spolu pani Rittou Jenewein založili Nadáciu J.F.Jeneweia

„So spoločníkom sme sa rozišli v roku 2010. V tom čase som dostal od pani premiérky ponuku na pozíciu jej externého poradcu. Popri mojom podnikaní to bol pre mňa významný bonus, byť pri rozhodnutiach premiérky vlády,“ hovorí Novotný, ktorý to vnímal ako možnosť byť jej poradným hlasom a určitou investíciou do budúcna. „Samozrejme veľmi veľa spoločností malo záujem prezentovať svoje myšlienky priamo premiérke, takže tých telefonátov boli desiatky denne. Mojou úlohou bolo  ich vyhodnotiť tiež aktívne vyhľadávať ďalšie témy a ponúkať ich ako návrh rovno aj s riešením,“ hovorí podnikateľ, ktorému sa zmenil svet obvinením z nepriamej korupcie pre kauzu Osrblie, ktorá ho po jeho vlastnom odvolaní sa na špecializovanom trestnom súde v Pezinku, kde dostal podmienku, dostala cez Najvyšší súd až do väzenia. Verdikt znel 1,5 roka nepodmienečne. „Ten pád neprišiel zo dňa na deň. Môj mozog to tak nevyhodnocoval. Mal som snahu zachrániť, čo sa dá. Faktom je, že je to obrovská zmena v živote. Doteraz som o tom ani nikomu nerozprával. Nemal som potrebu sa o tento zážitok deliť. Je totiž unikátny. Postupne zo života vyberá veci, ktoré sú samozrejmosťou. Na jednej strane berie, ale na druhej dáva,“ zdôveruje sa dalito.sk s pocitmi podnikateľ, ktorý zažil z výslnia pád až pod zem. „Myšlienky prichádzajú postupne, mozog ich spracováva, uvedomuje si, vyhodnocuje, potom je nejaká fáza, že „ježišmaria“, kam som sa to dostal, čo to je, možno nejaké chvíľkové zúfalstvo, a to boli tie chvíle, tie mimoriadne zvláštne momenty, keď sa vo mne niečo skutočne zmenilo. Niečo, čo prišlo z môjho najhlbšieho vnútra. Rekapituloval som a kládol si otázku, prečo sa to stalo,“ odkrýva väzenské myšlienky Novotný. Dnes už to všetko vníma ako skúsenosť prihratú životom. „Vo väzení je vašou vnútornou povinnosťou porozmýšľať nad sebou. Čo sa vlastne v mojom živote dialo? S kým som trávil čas a čomu som venoval svoju pozornosť? Aký som bol vlastne človek sám pred sebou? To boli otázky, ktoré som si kládol a kladiem. Napríklad, mal som kedysi obdobie, že ma už práca až tak nenapĺňala a čas som trávil so svojimi zábavami a nevenoval som pozornosť tomu s kým ho trávim a čo tí ľudia okolo mňa vlastne robia. Potom prišla tvrdá rana. Prišiel som o rodinu, prácu, klientov, priateľov. Stavať na tom, čo bolo sa nedá a musím začať odznova. Zas a znova. Pretože prvým novým začiatkom bolo obdobie, keď ma po 2,5 mesačnej väzbe pustili domov. Bolo to obdobie, keď sa všetko postupne zmenilo a do roka som bol rozvedený, bez zákaziek, na pokraji osobného bankrotu. Neostávalo mi nič iné, len zozbierať posledných pár grošov, energiu a hor sa do práce. Podarilo sa mi v relatívne krátkom čase nájsť zopár aktivít a aj motivovať zopár ľudí. Venovali sme sa personalistike, jazykovému vzdelávaniu, osobnostnému rozvoju a pomáhali sme začínajúcim podnikateľom. Z jedného malého garážového výrobcu sme urobili svetového exportéra,“ pochválil sa Martin Novotný, ktorý bývalú premiérku od vypuknutia kauzy videl raz, až na Špecializovanom súde v Pezinku. Keď si myslel, že najhoršie je už za ním, prišlo to ešte raz a v ďaleko horšej nakladačke. Zmenený rozsudok Najvyššieho súdu SR znel namiesto podmienečného 24 mesačného trestu, nepodmienečný trest 18 mesiacov.


Ako na Marse

Bývalý úspešný podnikateľ označil väzenie pre bežného smrteľníka za nepredstaviteľnú galaxiu. Akoby pristál na Marse, kde musíte pozorovať, čo sa bude diať a aké pravidlá tam fungujú. Na začiatku pobytu bol bez kontaktu s jeho okolím. Dôvody boli jednoduché. Na všetko potreboval povolenie. Telefonovanie či návšteva rodiny. „List je jediná možnosť, ale kým niečo napíšete a vráti sa vám odpoveď, tak prejde aj týždeň. Okrem toho vašu poštu čítajú, takže píšete aj tak nie celkom otvorene. Dostával som list skoro každý deň a bol to nesmierne úžasný pocit, že je tam vonku niekto, kto na mňa myslí. Držalo ma to skutočne nad vodou. Zbor väzenskej a justičnej stráže je štát v štáte so špecifickými pravidlami či už vo vzťahu medzi zamestnancami či k “hosťom“, o ktorých sa starajú. Ten pocit, akoby ste prišli na zlú internátnu izbu alebo zlý hotel v Egypte je mylný. Je to ešte horšie. Prirovnal by som to k verejným toaletám. Bola to malá izba so 4 posteľami s umývadlom a malou šliapacou toaletou v rohu miestnosti, kde musíte jesť, spať a tráviť väčšinu času. Po mesiaci ma premiestnili. Okrem Justičného paláca som spoznal aj Leopoldov a Hrnčiarovce pri Trnave. Spoznal som viacerých zamestnancov ZVJS s rozličným prístupom k práci. Mohol som si vyskúšať ako funguje peniterciálna výchova v praxi. (úsmev),“ spomína na väzenie podnikateľ a bývalý poradca premiérky s tým, že tento druh zážitku si už určite nechce zopakovať. Prišiel tam totiž do kontaktu s ľuďmi, ku ktorým by sa za normálnych okolností nemal ako dostať.

Určite mi len tak niekto nepomôže

Je presvedčený, že budúcnosť je o vôli a nastavení. „Ak je niekto nastavený ako podvodník, tak bude podvádzať aj tak, či sedel pár mesiacov alebo roky, či niekto pil za volantom, alebo to bude riskovať ďalej. Presne je to o vôli, či chce alebo nechce opäť riskovať. Peniterciálna výchova, tak ako som ju mal možnosť zažiť ja, podľa mňa v tejto inštitúcii nefunguje. Česť, samozrejme, určitým výnimkám. Každý sa tam teší na deň D, keď bude zasa slobodný a robiť to, čo sám uzná za vhodné,“ presne ako jeho spoluväzni, o ktorých pred tým na slobode čítaval maximálne v rubrikách krimi. „Pri dobrom správaní sa tam viete z najťažšej nápravnej skupiny prepracovať do najľahšej a naopak. Takže si ani nepamätám, s kým som tam býval, určite tam bolo aj zopár zaujímavých a vnútorne vyrovnaných ľudí. Jednoducho som to vytesnil. Na čo si ale pamätám je úžasný stres. Obrovský 24 hodinový permanentný stres, kde to som a čo to vlastne je. Keď som prišiel domov, akoby ten stres zo mňa opadol a všetko mi vypadlo z hlavy. Jednoducho nechcem už na to myslieť,“ vysvetľuje vytesnené zážitky z väzenia personalista, ktorý si myslí, že od života ešte dostane šancu.

V prvom rade si ju však chce dať sám sebe a určite neplánuje sedieť v kúte, ľutovať sa a očakávať, že mu niekto pomôže. „Určite mi len tak niekto nepomôže. Pokiaľ však budem sám aktívny a nápomocný iným, som presvedčený, že šanca existuje. Nemyslím si, že je to o jednotlivcoch, alebo nastavení spoločnosti pomôcť, či skôr nepomôcť niekomu, kto má záznam v registri trestov. V tejto krajine je veľmi veľa dobrých ľudí a po ťažkej skúške osobných vzťahov viem, že dnes sú okolo mňa úžasní ľudia, kamaráti, s ktorými môžem kedykoľvek rátať,“ verí v opäť normálnu budúcnosť Novotný, ktorého dodnes ako príklad vyšetrenej korupcie na najvyšších miestach uvádza premiér Róbert Fico. „Samozrejme, príjemné to nie je, keď sa to ešte stále spomína po siedmich rokoch. Je to akoby ma stále niekto trestal a čo je najnepríjemnejšie, že to trestá aj moju rodinu a deti. Je to nešťastná interpretácia, lebo ja som v tom čase bol primárne súkromný podnikateľ, venoval som sa tomu zadarmo pár hodín mesačne. Nebol som ani politik ani štátny zamestnanec. Bol som externý poradca. Keby som ním nebol, ani pes po mne neštekne, ale politicky sa táto téma, bohužiaľ, stále hodí. Neodsúdili ma za korupciu, ale za nepriamu korupciu. Takýchto detailov je tu ešte veľa. Ani nemá význam pokračovať ďalej, pretože je to súbor faktov a následných konštrukcií. A hlavne, už sa nepotrebujem vyviňovať, mám to celé za sebou a to je pre mňa na teraz to najpodstatnejšie. Viem, že aj toto sa raz skončí. Možno raz príde deň, keď napíšem o tom celý príbeh. Zatiaľ všetkým môžem odpustiť, popriať len to najlepšie, ale najmä veľa zdravia a za seba poďakovať Bohu za unikátnu skúsenosť,“ dodáva s pokorou Novotný.

foto: dalito.sk

Opätovný úspech je len o nastavení

Novotný opäť vidí na konci svojho tunela svetlo a úspech. Verí, že všetko sa opäť na dobré obráti. „Sedem nepríjemných rokov už stačilo. Už je to všetko vybavené. Zlého už stačilo, nie? (úsmev) Už je to naozaj za mnou,“ takto vidí svoju budúcnosť, hoci zatiaľ od nikoho nedostal druhú šancu. „Ďalšiu šancu, ako som spomínal, si musím dať v prvom rade sám. Je to jedno z tých najväčších ponaučení, ktoré som si z tohto obdobia vzal. Za všetko vo svojom živote si môžem sám. Radi sa často vyhovárame na druhých ľudí, alebo okolnosti a ospravedlňujeme tým svoje konanie. Avšak na začiatku každého príbehu v živote sú vlastné rozhodnutia. Keby sme s týmto vedomím žili, bolo by všetkým lepšie,“ zamyslí sa.


Zatiaľ pracuje iba na tom, čo si sám nájde a vymyslí. Jeho firmy sú stále živé a rozbieha niekoľko nových projektov. „Je to o tom, že mi ostalo pár kamarátov, ktorí mi pomáhajú prežiť toto obdobie. Peňazí ubudlo. Dnes som rád, že mám na zloženky. Musím rozmýšľať inak ako kedysi. Pribudla mi starosť každý mesiac prísť na to, z čoho čo zaplatím. Kým veci dennej potreby som kedysi riešil trvalými príkazmi, dnes niekedy meškám, alebo si musím požičať,“ nehanbí sa za úprimnosť Novotný, ktorému sa pracovné ponuky či objednávky zatiaľ nehrnú. „Nikdy nevieš, akú druhú šancu dostaneš od života. Cesty života sú nevyspytateľné. Som mimoriadny optimista a na ľudí som nezanevrel. Možno mi ju dá dalito.sk (úsmev). Som presvedčený, že opätovný úspech je len o nastavení!“ takto vidí svoju budúcnosť podnikateľ, ktorý dodal, že to vníma podobne ako vo filme Good Year, Dobrý ročník, nakrútený podľa románu Petra Mayleho.

„Človek by mal uznať svoje prehry, rovnako elegantne, ako oslavuje svoje víťazstvá. Časom zistíš, že z výhry sa nič nenaučíš, naopak ponaučenie môže priniesť umenie prehrávať. Okrem toho, oveľa zábavnejšie je vyhrávať. Prehra je raz za čas nevyhnutná, dôležité ale je nezvyknúť si na ňu!“

Dodal na záver  Martin Novotný a ponáhľal sa vyzdvihnúť syna zo škôlky.

 



Komentáre (1)

    Vaša reakcia

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *