EXKLUZÍVNE: Marko Daňo: „Závisť ma iba motivovala splniť si sen o NHL.“

Po Mariánovi Gáboríkovi, Jiřím Bicekovi a Mariánovi Hossovi je Marko Daňo v poradí štvrtým hokejistom, ktorý nemal ešte ani 18 rokov a už hral v profesionálnej hokejovej extralige. Keď som o ňom nakrúcala športovú publicistiku, mal iba 16 rokov, oslovoval ma teta a túžil hrať v NHL. S Markom som sa stretla po šiestich rokoch. Potykali sme si a zaspomínali na náš prvý rozhovor, keď sme ešte obaja netušili, že to, čo v dokumente hovorí, sa mu čoskoro do bodky splní.  

Pamätáš sa? Hovoril si mi, že tvojím hokejovým snom je odcestovať za more.  Najväčším snom je NHL a Stanley Cup, tím Chicago Blackhawks. Keď ťa v roku 2015 draftovali do Columbus Blue Jackets a odtiaľ vymenili do Chicago Blackhawks, spomenula som si na náš rozhovor a normálne ma to rozcitlivelo.  

(úsmev) Áno, aj ja si na to spomínam. Ani som netušil, že sa mi tento sen tak rýchlo splní. Bol to naozaj neopísateľný pocit. Užil som si to tam naplno, bohužiaľ mi to tam nevyšlo podľa mojich predstáv, no všetko je tak, ako má byť.  Človek ide ďalej. Teraz som rád, že som vo Vinnipegu a že tam mám aj reálnu možnosť hrať. Je tam super kolektív aj výborný tréner. Takže tá skúsenosť v Chicagu bola výborná,  aj keď som tam bol v hlavnom mužstve iba dva mesiace, no niečo som si z toho zobral. Hrať po boku Mariana Hossu alebo Patricka Kaneho bola naozaj veľká škola.

A teraz, keď mi už nehovoríš teta, ale Lucia, máš aký hokejový sen?

(smiech) Teraz si už ten sen plním každým dňom. Vždy, keď prídem na ľad, tak je to niečo nové. Každý deň. Je to naozaj úžasné a naozaj ďakujem Bohu za to, že mám takú možnosť a môžem byť tam, kde som.

Tréneri v dokumente priznali, že ako každý syn slávneho otca si vtedy mal problém s ľuďmi, ktorí ti závideli, že si sa ešte ako mladík dostal do extraligy. Videli za tým len tvojho otca. (Jozef Daňo, bývalý hokejový reprezentant, 2xZOH, 4xMS, 117 reprezentačných zápasov). Hnevalo to aj jeho, lebo ľuďom mimo hokeja musel neustále vysvetľovať, že všetko si dosiahol poctivou prácou. Ty sám si vtedy povedal, že ľudia, ktorí ti závidia, nie sú normálni. Je to pre teba zadosťučinenie, že ťa draftovali do NHL?

No, ľudia sú rôzni. Nájdu sa takí aj takí.  Hovorilo sa o tom veľa, vraj mi otec pomohol, vraj ma potlačil a neviem ešte aké fámy a reči. Mňa to však v Trenčíne len motivovalo ísť ďalej a všetkým ukázať, hlavne sebe, že to nebolo  nejakou protekciou, ale že som si to miesto v Trenčíne zaslúžil. Že som si to v podstate vybojoval sám,  s mojimi spoluhráčmi, ktorí mi k tomu významnou mierou dopomohli . Teda žiadna pomoc môjho otca, okrem toho, že mi radil na základe vlastných skúseností.

Do veľkého sveta NHL si vstúpil veľmi mladý.  Je to kolektív riadnych chlapov a tvrdých profesionálov. Veď boli časy, keď si aj Petrovi Bondrovi hovoril ujo a zrazu si medzi nimi. Čo bolo najťažšie?

(smiech) Naozaj som kedysi Petrovi hovoril ujo. (smiech) Prostredie NHL ďaleko od Slovenska však nebolo pre mňa až také bolestivé. Celý život som vyrastal so staršími.

Aj vtedajší tréner dorastu HK Dukla Trenčín Róbert Kaláber povedal, že medzi dospelými hokejistami si naozaj dospel aj civilne.

Asi som v trenčianskom Áčku naozaj dospel rýchlejšie. Ako 16-ročný chlapec som sa rýchlejšie oťukal než iní rovesníci niekde inde. Je naozaj zaujímavé byť, či  už v Trenčíne alebo tu v Amerike, po boku dospelých, ktorí už majú založené rodiny. Je pre mňa poučné sledovať ich, je to iné, ako keď hrá mladý, slobodný a bezdetný  hokejista. Mám teraz priateľku, no ten ich život je iný. Uvidíme, ako to pôjde ďalej a za aký čas možno budem otcom aj ja.

Ty už nad tým rozmýšľaš?

(smiech) Nie! Len hovorím, že teraz v Amerike sledujem, ako žijú. Určite, keď príde ten správny čas, bude to veľká zmena aj pre mňa a snáď sa s tým budem vedieť popasovať. Len hovorím o tom, že je pre mňa zaujímavé sledovať všetkých tých hráčov, ako vlastne žijú a čo všetko s rodinami zvládajú. Každý deň prídu na štadión, odrobia si svoju prácu a potom idú domov a majú tam detí až za ušami.(úsmev)

Vyzerá to tak, že život medzi dospelými v NHL ťa naladil na rodinný život.

Nieeeee … (smiech) Ešte máme čas!

Pred dvoma rokmi som vydražila tvoju prvú hokejku, ktorú si venoval na charitu. Presne, ako som ti pred šiestimi rokmi pri rozlúčke povedala, neboj, sen o NHL sa ti splní a ja ako prvá vydražím tvoju hokejku. Peter Bondra ťa chválil, ako sa o charitu zaujímaš už ako mladý človek. Vraj si ho aj sám kontaktoval, ako môžeš prispieť  na pomoc deťom v rámci jeho Charity Golf Cup 2017 na ihrisku Black Stork vo Veľkej Lomnici.

Niektorí nemajú toľko šťastia ako my a v živote to majú naozaj ťažké. Keď môžem pomôcť tým, že dám do dražby nejakú hokejku, dres či rukavice na dobrú vec, je to minimum. Vždy rád pomôžem. Vlastne všetci vždy radi pomôžeme. Verím, že aj takýmito finančnými prostriedkami uľahčíme chorým detičkám život.

Ocino hovoril, že keď si v Trenčíne zarobil prvé veľké peniaze, tak ti ich odložil u seba, že si na ne ešte primladý. Vraj, aby si ich neprehajdákal na hlúposti. Postupne ti ich prideľoval, aby nemali na teba zlý vplyv.  Už ti ich vrátil všetky?

(smiech)  Áno, už ich mám všetky a ešte mám aj ďalšie svoje. Vidíš? Aj to sa zmenilo za tie roky. Teraz rozdeľujem peniaze ja im. (smiech) Takto im to všetko vraciam.  Takto sme si to v živote podelili.

Dnes štartuje nová – stá  sezóna NHL. Markovi Daňovi želám, aby sa mu splnil jeho ďalší sen. Nech je akýkoľvek, vypovedaný alebo tajný. Vždy keď sa lúčime, zasmejeme sa na tom,  keď mu poviem: „Marko, nezabudni, teta Luca je ježibaba. Uvidíš, že najbližšie, keď sa stretneme, skonštatuješ, že všetko sa ti opäť splnilo!“