Formovanie štátu, kolektívna zrada a genocída, ktorú podporovali aj samotní Slováci

Táto kniha nezobrazuje veľké dejiny, ale bežný život na menších úrovniach. Kubátová analyzuje, ako sa rozhodnutia mocných premietali do každodennej reality: arizácie, vyháňanie Rómov, udávanie susedov, vydávanie kultúrnych menšín. Pritom tu bola rôznorodosť motivácií – lojalita, strach, chamtivosť či túžba po úspechu. 

V prvých rokoch svojej existencie sa slovenský štát vo svete poznačenom vojnovým pustošením javil ako oáza mieru a hojnosti. Budovanie chodníkov a kanalizácie, stavebný ruch, veselé sprievody a plné tribúny oslavujúce Boha a národ. Idylický obraz však obstojí len vtedy, ak zabudneme na tisíce zavraždených Židov, na Rómov vytlačených na okraje miest a dedín, na Čechov, Maďarov a Rusínov degradovaných na obyvateľov druhej kategórie. Ak prehliadneme arizácie, násilie a predovšetkým systematickú snahu zmeniť dovtedy multikultúrnu krajinu na slovenský kresťanský monolit podľa vzoru Hitlerovho Nemecka.

Historička Hana Kubátová v knihe Kde líšky dávajú dobrú noc skúma, ako sa formovanie národného štátu počas druhej svetovej vojny prepojilo s kolektívnou zradou a genocídou. Ukazuje, že holokaust nebol len „importovanou“ tragédiou, ktorú Slovensku vnútilo nacistické Nemecko, ale procesom, na ktorom sa podieľali samotní Slováci – politické a náboženské elity, miestni funkcionári aj bežní občania. Táto kniha narúša pohodlný mýtus o Slovensku ako obeti nacistického diktátu a kladie otázku, ako sa mohla krajina, ktorá sa prezentovala ako kresťanská a národná, stať aktívnym účastníkom holokaustu.

Je to kniha, ktorá prekonáva legendu o slovenskej osamotenej „obeti režimu“ – ukazuje realitu spoluviny a bežnej angažovanosti. Ponúka historickú sebareflexiu. Lekciu, že ideológie rastú aj mimo veľkých miest, v dedinách a miestnych komunitách.

Kde líšky dávajú dobrú noc je tak dôležitá kniha, ktorá nás núti zastaviť sa, zamyslieť nad vlastnou históriou a vidieť v nej nielen okrídlené motívy obetí a vinníkov, ale i bežných ľudí, ktorí sa rozhodli mlčať, využiť situáciu alebo dopredu prispôsobiť režimu. Hana Kubátová ponúka archív ako zrkadlo, kde sa odráža naša spoločenská zodpovednosť.

Hana Kubátová, M.A., Ph.D.

Pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity. V minulosti zastávala výskumné pozície na Telavivskej univerzite, v Slovenskej akadémii vied, na Univerzite Heinricha Heineho v Düsseldorfe, v Pamätnom múzeu holokaustu v Spojených štátoch a v Inštitúte pre pokročilé štúdium na Stredoeurópskej univerzite. Je autorkou dvoch ďalších monografií: Nepokradeš! Nálady a postoje slovenské společnosti k židovské otázce, 1938 – 1945 (Academia, 2013) a The Jew in Czech and Slovak Imagination, 1938 – 89: Antisemitism, the Holocaust, and Zionism (Brill, 2018; spolu s Janom Láníčkom). Zároveň je spolueditorkou troch zborníkov.