Blogy

Gádži v osade – Všetkých nás vyhodili!

Krátko po tom, ako v osade vznikla myšlienka založiť tanečný súbor, sme začali skúšať prvé kroky. Teplé dni odchádzajúceho leta nám umožňovali nácvik prvých tanečných zručností priamo na dvore bytovky, resp. na (podľa aktuálnej zrážkovej situácie) zaprášenom prípadne zablatenom priestranstve medzi bytovkou a kôlňami, ktoré som eufemisticky nazvala dvorom.

Cigáni majú často vrodené tanečné vlohy a tak nebolo ťažké deti rozhýbať. Veľmi ťažké (o mnoho ťažšie než u menej talentovaných detí) však bolo naučiť ich zložitejší tanečný krok, prípadne sekvenciu krokov, ktoré, kúsok po kúsku, vytvoria kompletnú tanečnú zostavu. Len neradi sa vzdávali repetitívnej “jednokročky” a opúšťali primitívny pohyb rúk, ktoré sú síce autentické, ale okrem zhovievavého úsmevu nevzbudia u potenciálneho diváka väčší záujem.

„Cecek“


Rozmaznaní modernými technológiami navyše prepadli kúzlu “syntetickej” hudby, ktorú považovali za pôvodnú cigánsku muziku.

“Idze Cigán po ulici, na hlavu mu slunko švící,” a im podobné piesne ich zaručene zdvíhali zo stoličiek, zatiaľ čo pri zvuku huslí alebo cimbalu sa začali neisto obzerať. Našťastie bolo v osade okrem drobotiny aj veľa starších obyvateľov, ktorí ešte aký taký odhad mali, a mladých patrične usmernili. Ako najväčší pedagóg tanca sa v osade ukázala teta Hana, ktorá dievčatám takto poradila: „ Tho tho tho, kroky sa od Denisky učte, nielen sukne a cecky natriasať.”

Táto trefná, a stále aktuálna poučka, na mojej tvári vždy vylúdi úsmev. Deti to tak vtipne nevnímajú, lebo slovo cecky pre nich nie je vulgárne. Nepamätám sa, že by Cigánky niekedy použili slovo prsník alebo hrudník, pre nich je to len cecek a takto to myslela aj teta Hana.

Konečne MSK

MSK alebo mestské kultúrne stredisko – vysnívaný priestor, ktorý nám samospráva poskytla, keď na jeseň niekomu v kancelárii prišlo ľúto mňa aj detí tancujúcich v chlade, tme, vetre a daždi na dvore osady. Parkety, zrkadlá a obrovský priestor, sen každého učiteľa aj tanečníka. Zdalo sa, že našim nácvikom už nič nebráni. Ale ako to už býva, realita bola úplne iná, a to najmä u mladších detí.

Bez toho, aby si to sami uvedomovali alebo to vedeli komunikovať, boli deti v takom vytržení už len zo samotného faktu, že sú na pôde mestského úradu, v priestoroch do tej doby prístupných predovšetkým bielym, že sa nedokázali normálne chovať, resp chovať sa tak ako som ich poznala dovtedy. Všetko ich rozptyľovalo, aj najobyčajnejšie veci v nich vyvolávali eufóriu, ktorú som musela neustále krotiť.


 Z úplne normálnej veci typu odbehnutia na toaletu (ktorá by v bežných podmienkach nijakým spôsobom nenarušila priebeh hodiny) sa stala hromadná záležitosť, ktorú navyše bolo treba absolvovať nie krokom, ale cvalom, sprevádzaným hlasitým výskaním. Odrazu všetci naraz potrebovali na WC, nahádzali do toaliet kopu papiera, nesplachovali po sebe, všetko naokolo postriekali vodou z umývadla, rozhádzali po zemi papierové utierky, nepozhasínali svetlá, nechali pootvárané dvere, a to všetko za všeobecnej veselosti a kriku. Ak oknom zahliadli, že niekto prichádza po ulici na skúšku, bol to pre nich signál, aby mu okamžite vyrazili naproti. Tak ako boli, povyzliekaní, bosí a hulákajúci behali po klzkých chodbách a vzbudzovali všeobecnú nevôľu zamestnancov aj návštevníkov zariadenia.

Jeden za všetkých

Než som ich dostala do týchto priestorov, chodila som k nim domov a nikdy som v kúpeľni nevidela ani nespláchnuté záchody, ani papiere na zemi, dokonca aj svetlo bolo zhasnuté a dvere zatvorené. Deti nejačali, ale normálne rozprávali a nebehali ako zmyslov zbavené, ale normálne chodili. Bohužiaľ nezvládnuté nadšenie z novej príležitosti z nich urobilo tlupu vrieskajúcich barbarov, ktorý narušovali delikátny vnútorný režim kultúrneho centra.

Opakovane som s nimi tie situácie preberala, priamo na mieste, aj v osade medzi staršími obyvateľmi. Vysvetľovala som im, že sme všetci na veľmi tenkom ľade. Jedno vrieskajúce Cigánča na schodišti MSK sa môže, v podaní niektorých ľudí, zmeniť na celý tábor, ničiaci vnútorné zariadenie centra. Hovorili sme o stereotypoch a o tom, že mnohým nezáleží na tom, kto presne sa chová neprípustne. Vďaka zažitým stereotypom, do ktorých sa predstava čiernovlasej pustošiacej svorky hodí, budeme tŕňom v oku všetci. Dospelí Cigáni pritakávali na znak súhlasu, ale či to, aspoň v tej chvíli, chápali deti, neviem. Ak aj áno, tak na mieste činu všetko zabudli a náš tréning opäť vyzeral ako “u Cigáňov”.

Rodičovské SOS

Keďže nebolo v silách jednej osoby zabezpečiť disciplínu a zároveň so súborom pracovať, požiadala som o pomoc rodičov. Moja predstava bola jednoduchá – mojou starosťou bude tanec a vecou rodičov disciplína. Opäť som však narazila. Spomeniem jeden príklad za všetky.

Kveta, matka dvoch mojich súboristiek, a dvoch ďalších detí, sama by mohla byť mojou dcérou. Hneď na prvej hodine, ktorú s nami strávila, zabudla prečo prišla. Hudba ju zdvihla zo stoličky a pridala sa k tancujúicim deťom, natriasala sa, vykrúcala a dobre sa zabávala. Priniesla som sebou jedno mladšie dieťa, ktoré sa rozhliadalo vôkol.


Na ďalšej hodine sa Kvete už tancovať nechcelo, lebo pochopila, že je to drina a že sa pritom spotí (o.i. toto vnímajú ako obrovský problém všetky moje tanečníčky). Znova priviedla dieťa, ktoré, potom čo sa dosť narozhliadalo, začalo behať medzi súboristami a rušiť nácvik, zatiaľ čo matka celú skúšku pretelefonovala.

Na nasledujúci nácvik priniesla nie jedno, ale dve mladšie deti, a, potom čo sa dosť vynadívala na tréning, odišla von fajčiť. Na ďalšiu skúšku už neprišla. Priviedla len tie dve malé deti, strčila mi ich do sály, a sama zmizla nevedno kam.

Malý a veľký súbor

Na margo všetkého, čo som napísala v tomto blogu, musím povedať, že problém s disciplínou mala veľká väčšina detí, no určite nie všetky. Od samotného vzniku súboru sme skúšali v dvoch skupinách, pre ktoré sa ujali príznačné názvy “malý” a “veľký” súbor. Tínedžéri z veľkého súboru (a jednotlivci z malého súboru) samozrejme nevybiehali bosí až na na ulicu a nevykrikovali na chodbách. Všetky vyššie spomenuté problémy sa týkali mladších detí (vekom približne prvý a nižší druhý stupeň základnej školy).

Po pár mesiacoch som pochopila, že bez pomoci ďalšej dospelej osoby neurobím, okrem napomínania, vychovávania a naháňania detí po budove, z hľadiska tanečného nič. Sama som na to nestačila a nikto iný sa tomu venovať nechcel.

Bolo mi jasné, že musím problémové deti poslať zo súboru het, čo je po cigánsky preč. Lenže ako? Narozdiel od iných miestnych záujmových krúžkov boli všetky moje deti nejako príbuzensky alebo susedsky spriaznené. Ako vyhodiť jednu z dvoch sestier, s ktorými matka meria dva kilometre z osady? Kvôli jednej predsa do obce nepôjde. Alebo jednu zo sesterníc, ktorej otec priváža na skúšky aj tú druhú, ktorú by som si v súbore rada ponechala. Nech som si lámala hlavu akokoľvek, nevidela som iné riešenie než celý malý súbor zrušiť.

Vyhodili nás


Vybrala som si na to predvianočný čas a na konci jednej skúšky, ktorá nebola v ničom produktívnejšia než tie predchádzajúce, som deti posadila okolo seba a vysvetlila im prečo nemôžeme pokračovať ďalej. Dávala som si veľký pozor, aby som nepoužila slovo “vyhodiť”.

Namiesto toho som hovorila o nutnosti malý súbor “zrušiť”. Každý dostal podpísaný dopis pre rodičov, v ktorom som im vysvetlila, že keby som malé deti neposlala preč sama, urobil by to úrad, v ktorého priestoroch skúšky prebiehali, a určite by to neurobil selektívne. Zakázal by vstup všetkým, bez ohľadu na to, či s nimi problémy boli alebo nie. Svojím rozhodnutím som tak zachránila aspoň veľký súbor a zabezpečila starším deťom možnosť trénovať. Deti boli v šoku.

Vzhľadom na absenciu sebareflexie si vôbec neuvedomovali závažnosť situácie a moja správa ich zasiahla úplne nepripravené. Napriek môjmu citlivému výberu slov som počula Maju, ako pri odchode zo sály kričí na celú chodbu: “Vyhodili nás! Všetkých nás vyhodili!”

To si ty?

Vedela som, že veľa rodičov tento krok nepochopí. Napriek dopisu, ktorý vysvetľoval moje dôvody, sa mnoho z nich urazilo. Už mi nevzali telefón s nadšeným “Ahoj Deniska!”, ale otráveným “To si ty?”. Bolo by však nespravodlivé tvrdiť, že všetci rodičia reagovali rovnako, pretože boli aj takí, ktorí moje rozhodnutie rešpektovali s prekvapivou pokorou. V každom prípade bol krok urobený a ja som ho nikdy neľutovala.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *