George Orwell: Na dne v Paríži a Londýne
Toto je debut slávneho Gearga Orwella. Na dne v Paríži a Londýne sa pohybuje na pomedzí sociálnej reportáže a memoárov. Autor v knihe na základe vlastných skúseností a zážitkov ukazuje odvrátenú stranu dvoch európskych metropol na konci dvadsiatych rokov minulého storočia.
Privádza nás medzi ľudí na úplnom okraji spoločnosti – zbedačených pracovníkov vychýrených parížskych hotelov a reštaurácií a anglických tulákov, ktorých systém nezmyselne núti celý deň prekonávať veľké vzdialenosti medzi jednotlivými útulkami.
Chudobných a chudobu si nijako neidealizuje, ale čitateľovi predstavuje jej rozmanité podoby – hlad, špinu, zápach, odovzdanosť, prospechárstvo, ale aj hrdosť, vzdor a vzopretie sa osudu. Trvalo niekoľko rokov, kým George Orwell našiel pre túto knihu vydavateľa, dnes už patrí medzi klasické diela hovoriace o nezamestnanosti, chudobe a ľudskej schopnosti prežívať a vynájsť sa aj v tých najhorších podmienkach.
Na dne v Paríži a Londýne má len 220 strán, no je to neuveriteľne obsiahle a výstižné nazretie do spoločnosti, v ktorej je človek obyčajným človekom. Názorne ukazuje, že všetko je v našich mysliach, postojoch, srdciach a vnímaní sveta.
Začítajte sa do tejto knihy:
Parížska ulica Rue du Coq o siedmej ráno. Rad-radom sa z ulice ozývajú zúrivé, dusivé výkriky. Madame Monceová, majiteľka malého hotela oproti môjmu, vyšla na chodník, aby dohovorila nájomníčke na treťom poschodí. Na bosých nohách mala dreváky a šedivé vlasy jej splývali na ramená.
Madame Monceová: „Sacrée salope! Koľkokrát som vám povedala, aby ste nerozmačkávali ploštice na tapetách? Čo si myslíte, že ten hotel je váš či čo? Prečo ich nemôžete vyhodiť von oknom ako všetci ostatní? Espèce de traînée!“
Žena na treťom poschodí: „Va donc, eh! Vieille vache!“
Potom nasledoval pestrý chór výkrikov, keď sa z každej strany otvárali okná a do hádky sa zapojila polovica ulice. Po desiatich minútach náhle nastalo ticho, keď okolo prešiel oddiel vojenského jazdectva a ľudia prestali kričať, aby si ho mohli pozrieť.
Opisujem tento výjav, len aby som zachytil ducha Rue du Coq d’Or. Niežeby hádky boli jediné, čo sa tam dialo – len zriedka sa však stalo, že by ráno ubehlo bez podobného výbuchu. Atmosféru ulice tvorili škriepky a bezútešné výkriky pouličných predavačov a krik detí loviacich pomarančovú kôru spomedzi dlažobných kociek a v noci hlasný spev a kyslý zápach z vozíkov s odpadkami.
Bola to veľmi úzka ulica – úžľabina vysokých, ošarpaných domov, ktoré sa k sebe čudne nakláňali, akoby zamrzli uprostred pádu. Všetky domy slúžili ako hotely, ktoré boli po strop zaplnené nájomníkmi, väčšinou Poliakmi, Arabmi a Talianmi. Na prízemí hotelov sa nachádzali drobné bistrá, kde ste sa mohli opiť v prepočte za jeden šiling.1 V sobotu večer bola opitá približne tretina mužských obyvateľov. Bili sa kvôli ženám a arabskí nádenníci obývajúci najlacnejšie hotely mali záhadné spory, ktoré riešili hádzaním stoličiek a občas aj revolvermi. V noci sa policajti odvážili prechádzať touto ulicou len vo dvojici. A predsa uprostred tohto hluku a špiny žili bežní ctihodní francúzski obchodníci, pekári, práčky a ďalší.
Držali pokope a postupne si hromadili malý majetok. Bol to pomerne reprezentatívny parížsky slum.
Môj hotel sa volal Des Trois Moineaux. Bola to tmavá, vratká päťpodlažná králikáreň rozdelená drevenými priečkami na štyridsať izieb. Izby boli malé a stále špinavé, pretože tam nebola žiadna slúžka, a madame F., patronne, nemala čas upratovať. Steny boli tenké ako zápalkové škatuľky a na zakrytie dier sa používala jedna vrstva ružových tapiet za druhou, ktoré sa odlepovali a prebýval v nich nespočet ploštíc. Blízko stropu celý deň pochodoval zástup ploštíc ako šík vojakov. V noci vyhladnuté zliezali dole, takže ste každých pár hodín museli vstať a hromadne ich pozabíjať. Niekedy, keď to s plošticami bolo už veľmi zlé, bolo treba zapáliť síru a vyhnať ich do vedľajšej izby. Následne sa obyvateľ susednej izby pomstil, keď zasíril svoju izbu a vyhnal ploštice späť. Bolo to špinavé, ale domácke miesto, pretože madame F. a jej manžel boli dobráci. Nájomné za izbu sa pohybovalo od tridsiatich po päťdesiat frankov za týždeň.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)