Kultúra

Herec Marcel Nemec: „Chcem žiť v krajine, kde mená premiéra a ministrov použijem iba keď im chcem prejaviť úctu.“

Herec, komik, spevák a lektor Marcel Nemec zažil už v živote všetko okrem pandémie, ktorá ho ako umelca zasiahla plnou silou. Aby to celé prežil v zdraví, začal sa venovať nielen správnemu životnému štýlu. Keď už mal pocit, že nevie ako ďalej, presne 50 dní každé ráno rozosmieval svojich fanúšikov politickou satirou, ktorú niektorí označili za hraničnú až frustrovanú. Jemu však pomáhala udržať si aj zdravý rozum. Fanúšikovia si jeho ranné príhovory premiérovi zamilovali natoľko, že si už nevedia bez nich  ďalšie pandemické dni s obmedzenou slobodou predstaviť.

Aj o tom, prečo už nebude pokračovať vo svojich ranných satirických videách, ale najmä o 17. novembri 1989, keď ešte ako stredoškolák stál na pomyslenej barikáde pri najväčších tribúnoch Nežnej revolúcie. A o tom, či sa dá Deň boja za slobodu a demokraciu spájať s obmedzením slobody počas pandémie.

17. novembra 1989 ste mali 18 rokov a boli ste stredoškolák. Ako ste si to, čo sa okolo vás dialo vysvetľovali v takom veku?


17. novembra 1989 som bol ako študent piateho ročníka Konzervatória a člen skupiny Kopytovci (Sáva Popovič, Henrich Platek, Marcel Nemec) súčasťou imatrikulácie prvákov herectva na VŠMU v Bratislave. Túto akciu organizovala Zuzana Mistríková, Tóno Popovič a Juraj Vaculík.

Premiéra Kopytovci/foto: archív MN

Nikto z nás vtedy netušil, čo sa zatiaľ dialo v Prahe na Národnej triede a že zostava, ktorá organizovala jeden deň imatrikuláciu, tak na druhý deň bude základom Študentského hnutia. Ja som si to užíval! Bol som revolucionár. Plný nadšenia, odvahy a nádeje. Za pár dní  sa zo mňa stal šéf telefónnej ústredne na koordinačnom výbore študentského hnutia na centrále VŠMU a organizoval som výjazdy umelcov a študentov po Slovensku. Robili sme revolúciu! Kopytovci – revolucionári! Našou skoro každodennou úlohou bolo odprevádzať pána Kňažka na míting a z Námestie SNP späť do nášho revolučného domova. Boli sme vlastne jeho prvou ochrankou. (smiech)

Mali ste z niečo vôbec rešpekt?

Boli sme vo veku, kedy nám nebolo nič „sväté“ a už v decembri sa uskutočnila premiéra nášho prvého politického kabaretu v „uzavretom kruhu“, priamo pred aktérmi nežnej revolúcie ako sú Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál a ďalšími, ktorých sme parodovali. Bolo viac ako príjemné, že sa im to páčilo a že nás vyzvali k verejnej prezentácii. A o pár mesiacov KOPYTOVCI už hrali v divadle L+S, po boku pána Milana Lasicu, Julka Satinského a Jarka Filipa.

Marcel Nemec (vľavo) s Jarom Filipom na jednom pódiu/foto: archív MN

Nebáli sa o vás vtedy najbližší? Predsa len ešte nikto nevedel ako sa to môže skončiť.

Mama sa o mňa bála! Mobily neboli a ja som sa jej vôbec neozýval. Hlupák. A keď som prišiel na Vianoce domov, tak som dostal takú facku! Milujem svoju mamu. A nielen za to, že mi ušila dobré rúško. Teraz ju voláme starká, kvôli neterke. A keď nosenie rúšok začalo byť povinné a nikde ich nebolo dostať kúpiť, tak starká vytiahla šijací stroj a šila čo jej sily stačili. A my, čo nosíme okuliare, tak pre nás je dobré rúško veľmi vzácna vec. Lebo, keď nemáme dobré, tak častokrát nič nevidíme cez tie zarosené sklá. A jediné dobré mi ušila práve starká.


Ako ste to vnútorne cítili, časy Nežnej revolúcie, keďže možno sa vám ešte socializmus ako taký nestihol nejakým spôsobom „vyhrážať“ do vašej budúcnosti?

Mal som šťastie, že som študoval na Konzervatóriu v Bratislave, kde nebolo až tak socializmus cítiť, hlavne ak išlo o nejaké zákazy, či obmedzovania. A my sme boli už vtedy dosť umelecky aktívni. Neustále sme niečo vymýšľali a realizovali si vlastné projekty. Pamätám sa, že keď sme si vymysleli, že aj naše oddelenie (hudobno-dramatické) bude mávať interné koncerty a chceli sme ich nazvať SLOBODNÉ VEČERY, tak pani zástupkyňa nás poprosila, či by sa to radšej nemohlo volať VEČERY VLASTNEJ TVORBY. Aké absurdné.

Ako sa teda nakoniec volali?

Večery vlastnej tvorby, samozrejme.

Autorské divadlo La Komika/foto: Dáša Šimeková

Dnes máte 49 rokov, ktoré ste oslávili počas pandémie koronavírusu.  Bola to vôbec oslava?

Nebola žiadna špeciálna oslava. Oslavujem každý deň. Že mám rodinu, ktorú milujem, že som zdravý, že mám divadlo, ľudí s ktorými sa máme radi, že som kreatívny…  Oslavujem, že SOM.

Denne ste sa z vašej milovanej Kremnice rozhodli rozveseľovať ľudí, aj keď už mnohým vlastne do smiechu nie je. Kde na to ešte beriete silu?


Keď som s tým začínal, netušil som, ako to na ľudí zapôsobí. Začal som s tým hlavne kvôli sebe. Istá psychohygiena.  No a práve reakcie mojich virtuálnych divákov mi dávajú tú (pre mňa potrebnú) energiu a silu. Už to robím každodenne 50 dní v kuse a úprimne, asi si budem musieť dať pauzu. Nájsť 50 rôznych spôsobov ako niekomu nastaviť zrkadlo znamená aj, že sa tým človekom musíte dennodenne zaoberať, sledovať ho, počúvať, pozerať na neho… ufff… musím myslieť na svoje duševné zdravie. Neprestanem, len to nebude každodenne.

Vždy ste mali bližšie ku komédii ako k tragédii. Dnes je to z Covid pohľadu čo pre vás? Komédia alebo tragédia?

Tragikomédia. (smiech)

Voláte sa Nemec a hovoríte úžasne po poľsky, kde ste sa to naučili?

Ďakujem, že si to myslíte. Aj keď dobrý je iba prízvuk.  Žil som niekoľko rokov v Poľsku. Mne sa poľština páči.

Tak potom ich asi celkom slušne poznáte. Poliaci boli práve tí, ktorí Solidaritou vyburcovali Východnú Európu k pádu socializmus. Dodnes to pripomína nielen história, ale aj írska skupina U2. Čo si myslíte, keby mali dnes premiéra, ktorý by komunikoval s nimi ako slovenský k občanom, koľko by im trvalo kým by vyšli do ulíc?

Fúha! Ja som skôr odborník na nemcov. (smiech)


Niektorí dnes hercom vytýkajú, že chýbajú na námestiach počas pandémie, že dostatočne nechránia kultúru. Aj to, že premiérovi málo nastavujú zrkadlo. Že sa boja. Že to už nie sú tí odvážni novembroví hrdinovia.

Ja som herec (zabávač) a mojou „úlohou“ je zabávať. A to aj robím, teda aspoň sa snažím.

Autorské divadlo La Komika/foto: Dáša Šimeková

Čo dnes vnútorne prežívate ak počujete slovo sloboda?

Úprimne, mám v tom zmätok. Slovo „sloboda“ sa tak nejak sprofanovalo a oháňajú sa ňou rôzne živly. Občas smútok a hnev. No dušu mám zatiaľ slobodnú a to ma robí šťastným!

Čo vám sloboda vybojovaná 17. novembra 1989 dala a čo vzala?

Vzala? NIČ. Dala? VŠETKO

Čo vám zobral Covid a čo dal? Pred troma rokmi ste v rozhovore povedali, že pre vás je v živote najhoršia stagnácia. Dnes teda musíte prežívať peklo…

Ani nie. Ja vôbec nestagnujem. Každý deň prežívam naplno, aj keď je to niekedy náročné. Nahrali sme s Kopytovcami klip po 25. rokoch, nahral som pre mestskú knižnicu v Kremnici Buvirozprávky od Daniela Heviera pre deti, niekoľko videí… A čo mi Covid vzal, teda okrem môjho milovaného divadla? 30 kg z mojej hmotnosti. A čo dal? Poznanie, pokoru a radosť zo života!

Blahoželám! Preboha, pre Covid ľudia skôr priberajú ako chudnú! To sa vám ako podarilo?

(smiech) Korona s tým nemá nič spoločné. Sám som sa tak rozhodol. Začal som sa o seba s láskou starať. Zdravšia strava a veľa pohybu. Všetko je v hlave.

Niekto si myslí, že 17. november Deň boja za slobodu a demokraciu je skazené porovnávať s tým, čo sa deje dnes. Iní si to nemyslia, a vy?

Podľa mňa skazené je porovnávanie ako také. Všetky veci majú význam v čase a ten sa nikdy nedá vrátiť späť. A tak je to dobre. Tak aké porovnávanie?  

Pochodili ste kus sveta. Ako vás to vyformovalo?

Spoznávať svet je jedna z vecí, ktoré by mali byť povinné… (úsmev)

Ako sa potom scestovaný človek pozeral na to, čo zažívali Slováci prichádzajúci zo zahraničia domov na jar na hraniciach za asistencie polície a súhlasu mnohých Slovákov na tej „správnej strane hranice“?

Išiel som autom do Bratislavy a po ceste na diaľnici išiel oproti mne autobus, ktorý viezol ľudí do karantény aj s policajnou eskortou. Rozplakal som sa.

Sú aj takí, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, ako počas pandémie komunikuje premiér, alebo (ne)koná vláda. Iní zasa aj takých ako vy kritizujú, že vládu „zosmiešňujú“. Označujú ich za frustrovaných. Ste frustrovaný?

Chvíľami aj áno, asi ako každý. Napriek tomu si myslím, že mám šťastie, že si tú frustráciu  viem odventilovať.

Autorské divadlo La Komika/foto: Dáša Šimeková

Sú medzi vami aj herci a pracovníci v kultúre, ktorí celoplošné nedobrovoľné testovanie, podľa mnohých aj nedôstojné, verejne podporovali. Čo si o tom myslíte?

Mojich kolegov v divadle mám rád.

Život sa počas pandémie premiestnil na sociálne siete. Je to tam ešte podľa vás o slobodnom názore bez strachu o svoju budúcnosť či skôr verejný lynč kohokoľvek? Čo sa to tam vlastne deje?

Tak toto je náročná otázka. Ľudia si často mýlia slobodu prejavu so šírením nenávisti, klamstiev a nezmyslov a hlavne svojich právd. Akoby práve sociálne siete napadol vírus. Často si spievam pieseň pani Marty Kubišovej (Spoveď pre Martu) kde sa spieva: Zloba, závist, zášt, strach a svár, Ty ať pominou, ať už pominou… Vždy som bol naivný. 

Frustrácia #marceltadeusnemec #nemecpoliakom (Vo videu je použitá ukážka z piesne Modlitba pro Martu / spieva: Marta Kubišová / hudba: Jindřich Brabec / Text: Petr Rada)

Ako si vy predstavujete slobodu, zmenu a nádej?

Ja by som chcel žiť v krajine, kde mená premiéra a ministrov použijem iba v prípade, keď im budem chcieť prejaviť úctu.  

Ak by ste mali možnosť niečomu práve dnes na Slovensku odštrngať kľúčmi, čo by to bolo okrem pandémie?

Hlúposti, neprajnosti a nekultúrnosti!

Keď sa ČT24 pýtalo Mira Žbirku, ktorú krajinu by si dnes vybral na život odpovedal, že Švajčiarsko, pretože tam je každému jasné už aj to, prečo na parkovisku nikto len tak nesedí v naštartovanom aute.

Mne sa tu páči.

Marcel Nemec 16. novembra oznámil, že si dáva od ranných pravidelných videí s príhovorom predsedovi vlády SR Igora Matoviča pauzu. Vracia sa späť do divadla aj k práci jeho OZ Moonlight camp, v ktorom spája deti so sociálneho prostredia s tými, ktorým nič nechýba.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *