Kultúra

Jarolím Emmanuel Ružička: „Kvôli sebe tam nebudem stáť, ale kvôli tým ľuďom.“

Stretnúť koncertného majstra tam, kde by ste ho vôbec nečakali, je zážitok nielen pre uši. Zistiť, že aj on je vlastne obyčajný človek v rifliach a teniskách, ktorý so svojimi husľami prichádza priamo medzi ľudí a dá sa ho dotknúť, si milovníci kultúry a umenia zapamätajú na celý život. Husľový virtuóz, ktorí schádza z koncertného pódia medzi divákov aj v Slovenskej filharmónii.

Jarolíma Emmanuela Ružičku som stretla na vernisáži Dagmar Batthyány v Primaciálnom paláci. Športovo elegantný muž už na prvý pohľad vyžaroval čosi mystické, čo dokáže len skutočný umelec. Koncertný majster Slovenskej filharmónie dávno nepatrí do generácie tých, ktorých ste inde ako na pódiu nemali šancu vidieť.  Aj v koncertnej sále Slovenskej filharmónie sa nejeden raz ocitol priamo medzi milovníkmi vážnej hudby.

Jarolím Emmanuel Ružička medzi divákmi počas koncertu v Slovenskej filharmónii v decembri 2019/foto: Dalito.sk

Napriek tomu, že aj amatérovi bolo jasné, že na vystúpenie v priestoroch paláca nemá najlepšie akustické podmienky, majster zobral do rúk svoje husle a odvážne zabojoval s akustikou, ktorá sa nakoniec pred jeho umením hlboko sklonila. Aj on patrí medzi tých, ktorí napriek svojej osobnostnej veľkosti rád podporí priateľov a ešte viac priblíži koncertné umenie tým, ktorí možno bežne klasickej hudbe neholdujú.


Nie je to odvaha hrať aj tam, kde viete, že vám akustika nebude naklonená?

Klasickú hudbu prinášam rád všade, kde majú o ňu záujem a keď je to ešte pre priateľov a mám čas, robím to s radosťou. My, umelci, nepozná pauzu, nikto z filharmónie nemá počas roka pauzu a ani nič také nepozná.

Predpokladám, že sú chvíle, keď si aj vyberáte.

Ja osobne, ako prvý majster, mám možnosť si vybrať koncertné programy, ktoré sú pre mňa prioritné a samozrejme aj náročné, alebo dokonca prídu dirigenti, ktorí povedia, boli by sme radi, keby na prvej stoličke sedel pán Ružička, ako prvý koncertný majster.  Vtedy riešim všetko tak, aby som im mohol vyhovieť. Rovnako, ako to je v prípade priateľov. Koncertoval som už aj s rapermi, takže mi to ani dnes nebolo vzdialené.

Klasickú hudbu som už nepočula naživo dlho. Vyvolali ste vo mne veľkú emóciu. Kedy niečo podobné prežíva rešpektovaný majster, ktorého by možno už nemalo nič prekvapiť?

Napríklad aj v decembri som hral extrémne náročné sóla Richarda Straussa Život hrdinu.  Po koncerte neprišlo za mnou veľa ľudí, ale prišiel jeden pán, strýko môjho kolegu, nechcem ho menovať a povedal mi jediné slovo. Ďakujem! Ja som sa tak na neho pozrel , veľmi ma to prekvapilo a povedal som naozaj úprimne, že som veľmi rád, že sa mu to páčilo. Už dávno som také emócie nezažil a to je tá droga , pre ktorú hráme hudbu naživo.


Aj vy zažívate zimomriavky ako ich pri vašom koncerte prežívajú diváci?

Samozrejme, naozaj, pokiaľ nie sú tie zimomriavky, tá pravá emócia, tak je to také, no viete ….

Jarolím Emmanuel Ružička medzi divákmi počas koncertu v Slovenskej filharmónii v decembri 2019/foto: Dalito.sk

Ako sa vám ale podarí vyvolať emóciu aj v priestore, kde vlastne vôbec nemáte podmienky sa ukázať v pravom svetle? Ja som ich cítila až ako tlak na hrudi.

To sú presne tie emócie, každý to prežíva inak. Dnes večer tu bol spomenutý aj nedávno zosnulý Karel Gott. Kedysi sa ho pýtali veľmi podobnú otázku. Citujem, že kedy má naozaj taký dobrý pocit z koncertu. Odpovedal, že len vtedy, keď aj on má zimomriavky na koncerte. Lebo vtedy vie, že tie zimomriavky majú aj ľudia. A práve kvôli nim tam je, veď kvôli sebe tam nebudem stáť, ale kvôli tým ľuďom. A to je vlastne na tom to úžasné.

Jarolím Emmanuel Ružička (vpravo) na vernisáži Dagmar Batthyány so saxofonistom Pavlom Grexom /foto: archív Dagmar Batthyány /foto: archív Dagmar Batthyány

Tak, na koncerte, kde ste svoje husľové umenie zmiešali s rapermi, to museli byť aj pre vás nové emócie.

(smiech) Áno, mal som a budem úprimný, naozaj veľké. Jasne, že to bol naozaj veľký zážitok a myslím si, že nielen pre mňa, ale aj mnohých zúčastnených, aj raperov.  Ako sa hovorí, raperi boli z toho na prášky, bola to pre nich veľká výzva a nová emócia.

Musela to byť pre vás všetkých doslova veľká zábava…


Tak ako pre všetkých. Stáť na pódiu s členmi Slovenskej filharmónie aj s prvým koncertným majstrom Slovenskej filharmónie na javisku, kde stávajú najväčšie hviezdy a dirigenti, ktorí k nám chodia, naozaj pre nás všetkých to bol jeden veľký zážitok. Ozaj.

Cítim to správne, že sa snažíte vážnu hudbu dostať viac k ľuďom, ktorí si k nej možno cestu hľadajú celý život?

Určite. Je to jeden z našich zámerov, aj keď priamo môj zámer, budem úprimný, nie je rovno didaktický. Ja jednoducho robím veci od srdca a s láskou. To čo robím, robím vždy vyslovene pre ľudí a je mi jedno , či na koncerte sedí malé dieťa alebo s tým dieťaťom prídu starí rodičia. Pre mňa je podstatné, že si ten koncert užívajú. A to je pre mňa veľmi dôležité.

Viem, že robíte aj vzdelávacie koncerty pre deti a rodiny. Hudobnú akadémiu pre žiakov a Rodinné koncerty…

Je pravdou, že aj táto forma poskytuje určitú možnosť oslovovania ľudí, ktorí z takého alebo onakého dôvodu neprídu do Slovenskej filharmónie. Takže aj takýmto spôsobom sa ich snažím osloviť. Aj cez raperov. Chcem im povedať a ukázať, že aj klasická hudba je „in“, že má svoje čaro, že sa dá pri nej smiať aj plakať.  Môžu pri nej prežívať rovnaké emócie v Redute či inde na klasickom koncerte. Tak isto aj niekde v klube alebo na  koncerte Majka Spirita. A presne, áno, aj o toto sa snažím. Aj pre to som veľmi rád vystúpil aj na tejto vernisáži.



Komentáre (1)
  1. Peter píše:

    Pekný rozhovor, maestro!

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *