Rozhovory

Je na každom veterinárovi a jeho egu, či vie povedať, toto nerobím, toto neviem

Králiky, morčatá, potkany, škrečky, psy, mačky, fretky…  Pavol Valašek chcel byť od mala zverolekárom, či skôr zveLolekárom. A neprešlo ho to ani vtedy, keď sa slovo konečne naučil vysloviť s „R“.  Urobil všetko pre to, aby si raz splnil sen, od chovateľského krúžku, cez páranie dážďoviek, až po skončenie vysokej školy veterinárneho lekárstva v Košiciach. V rodine ho všetci podporovali napriek tomu, že je zatiaľ jej jediným veterinárnym lekárom.

„Je pravdou, že prijímacie pohovory na medicínu aj veterinárne lekárstvo dodnes patria medzi najťažšie v krajine. Takže som sa naozaj musel pripravovať poctivo. Dokonca o veterine už bol aj môj výber strednej školy. Rozhodoval som sa, či ako dieťa z Petržalky pôjdem na strednú veterinárnu školu alebo gymnázium. Vyhralo gymnázium. Asi v tretej triede som na chvíľu zapochyboval po tom, ako som pričuchol k molekulárnej biológia,“ začne svoje rozprávanie dnes už rešpektovaný veterinárny lekár malých zvierat a majiteľ kliniky VetPoint Pavol Valašek. Bolo to presne obdobie, kedy do kín prišiel kultový film Jurský park.

„Zrazu, keď človek už v tom veku chápal o čo vo filme ide, čo je to tá DNA, tak som bol z toho úplne ohúrený a prihlášku som poslal aj na veterinu aj prírodné vedy-biológiu, ale aj rýchlo som z toho vytriezvel a vrátil som sa k myšlienke veteriny.“


MVDr. Pavol Valašek, primár kliniky VetPoint/foto: Dalito.sk

Na východe veselo

Školu vyštudoval ako rodený Bratislavčan v Košiciach, kde je dodnes jediná vysoká škola svojho druhu na Slovensku. Áno, správne predpokladáte, na východe zažil všeličo.

(úsmev) „Tým, kde je umiestnená, teda na východnom Slovensku (úsmev), tak má svoj osobitý spirit. (smiech). Takže áno, priznávam sa, bolo to šesť rokov ako na zvonkovej dráhe. Ak si to niekto nepredĺži, lebo boli aj takí, čo študovali dlhšie. (úsmev). Bolo to pekných šesť rokov. Pre mňa  v mnohom kultúrny šok,“ spomína rodák z hlavného mesta. Študenti veteriny vraj na sebe neexperimentujú, napríklad „sa neodčervujú“ tabletkami pre psov. Ale študentský život si užívali naplno.

„Boli sme takmer všetci na internáte, takže sme boli veľmi silná komunita.  Samozrejme, že sme všetko opakovali po starších študentoch a aj vystrájali,“ spomína so smiechom sympatický primár kliniky VetPoint, ktorý do „živého mäsa“ zarezal až v závere štúdia.

V prvom ročníku „len šprtal anatku“ (anatómiu) , najväčšia nočná mora veterinárnych medikov, ktorí si vedomosti môžu overovať iba v sekčnom materiály, čiže v ničom živom.

„Rez do naozaj živého vôbec nebol pre mňa ako človeka ľahký a dodnes si naň pamätám. Bola to chirurgická protebiotika  vo štvrtom ročníku a ovečke sme zašívali ranu,“ spomína Valašek. Ovca vraj jeho prvý zákrok prežila.


„Ovečky sú také stoické zvieratá a neberú to vážne, takže sa študentom nebránia,“ zasmeje sa podnikateľ-primár, ktorý nikdy nechcel prevádzkovať vlastnú kliniku. Ale ako to už poznáme mnohí, človek mieni, život mení.

„Veľmi rýchlo som pochopil, čo to je mať vlastnú prevádzku, takže som vlastne nad tým ani nerozmýšľal. Moja mama je účtovníčka firiem celý život. Absolútne som chápal, aké je ťažké riadiť vlastný biznis. Okrem priamej profesie je to aj s administratívou také ťažké, že sa do toho naozaj pustia len najodvážnejší. Takže som podnikať  naozaj nechcel, ale čo čert nechcel (úsmev), chvíľu som pracoval v nemeckom Bonne na veľkej klinike s non-stop prevádzkou. Keď som sa vrátil, nevedel som sa už zaradiť do klasiky v Bratislave.“

MVDr. Pavol Valašek, primár kliniky VetPoint/foto: Dalito.sk

Dlhy v miliónoch

Ako tridsiatnika ho jeho vízie rýchlo ohúrili, že išiel vlastnou cestou.

„Nemôžem povedať, že to ľutujem, aj keď tých 11 rokov, čo vediem vlastný biznis, nie je ľahkých. Veľa vecí by som samozrejme urobil inak, ale to asi neexituje podnikateľ, ktorý by niečo takéto neskonštatoval. Neľutujem to, len je to naozaj ťažké, naozaj veľmi ťažké,“ pokračuje v otvorenej spovedi veterinár-podnikateľ, ktorý zamestnáva troch lekárov, štyroch pracovníkov stredného zdravotného personálu a tri recepčné. Ďalšieho lekára  hľadá.

„Dnes by som v začiatkoch určite ubral zo spontánnosti, pridal viac rozvážnosti, ale tomu sa nikto nevyhne. Bez toho sa to jednoducho nedá, lebo biznis ťažko zakladá niekto, kto má 50 rokov, lebo na to už s prepáčením „nemáte gule. Takže v 30 rokoch hráte menej na istotu, čo je chyba, a určite by som sa snažil viac vidieť dopredu,“ hovorí o začiatkoch podnikateľ, ktorý potrebuje k práci jeden z najdrahších materiálov aké trh ponúka, zdravotnícky.

Keď si v roku 2007 pripravoval plán, do čoho musí investovať, a že to bude stáť milióny, točila sa mu z toho hlava.


„To bola tá nerozvážnosť. (smiech) To je to, o čom hovorím tak veľmi diplomaticky. To je presne to finančné pozadie podnikania v tomto rezorte. Presne, to sú tie peniažky v ňom. Práca je to úžasná, ale tie prachy v nej sú úplne katastrofálne, ale že úplne,“ zvážnie inak vždy pozitívne naladení veterinárny lekár.

Na Slovensku sa pritom hovorí, že ak chceš mať naozaj veľa peňazí vyštuduj zubarinu, právo alebo veterinu.

„Neviem ako zubári, ale u nás to neplatí, aj keď to tak vyzerá. Ľudia totiž nie sú stále zvyknutí na platby za služby v zdravotníctve. Asi 80 rokov je také divné povedomie, že takmer všetky služby máme zadarmo. A keď im začneme vypočítavať, na základe vstupných nákladov a ceny práce zákroky a služby ako také, tak sa ľuďom z toho zatočí hlava. Vidia len číslo a nevidia, čo je za nimi. Asi sme tak ako homo sapiens nastavení, že to vidieť nechceme. Potom to vytvára ilúziu, že veterina vyrába veľa peňazí. Naozaj nepoznám na Slovensku veterinára, ktorý je z veteriny bohatý, že by mal disponibilné čiastky v státisícoch a už vôbec nie miliónoch eur, čo je v mnohých iných odvetviach podnikania pomerne bežné. Keby neboli leasingové firmy na prístroje, ktoré musíme nakupovať, nikdy by som nemal šancu s nimi pracovať,“ oponuje mýtom Pavol Valašek, ktorý často, rovnako ako jeho kolegovia, pri platbách počúva, že ich práca je poslanie.

MVDr. Pavol Valašek, primár kliniky VetPoint s kolegyňou pri menšom zákroku/foto: archív VetPoint

Ako u pediatra

„Poslanie je v tom, že som ochotný tú prácu vykonávať so všetkou emotívnou záťažou, ktorú prináša, že som schopný sa odosobniť, celoživotne sa posúvať a vzdelávať sa odborne. Povolanie je to v tom, že ma to živí. Veď ja za toto kupujem chleba sebe a svojim deťom,“ vysvetľuje primár, ktorý 15. októbra 2007, kedy padal mrznúci dážď, nemal ešte bránu a už otváral svoju súkromnú kliniku.  Bráničku mu vyrábal kamarát, nad ktorým stál s dáždnikom a robili čo mohli, aby sa reálne do kliniky dostali prví klienti s pacientmi. Jeho kamarát mal šialenú chrípku so 40 stupňovou horúčkou. Celý sa triasol, ale nakoniec vchod do súkromnej kliniky VetPoint v Petržalke spojazdnili. Primár priznal vtedy obrovský stres hlavne z toho, aby fungovali počítače, elektrina, a či sa budú klienti u nich dobre cítiť.

„Prišlo sa vtedy pozrieť pár kamarátov a odvtedy to ide ako rozbehnutý vlak. Plné klientov a pacientov. Pacienti sú tí, ktorých liečime a klienti sú tí, ktorí to platia. Je to vlastne ako u pediatra, kde tiež chodia vo dvojici.(úsmev) Musím byť dostatočne šikovný, vzdelaný aj sympatický, aby klienti chápali, že ich miláčikovia pre liečbu naozaj potrebujú dané vyšetrenie, ktoré možno nepatrí medzi  najlacnejšie. Rovnako je to aj s personálom. Chýba rovnako, ako v humánnej medicíne. Aj medzi veterinármi množstvo odchádza do zahraničia. Iba v Bratislave momentálne chýba okolo 15 lekárov, o zdravotníckom personály nehovoriac!“ Posťažuje sa odborník na chirurgiu a ortopédiu zvierat.

MVDr. Pavol Valašek, primár kliniky VetPoint/foto: archív VetPoint

„Aj medzi nami je obrovská personálna kríza. Tu platí, že veterinu môžu robiť len ľudia, ktorí to chcú robiť, lebo naše finančné ohodnotenie je primerané sile trhu a biznisu. To znamená, že veľké prachy vo veterine nikto nezarobí. Tu nastupuje práve to poslanie. Keď budúcej sestričke poviem jej nástupný plat, jedným dychom poviem, že som si toho vedomí, že si po maturite môže ako mladá baba zarobiť viac, čo ma mrzí. Sám by som ich rád lepšie zaplatil, ale nemám z čoho. Na druhej strane mi tu ostane ten, kto to robiť naozaj chce. Všetky povedia, že jasné, ale ja nepôjdem robiť do obchodu, lebo chcem robiť toto,“ hovorí o personálnej kríze aj medzi veterinárnymi pracovníkmi

„Keby som ja v 2001, kedy som skončil vysokú školu, mal možnosť otvoreného pracovného trhu, tiež by som utiekol,“ zasmeje sa primár, ktorý však svoju prácu miluje napriek ťažkým podmienkam.

Dospelí milujú škrečky

Na klinike Vetpoint sa špecializujú na malé a stredné zveratá. Robia iba to, na čo sú naozaj dobrí. Okrem psov a mačiek, napríklad škrečky, ktoré majú niekedy prerastené pazúriky, niekedy nádory alebo zjedia to, čo nemajú. A budete prekvapení, kto ich aj na operácie nosí.

„ Vysvetlíme im samozrejme najprv všetky rizika a pokiaľ je to nález, ktorý sa naozaj dá operovať a som naozaj presvedčený, že majiteľ riziká chápe, tak ideme do toho aj u škrečka. A vôbec ich k nám nenosia rodičia kvôli deťom. Naopak, nosia ich k nám dospelí, ktorí ich úprimne milujú. “

MVDr. Pavol Valašek, primár kliniky VetPoint/foto: archív VetPoint

Zvieratá neklamú

Zrazu sa Pavol Valašek  zamyslel, zahľadel sa do kávy, ktorú pije v nemocnici vždy ráno a rozmýšľa, čo mi odpovie na otázku, čo je ťažšie, diagnostikovať človeka alebo zviera, ktoré nič nepovie.

„Má to dve strany. Zvieratá neklamú. To je pridaná hodnota za to, aby moje ruky a hava prišli na to, čo mu je. Použiť viem iba 30% informácií chovateľa, 70% sú len jeho emócie. Je veľký rozdiel medzi pojmom doktor a lekár. Doktor je to, čo máte na papieri a lekár je ten, kto dokáže liečiť.  Liečiť viete len vtedy, keď viete čo liečite. Takže to, čo z vás robí lekára je, že na základe informácií od majiteľa a klinických a doplnkových vyšetrení musíte byť schopný postaviť diagnózu, na základe ktorej začnete liečiť. To je presne to, čo robí z doktora lekára,“ vysvetľuje krédo kliniky VetPoint.

Kľúčové slovo na klinike je komunikácia. Dvakrát denne majú vizitu a kolégium.

„Pretože viac hláv, viac rozumu. Aj največší profesionál má problém urobiť krok späť a pozrieť sa na to z vonku. Aj ja, keď riešim pacienta a kolegom poviem čo som urobil, čo si o tom myslia, tak zrazu z prvej príde a toto si urobil? Toto ti napadlo? A ja zistím, že majú pravdu, lebo som si nevedel urobiť práve ten odstup. Zlomenina je len zlomenina, ale internistické problémy sú často komplikovanejšie a kolégium je veľmi dôležité aj vo veterinárnej medicíne.“

Andulky nie

Skúsený veterinárny lekár často naráža aj na to, že nie všetci veterinári sú ochotní sa v praxi naďalej vzdelávať. Na rozdiel od humánnych lekárov totiž nemusia. Pavol Valašek sa špecializuje na chirurgiu-ortopédiu. Odbor, ktorý si zamiloval ešte na univerzite.

„Na našej klinike neošetrujeme operencov, lebo sme seriózni a zodpovední. Nemám tu nikoho, kto by tomu rozumel, takže viem pacienta s klientom vždy poslať tam, kde je na to naozaj expert. My sa orientujeme na menšie spoločenské zvieratá ako mačky, psy, hlodavce, králiky a podobne. A to považujem za seriózny prístup. Vtedy som spokojný, že klientovi dávam dobrý servis. Aj keď prídu s andulkou ostrihať pazúriky, ja ich odporučím inde. Nezoberiem ju ani do ruky, lebo sa bojím, že to zvieratko nechytím dobre a vystresuje sa tak, že mi pri strihaní skolabuje a zomrie. To je pre mňa neakceptovateľné. Všetci kolegovia o sebe vieme a seriózni robia len to, čo naozaj vedia.,“ upozorňuje na základný princíp kliniky primár Pavol Valašek.

MVDr. Pavol Valašek, primár kliniky VetPoint/foto: Dalito.sk

Čierne ovce

„Je to na každom kolegovi a jeho osobnom egu, či je schopný tomu klientovi povedať, že toto nerobím, toto neviem, ale viem, kde vás s tým poslať. A podľa m§a to klient musí oceniť. Bohužiaľ, stále sú aj takí, čo to nepovedia,“ otvorene súhlasil aj s tým, že  veterinár nemá až takú zodpovednosť ako humánny lekár, ale vraj sa už aj toto mení.  Veterinárna komora totiž už má nástroje na riešenie problematických liečebných postupov aj s vlastným dozorným orgánom.

„Ľudia sa už pochopiteľne sťažujú a stále viac. Nie sú už zriedkavé ani súdne procesy, takže to už úplne neplatí, že veterinárny lekár sa nikomu nemusí spovedať. Musí. Nie sme ako ľudskí lekári od rána do rána jednou nohou v kriminále, ale áno, meč už aj nad veterinárnymi lekármi visí stále viac a viac.  Ale to je správne, lebo sa tým zvyšuje tlak na kvalitu našej práce,“ nevyhýba sa nepríjemnej téme podnikateľ chirurg, z ktorého cítiť, že sa pre svoje povolanie narodil.

Tam, kde zvieratá umierajú

Celý čas pri smrti zvieraťa hovoril o umieraní, nie úhyne či „skapaní.“ Keď som ho na to upozornila, len sa usmial s tým, že keď takúto prácu robí niekto  x rokov, jednoducho už nedokážete povedať, že uhynuli…

„To je termín, ktorý použijete u hospodárskych alebo lesných zvierat.  Jednoducho, takýto jazyk vám ostane prirodzený, veď s ním komunikujete s klientmi,“ usmeje sa. Lekár, ktorý si na rozdiel od mnohých chovateľov uvedomuje, že zviera, za normálnych okolností, žije kratšie ako jeho majiteľ.

„A toto je tá časť, čo robí z našej práce poslanie. Vedieť byť nad vecou, v čase jeho odchodu v tom zmysle, že keď prídu majitelia, či ich vidíte po prvý raz v živote alebo k vám chodia od šteniatka, tak od vás očakávajú, že im budete oporou a tam to nemôžete pokaziť! Tam to musíte ustáť a samozrejme, že to nie je ľahké. Veď nie som asociál, inak by som túto prácu robiť nemohol. Takže samozrejme, že vám to príde ľúto, hlavne tam, kde poznáte zviera a majiteľa od mala. Toto jednoducho musí tomu lekárovi svietiť pred očami. Byť tomu klientovi oporou,“ opisuje pocity pri najťažších chvíľach skúsený veterinár.

Nechce aby to vyzeralo morbídne, ale najviac ďakovných pohľadníc a bonboniér dostávajú za eutanázie, ktoré sú najvypätejšie okamžiky v živote človeka, ktorý spojil život so zvieraťom.

„Keď to dôstojne ustojíte, ľudia si to veľmi vážia, lebo to je obrovské emotívne vypätie,“ hovorí o najťažších chvíľach pre chovateľa. Veterinár nezávidí kolegom humánnym lekárom, ktorí prichádzajú do kontaktu s neliečiteľnými a smrteľne chorými pacientmi. Keď je všetkým jasné, že ak sa nestane zázrak, pacient nemá šancu a je to už iba hra na čas. Je rás, že tento rozmer nepozná. Nikdy by utrpenie zvieraťa nepredlžoval len preto, aby zarobil alebo, že sa majiteľ so svojim miláčikom nevie rozlúčiť.

„Čím viac toto povolanie robíte, tým viac získavate pragmatizmu. Je to tenký ľad a vytvárať u klientov ilúzie len pre to, aby ste nahnali nejaké body, je cesta do pekla,“ pripomína aj sám sebe s tým, že nikdy nesmie zabúdať na racionalitu. Je presvedčený a snáď majiteľov poteší, že zviera si neuvedomuje, že nastáva jeho koniec.

„Človek musí mať rád zvieratá, aby túto prácu robil, ale mám aj jasné predstavy o ich intelektuálnej kapacite, aj keď to je pojem používaný u ľudí a nie je správne ho prenášať aj na zvieratá. Takže si myslím, že umieranie intelektuálne moji pacienti zvládajú, takže pes napríklad naozaj nevie plakať,“ vysvetľuje odborník, ktorý má záľubu aj v operáciách hlodavcov.

Veterinárna klinika VetPoint/foto: archív VetPoint

Peniaze nie sú všetko

Keby ste ho videli, ako žiari, keď mu niekto zverí pod skalpel potkana.

„Tam je najväčší kumšt anestézia. Zvláštne, že? Že nie chirurgia. Veľmi zle totiž tolerujú anestéziu. Potvorky, samozrejme nechcú spať a potom je u nich veľmi tenká čiara medzi životom a smrťou. Veľmi tenučká a u nich neexistuje cesta späť. Resuscitovať také malé zvieratko je nemožné. Takže je to vždy obrovská výzva a každý jeden z týchto krpcov, čo nám prežije, je úžasný.  Oni nám to potom vrátia tým, že sa veľmi dobre hoja, strašne rýchlo, fakt že „wow“, zhíkne  nadšene chirurg.

Všetko sa aj pri týchto zákrokoch začína a končí pri peniazoch za platenú službu, ale majitelia vedia pre svojich miláčikoch urobiť maximum. Na klinike samozrejme strážia aj snahy majiteľa urobiť pre záchranu zvieraťa čokoľvek.

„Majitelia by naozaj  niekedy chceli všetko, ale my naozaj nevieme vrátiť čas. A práve vtedy sme tí, ktorí musia veľmi taktne ale jasne naznačiť, že je koniec. Predsa už od antických Grékov a ešte aj pred nimi platilo, že medicína nepozná kompromisy. To jednoducho nie je políčko, na ktorom sa dá zjednávať. To nie je trh, ako si mnohí myslia, to je medicína a bodka,“  upozorní primár a zamieša si opäť kávu. Medzitým mu zazvoní niekoľkokrát mobil, ktorý presmeruje na recepciu.

Veterinárna klinika VetPoint/foto: archív VetPoint

Jazvečík v líci 

Útoky pacientov zažíva pravidelne. Už ani nevie spočítať koľko psov a mačiek ich na klinike uhryzlo. Zriedkavo však musia niekoho uspať. Stáva sa však aj to a považuje to  za obrovskú nezodpovednosť majiteľa, ktorý sa kúpou zvieraťa zaviaže, že ho bude aj zvládať.

„ Ale inak jasne (smiech) , že hryzú psy aj mačky a jazvečíkovi najviac! (smiech) Oni sú najrýchlejší! (smiech) Keby len prsty! Mám milú príhodu, keď mi prišli so šteniatkom jazvečíka, samozrejme drsnosrstým, to sú naozaj najväčší potvoráci. Fenka nemala ani tri mesiace. Naklonil som sa nad ňou, prihovoril som sa jej a išla mi dať pusinku, lebo jazvečíci extrémne všetko lížu. A cvak a zahryzla sa mi do líca. Samozrejme som sa reflexne mykol a ona s tými mliečnymi zubami mi ostala zacvaknutá a hojdala sa mi na líci a pritom vrtela chvostom, lebo sa jej to samozrejme veľmi páčilo. Všade striekala moja krv. Oproti stáli mama s dcérou, ktoré keď to videli zbledli a išli odpadnúť. Našťastie sa sklopili k sebe. Takže jednou rukou som si zvesoval veselého jazvečíka a zároveň ratoval dve dámy. Vtedy som zistil, ako rýchlo viem improvizovať s dvoma rukami. Takže na jazvečíkov si naozaj dávam odvtedy pozor. Naozaj sú vyšľachtení na to, aby išli bez varovania a rýchlo,“ smeje sa nahlas sympatický primár kliniky VetPoint Pavol Valašek, ktorý je presvedčený, že prvú pomoc ako zverolekár určite zvládne lepšie, ako bežný laik.

Má aj pacientov, ktorí na ošetrenie do kliniky priam utekajú a netreba ich roztrasených ťahať.

„Dobre, priznávam sa, často sú za tým aj pamlsky, ale naozaj sa k nim snažíme byť milí , veď na klinike dobre vieme, že to je jedno z hlavných kritérií, podľa čoho si chovatelia vyberajú veterinárov.  Aj pre chovateľa je predsa dôležité, či na kliniku zviera musí ťahať ako somárika alebo nie,“ vyhlásil jednoznačne.

Databáza darcov krvi

Jedno plemeno je však extrémne. Podľa neho vyšľachtené na to, že má mať  patologickú radosť úplne zo všetkého.

„Labradory. (smiech) Oni sa tešia aj keď sa boja. Keď máme „labíka“ v čakárni , počujeme ho až dozadu, ako jeho chvost búcha o niečo. Najčastejšie stenu, o zem, stoličku, majiteľa, to je úplne jedno, oni jednoducho nevedia prestať,“ smeje sa Pavol Valašek, ktorý na svojej klinike dokonca robí aj transfúzie krvi.

„Máme vlastnú databázu darcov krvi, s ktorými vieme manipulovať. Krv využívame pri záchrane zvierat priamo pri operácii,“ hovorí veterinárny primár, ktorý sa najviac bojí zranení prstov a rúk. Rovnako ako jeho kolegovia v „ľudských“ nemocniciach.

„ Musím si na prsty dávať rovnako pozor ako klavirista či huslista. Napríklad, stále ma niekto lanári, aby som si išiel zabehnúť Sparťana, ale nikdy to neurobím. Veď všetci kamaráti sa odtiaľ vrátili zranení, vykĺbení (smiech). Je to pre mňa existenčná záležitosť. Predstava, že by som si niečo zlomil alebo vykĺbil, je pre mňa až smrteľná,“ hovorí chirurg-ortopéd, ktorý si ale čas na relax nájde vždy, bez toho by to vraj nedal.  Ako povedal, keď má čas, tak sa ako otec dvoch detí snaží aj oddychovať.

Celý rozhovor s primárom kliniky VetPoint a ešte ďaleko viac:

Môže vás zaujať:

Matematička skúma správanie zvierat



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *