Káva ako klišé
„Kedykoľvek, prispôsobím sa, “ odpoviem známej, ktorú náhodne stretnem na ulici. Naposledy som ju počula v telefóne pred piatimi rokmi, keď som ešte pracovala v televíznom spravodajstve a niečo potrebovala.
Nikdy s ňou na kávu už asi nepôjdem, lebo už nezavolala a ja si už roky dávam pozor na to, aby pri téma „káva“ niekto neprehodil loptičku na moju stranu, že však zavolaj. „Nie, v pokoji sa mi ozvi, určite sa dohodneme,“ snažím sa už vždy mať pri tejto téme posledné slovo ja.
„Dajme si spolu kávu!“ povedala mi známa, s ktorou som na káve nikdy predtým nebola. Raz som ju bola pozrieť pred dlhými rokmi v nemocnici, keď som ju chcela potešiť, aby vedela, že na ňu myslím. Potom už len chodili maily s čím by som jej možno vedela pomôcť.
Na prvú kávu po dlhých rokoch prišla po mojom odchode zo spravodajstva aj s kamarátkou, vraj pred ňou môžem prezradiť všetko. A padali otázky na dôvod odchodu, prečo, ako, kto a s kým a podobne. Keď sme sa lúčili povedala: „Voláme si a dáme si kávu.“ Už nezavolala. Asi sa už dozvedela všetko čo potrebovala.
Manžel ma už naučil vážiť si svoj čas. Naučil ma to, že ak niekto po dlhých rokoch aj zavolá, nemám sa cítiť trápne a mám položiť otázku, čo má byť predmetom nášho stretnutia. Lebo nie, nie je káva ako káva.
Mnohí pozývajú na kávu, akoby to už bolo klišé. Vlastne to už aj klišé je. Hovoríme o káve napriek tomu, že už keď slovo vypúšťame z úst vieme, ak nič nepotrebujeme, že tá „káva“ sa ani nikdy neuskutoční. Ale znie to tak dobre, priateľsky. Praví priatelia si však čas na kávu nájdu. Ďakujem za všetky takéto kávy.
Šetrime kávou a šetrime aj svoj čas. Pre ľudí, ktorí si ho naozaj zaslúžia. Pime ju v príjemnom prostredí s jej jedinečnou vôňou a s ľuďmi, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás. Ktorí vedia zavolať na kávu len tak, na kávu, ktorá sa aj uskutoční, aj keď môže byť z objektívnych dôvodov niekoľkokrát preložená.
Strávme čas na káve so serióznymi ľuďmi, ktorí nielen niečo potrebujú, vyťahujú a berú, ale aj dávajú. Alebo dokážu jednoducho iba počúvať. Niekedy nepotrebujte počuť ani názor, ani rady, potrebujete len vypočuť.
Často sa mnohí smejú, akí sú Američania trápni, keď zdravia: “Hallo, How are you?“ a pritom ich vôbec nezaujíma ako sa máme. Že, akí sú neúprimní. Čo by asi oni povedali na to naše slovenské, „Mali by sme ísť na kávu!“ Na kávu, ktorá sa nakoniec aj tak nikdy neuskutoční. Buď preto, že nič nepotrebujeme , alebo jednoducho nemáme čas alebo je to také „zažité“, vypustiť to zo seba, bez ohľadu na budúci výsledok, lebo sa to tak hovorí.
A potom príde opäť to náhodné stretnutie na ulici a počujete zasa: „Veď vieš ako to chodí, mám toho strašne veľa!“
Lenže sú aj „kávy, ktoré ostanú vo vzduchu“, ktoré mrzia celý život. Už sa totiž nikdy neuskutočnia. Lebo neviem, či tam hore, v nebi, kávu vôbec podávajú.