Klient nie je vždy aj pán
Prebrala som sa v nemocničnej izbe na telefón. Nie môj. Spolubývajúcej pacientky pod oknom, ktorá celú noc tichučko stonala od bolesti. Robila všetko preto, aby ma nezobudila a ja zasa všetko preto, aby nevidela, že ma zobudila a tak nemala výčitky.
Celý čas sme v izbe nepovedali slovo, každá si niesla svoju boľačku po svojom. Nepadlo jediné slovíčko. Až do toho telefonátu. Zazvonil jej mobil a napriek veľkým bolestiam hrdinsky počúvala. Potom sa ospravedlnila, že sa prípadu nemôže venovať, lebo je zložitejší a ona je práceneschopná. „Nie, naozaj vám teraz neviem pomôcť aj keby som veľmi chcela. Som PN,“ ďalej vysvetľovala potichu do mobilu. Evidentne to nestačilo a niekto tlačil ďalej.
Neospravedlnené ospravedlnenie
„Veľmi sa ospravedlňujem, ale momentálne som naozaj nie schopná sa vášmu problému venovať, ale chápem, že to nepočká, takže vás môžem skontaktovať s kolegom,“ bojovala ďalej nielen s bolesťami, ale aj klientom, ktorý sa stále nedal odbiť. Evidentne išlo o uznávanú osobu v odbore. Šepkala, ale jej pokora ku klientovi bola v nemocničnej izbe cez jej veľké bolesti až ohlušujúca.
„Naozaj sa veľmi ospravedlňujem, ale momentálne je to nad moje sily. Musela som zrušiť nielen dobrovoľnícku činnosť, ale aj platených klientov,“ ďalej vysvetľovala potichu. „Naozaj som práceneschopná, hospitalizovaná v nemocnici pred operáciou,“ odokryla súkromie viac ako chcela, pretože klient ju evidentne nepočúval. Niekto na druhej strane mobilu konečne pochopil čo znamená práceneschopná a zavesil. Ona sa opäť zabalila do nemocničných perín a tichučko stonala ďalej.
Keď som odchádzala, veľmi som jej chcela povedať aká je krásna, lebo bola. Nenašla som však odvahu, nevedela som či je to vhodné, lebo veľmi trpela. Tak som jej len zapriala, nech všetko dobre dopadne.
Klient ako človek
Neviem, či jej to stihol zapriať aj niekto nástojčivý v telefóne. Dúfam, že áno, keď mu už toľkokrát povedala, že je chorá a nemôže. Rozmýšľala som, čo to muselo byť za človeka, ktorého zastaví až to, keď ho niekto presvedčí až tým, že sa musí priznať, že je až v nemocnici a naozaj sa cíti zle. Naozaj niekomu nestačí, ak sa druhá strana slušne ospravedlní a oznámi, že je práceneschopná? Naozaj je to pre niekoho málo a musí stačiť ďalej a viac?
Možno ste si povedali, tak načo má v nemocnici mobil a ešte ho aj zdvíha. No na to, lebo jej môže volať aj rodina či priatelia. Naozaj nemusíme byť otrokmi dvoch mobilov. Stačí, ak počúvame a poznáme mieru. Lebo, keď je dnes niekto práceneschopný, tak je jednoducho práceneschopný a pracovať nemôže. Teda aspoň v mojom svete. Vtedy sa môžem do telefónu maximálne spýtať, či viem nejako pomôcť, prípadne zaželám veľa zdravia. Len tak, aby sme nezabudli ostať ľuďmi. Lebo nie, klient nie je vždy aj pán.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)