„Kulturáky“ riadi tak, že sa jej súkromná agentúra zľakla

Dalito.sk/Mária Priečinská/Na kus reči s Petrom/foto: archív M Priečinská
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Má 46 rokov a nemá ani špeciálne vzdelanie na ekonomicko-kultúrny rezort, napriek tomu sú akcie, ktoré s kolegami často vypredaná. Mária Priečinská je päť rokov riaditeľkou Strediska kultúry Bratislava Nové Mesto na Vajnorskej ulici a Domu kultúry Kramáre. Skúsenosti získala ako manažérka speváka Roba Grigorova a Petra Nagya, s ktorým  spolupracovala aj na slávnom projekte Peter Nagy a deti. Maja to s kolegami DÁVA napriek tomu, že v hlavnom meste je konkurencia veľká a a to aj v dobe veľkolepých  eventov . Veď v kultúrnych domoch to skôr dýcha históriou ako 21. storočím.

Ako je to možné, že dokážete urobiť koncerty, krsty kníh a CD, talkshow, plesy, večery orientálnych tancov, tematické country bály, rôzne tradičné a zvykoslovné podujatia, či Čaje o piatej  a mnoho ďalších podujatí za tak málo peňazí a ešte ich aj často vypredáte?  

Mám veľmi rada svoju prácu. Mám šťastie, že robím, to čo ma baví. Keď sa niečo robí so srdcom a s nadšením nie je možné, aby to neprinieslo ovocie. To isté sa týka aj manažérskeho tímu okolo mňa. Ak je to len trochu možné, snažím sa obklopiť ľuďmi, ktorí to cítia rovnako. U nás vzniká dobrá energia a preto sa aj účinkujúci k nám radi vracajú. Nie vždy máme vypredané, nie vždy robíme komerčné podujatia, ktoré musia byť ziskové. Našim cieľom je hlavne vychovávať, vzdelávať a zachovávať tradície a práve preto, v spolupráci s pánom starostom a pracovníkmi mestskej časti, spoločne organizujeme podujatia takéhoto tipu. My s nikým nesúperime. Ale je pravdou, že už som sa stretla aj s obavami jednej agentúry, ktorá nás pokladala za konkurenciu. A úprimne, potešilo ma to. (úsmev)

Riadiš kolektív, ktorého vekový priemer je 47 rokov. Často čítam názor, že takéto moderné eventové akcie môžu robiť iba mladí s  gurážou.  Naopak, so svojim kolektívom dokazuješ opak, že aj 50 roční ľudia dokážu nemožné.  

Myslím si, že to nie je o veku, ale o chcení a pracovitosti. A ten spomínaný „driver“ môžu mať aj ľudia v zrelom veku. Pracujem so všetkými vekovými kategóriami a dávam sa inšpirovať aj deťmi, aj zrelšími ľuďmi. Osobne sa učím od všetkých. Práve ľudia po päťdesiatke ma v stredisku „zaúčali“. Prišla som po ôsmych rokoch rodičovskej dovolenky, pred ňou som manažovala umelcov, mala vlastnú umeleckú agentúru, pracovala v televízii a aj v produkčnej spoločnosti. Keďže som bola tak dlho doma, išla som sa zblázniť od nadšenia, že už konečne pracujem. Bola som nezastaviteľná. Moji zamestnanci mi stále vyčítajú šialené tempo, vraj ich zničím. No faktom je, že práve od nich a od kolegov z Miestneho úradu som sa učila pravidlám vo verejnej správe a tiež, čo všetko prináša rozpočtová organizácia. Bohužiaľ, kultúra nie je len o podujatiach, ale aj o rozsiahlej administratíve.

Zprava – Mária Priečinská vo svojej kancelárii s Mariánom Labudom a jej zástupkyňou Monikou Luknárovou/foto: archív M. priečinská

Čo je pre teba v tvojej pozícii najťažšie a čo ťa to naučilo?

Zákony, stanovy, musím dodržať rozpočet, splniť príjmy, neprekročiť výdaje, a aby bolo všetko tak ako má byť. Nemôžem si zavolať niekoho už overeného, aby pre stredisko urobil práve potrebnú službu za výhodnejšiu sumu, ale musím urobiť verejné obstarávanie, ktoré ma v konečnom dôsledku stojí oveľa viac času a aj peňazí. Som akčný človek a práve preto je pre mňa najťažšie spomínaná administratíva. A úplne najťažšie je byť spravodlivý k svojim podriadeným. Každý má svoju pravdu, každý to vidí svojimi očami a nech rozhodneš akokoľvek, vždy sa bude niekto cítiť ukrivdene. Učím sa stále, ale hlavne ma to naučilo hospodáriť, dodržať schválený rozpočet, počúvať názory a nápady kolegov. Už na základnej škole som sa naučila nevzdávať sa, veriť si a neustále si plniť svoje sny.

Môže vás zaujať:

Pravidlá standing ovations a rifle v divadle