Mal sa dobre za socializmu aj teraz. Zamestnanci ho mali vždy radi
Hovorí, že sa nikdy nemal zle. Ani za socializmu, ani teraz. Pavol Konštiak nikdy nezažil veľký pád, aj keď sa mu za mečiarizmu vyhrážala mafia. Pre DALITO priznal, že v živote urobil veľa chýb. Najmä keď sa nechal dobehnúť fakturantmi. A z predsedu JRD, ktorý sa mu vyhrážal zastrelením, sa nakoniec stal jeho priateľ.
Keď som prichádzala do logistického centra a veľkoskladu o tisíckach štvorcových metrov, zamestnanci ma ochotne navigovali bez toho, aby vedeli, že idem za ich šéfom. Bolo z nich cítiť, že k firme majú vzťah. A nie preto, že robia s množstvom tovaru − od najdrahšieho alkoholu až po žuvačky.
„Niektorí tu pracujú od založenia firmy, čo je dvadsaťosem rokov. Samozrejme, môže to byť pozitívne, ale aj negatívne, pretože človek spohodlnie, no musím povedať, že kolektív je tu veľmi dobrý a práve ten robí firmu firmou. A naši ľudia sú čestní. Dôležité je to aj preto, že tu máme zásoby asi za šesť miliónov eur v nákupných cenách bez DPH a vyše tisíc druhov alkoholu,“ rozhovorí sa Pavol Konštiak, prvý zakladateľ veľkoskladu potravín na Slovensku, ktorý so socialistickým návykom neukradneš − okradneš rodinu, bojoval ako súkromný podnikateľ iba chvíľu. „Samozrejme, stalo sa, že sme po nových ľuďoch našli prázdne miniatúrne fľaštičky pod paletami. Zamestnanci však tých, čo kradli alebo vypíjali, sami vypudili z firmy. Vedia, že keby firma skrachovala, tak by si museli hľadať iné zamestnanie,“ hovorí o podriadených skúsený obchodník a upozorňuje, že nemôžu byť všetci podnikatelia. Hlasy o tom, že niekto nebude robiť na podnikateľa, považuje za scestné, lebo človek sa živí prácou. Musí chodiť do práce, aby dostal mzdu a uživil rodinu. „To, či sa človek zamestná v štátnej alebo súkromnej, je jedno. To znamená, že si nemyslím, že niekto robí na mňa. Aj ja chodím každý deň do práce. Mám k tomu primeraný plat a mojich ľudí platím lepším priemerom. Fluktuácia pre nízke mzdy je u nás veľmi zriedkavá,“ vysvetľuje princíp chodu firmy Pavol Konštiak. Nedostatok odborných pracovníkov na trhu zásadne nepociťuje.
Začínal na poli a s husou pri ceste
Pochádza zo Slovenského Grobu, kde odmala pomáhal rodičom. Mama robila na družstve, takže dostávali pridelenú repu a kukuricu, ktorú museli plieť a okopávať. Nechýbal ani tradičný chov husaciny. „Už ako malý som chodil do dediny zastavovať autá. Ráno pred školou som držal husi, ktoré matka zarezala. Večer a po víkendoch som musel obsluhovať hostí. Chodili k nám celé autobusy ROH. Išli do Leninovho múzea, potom povinne do Prioru, ktorý ako jediný na Slovensku mal pohyblivé schody, a poobede prišiel celý autobus k nám. Hudba, tanec, klobása pokračovali do noci,“ spomína na dávne časy normalizácie a socializmu súkromný podnikateľ, ktorý v rokoch 1980 až 1990 pracoval v rôznych riadiacich funkciách.
Bol aj riaditeľom závodu Zdroj v Bratislave. „Dôležité je byť v správnej chvíli na správnom mieste. Treba však pre to aj niečo urobiť. Študoval som vysokú školu ekonomickú a urobil som si ašpirantúru, lebo som si povedal, že raz budem námestník ministra obchodu! (Smiech.) Keď som prišiel za mojím riaditeľom, že chcem ísť na ašpirantúru, povedal, že kandidátov vied nepotrebuje. Mal by som totiž najvyššie vzdelanie v závode, čo by ho mohlo ohroziť, a ktorý rozumný taktik by to dovolil? Lenže mal vážny problém, ktorým bol veľkoobchod. Rozvoz meškal už takmer mesiac a v predajniach vládol chaos. Robil som vtedy vedúceho oddelenia organizácie prevádzky, 12. platová trieda, dve inžinierky, bolo mi sveta žiť, a vo veľkosklade 250 ľudí. Po pár dňoch si ma riaditeľ zavolal a povedal, že keď tú robotu zoberiem a vyriešim to, ašpirantúru, po ktorej túžim, mi podpíše. K tomu patrilo aj šesť týždňov voľna na prípravu a to som potreboval. V tom čase totiž študovala aj moja manželka a od roku 1976 som robil tlmočníka nemeckým poľovníkom,“ prezrádza zákulisie vedenia socialistickej firmy.
Nikdy sa ničoho nebál
Ponuku prijal napriek tomu, že vedel, že ho čaká práca so zatrpknutými závozníkmi, ktorí nechceli robiť. Za tri dni všetko vyriešil. Peniazmi. „Po nociach som sa vracal domov, ale chlapi robili do roztrhania. Dostali totiž peniaze navyše a tak som sa na Slovensku stal veľmi známym – vyriešil som problém, ktorý nikto predtým riešiť nevedel.
Musel som na odborárskych a straníckych schôdzach prednášať, ako sa mi to podarilo. No peniazmi, ktoré chlapi dostali na ruku každý večer! Keď doniesli domov prvú výplatnú pásku, manželky sa ich pýtali, kde sú peniaze?! Dali ženám totiž toľko ako obvykle. Lenže na páske bola vždy zaznamenaná každá položka. Mysleli si, že ich manželky neprídu na to, koľko naozaj dostali, a cez víkend tie peniaze navyše prepili. Skoro ma potom inzultovali, ale prežil som aj to,“ so smiechom spomína na vyriešený neriešiteľný problém v socialistickom hospodárstve. A dodáva, že peniaze sú dôležité aj dnes, no dôležitá je aj pracovná atmosféra, vzťahy na pracovisku, pretože ľudia chcú aj plnohodnotne žiť, aj sa v práci dobre cítiť. „Chcú, aby ich kolektív uznal, ale aj aby za nimi niečo bolo aj vidieť. Peniaze sú však stále jedným z hlavných motivujúcich prvkov.“
Vyhadzovali ho trikrát
Dva roky od vyriešenia problému s veľkoobchodom dostal ponuku na riaditeľa závodu. „Nikdy som sa ničoho nebál, tak som ju prijal. Pýtali sa ma síce, či som členom strany, povedal som nie, no predsa som sa o štyri dni stal riaditeľom závodu. Na piaty deň som už viedol prvú gremiálku,“ hovorí Konštiak, na ktorom vidieť, že má natrvalo obchod pod kožou. Preto pri ňom ostal dodnes.
Zásadné rozhodnutie prišlo 4. septembra 1990. „Na veľké stretnutie obchodníkov ovocia a zeleniny prišli riaditelia všetkých podnikov Zdroj, predsedovia ROH a minister privatizácie s ministrom obchodu a cestovného ruchu. Predložili nám zákon o malej privatizácii s tým, že Vianoce 1990 už robiť nebudeme. Vraj sme už minulosť a máme to odovzdať súkromníkom, že je koniec. Jediný, kto sa v riadenej diskusii prihlásil, som bol ja. Povedal som svoj názor a zožal jediný potlesk. Bol som presvedčený, že na druhý deň ma minister odvolá z postu riaditeľa. Neviem prečo, ale neurobil to,“ hovorí o časoch tesne po revolúcii Pavol Konštiak, ktorého z funkcie vyhadzovali trikrát.
Prvý raz po stretnutí VPN vo februári 1990. „Vraj som bol reprezentant toho zlého. Bola tam asi polovica zamestnancov, okolo 400 ľudí. Opíjaní demokraciou, tá vraj vyrieši všetko. Vraj si v každej predajni budú voliť svojho vedúceho a tiež riaditeľa, teda mňa. Postavil som sa a povedal dosť! Pokiaľ ja budem riaditeľom tohto podniku, v závode bude platiť pracovná disciplína a demokracia ostane vonku za dverami. A odišiel som. O dva týždne boli voľby Konštiak áno, Konštiak nie. Získal som 74% hlasov,“ spomína na nie celkom príjemné chvíle bývalý riaditeľ. Odvolávali ho ešte pri okrúhlych stoloch a tretí raz, keď zrušili závod. „Taká bežná história,“ pousmeje sa Pavol Konštiak, ktorý to nepovažoval za ponižujúce a trápne. „História bola trápna. Socialistická bola trápna, ťažká a nespravodlivá. Keď sa les rúbe, aj triesky lietajú. Takže mohol byť niekto nespravodlivo odstavený, ale to bola taká revolučná doba. Netreba ju ľuďom brať. Jednoducho to tak bolo. A je dobré, že prišiel 17. november, lebo žijeme v inej dobe, iných podmienkach, vzťahoch, aj keď nemôžeme povedať, že žijeme ľahšie. Máme viac demokracie, no či všetci žijú ľahšie, tak ako predpokladali…“ zamyslí sa podnikateľ, ktorý bol dvadsať rokov aj prezidentom Zväzu obchodu a cestovného ruchu.
Zo štátneho do vlastného
Firmu založil 20. septembra ako one man show. Prvý obchod podpísal na dovoz rakúskych nealko nápojov. Prvých 23 kamiónov doviezol na bankovú garanciu na základe zmlúv s odberateľmi. Dnes je to už iba sen podnikateľov. „Od 1. 1. 1991 mala byť vnútorná konvertibilita meny. Na tom som založil svoju ideu, že doveziem tovar v novembri, keď ho ešte nikto nevedel v Rakúsku kúpiť, peniaze mi do konca roka nabehli na účet a už som sa len modlil, či som ten kurz, ktorý bude platiť od 1. januára, správne zakalkuloval. Nechcel som nápoje predražiť, ale nevedel som, či som trafil kurz. A zmestil som sa! (úsmev). V marci som prijal prvého zamestnanca, prenajal som prvý priestor a postupne som začal budovať firmu,“ spomína na začiatky firmy, ktorá má dnes už dvesto zamestnancov a ročný obrat šesťdesiat miliónov eur.
Keď vládla mafia
Pripúšťa, že človek potrebuje aj šťastie, ale musí byť pripravený. Vedel nemecky, poznal obchod aj tovar. Aj jeho po revolúcii v časoch tvrdého mečiarizmu oslovila mafia. V tom čase ešte sedel na Gorkého ulici v Bratislave, kde za ním prišli výpalníci. „Prišli takí hrubokrkí, že mi chcú ponúknuť ochranu. Kedysi som chcel byť herec, tak dokážem tieto veci trochu zvládnuť. Hovorím im, chlapi, nemám problém, poďme spolu do Rakúska. Snáď si nemyslíte, že ako chlapec z chudobných pomerov a na liste firmy jediný, by som mohol takýto tovar obchodovať sám. Poďme do Rakúska a keď bude šéf, pán Taxis, súhlasiť s ochranou, tak bude, ale ja vám nemôžem nič podpísať a ani nič dať. Zožrali to! A nikdy už neprišli,“ odfúkne si skúsený podnikateľ, ktorý kedysi najazdil 70-tisíc km ročne. Dnes vraj už iba 50 tisíc.
Pracuje celá rodina
Ako hosťujúci profesor prednáša aj na Ekonomickej univerzite v Bratislave, píše knihy a učebnice. No po tých rokoch je pre neho dnes na prvom mieste vnuk. Vo firme pracujú aj jeho dcéry. „Už od trinástich rokov. Áno, zneužíval som detskú prácu.(smiech) Chodili oblepovať tovar, robili recepčné, otvárali budovy, varili kávu, prepínali telefóny. Samozrejme, za peniaze. Keď skončili vysokú školu, obe ostali vo firme a vytvárajú mladý kolektív okolo seba,“ hovorí o rodinnej firme a pripustí, že mladý kolektív môže byť pre podnik aj hrozbou, pretože môže byť taký dynamický, až je neustále jednou nohou von z firmy. Podľa Pavla Konštiaka sú však jeho zamestnanci lojálni z jednoduchého dôvodu. „Pracovné prostredie, mzda a vzťahy.“
Zaujímalo nás, čo hovorí na to, že dnes v Bratislave za 0,33 dcl nealka zaplatia zákazníci v kaviarni aj 2,20 eur. Často viac ako vo svetových metropolách. Na otázku, či ide ešte o podnikanie alebo už zdieranie zákazníka, sa mu odpovedá ťažko. „Je to o službe, ktorú si dobrovoľne objedná zákazník. Má na výber lacné aj drahé. Prečo by to malo byť zdieranie? Zákazník by mal vedieť, čo si kupuje a za čo. Bez ohľadu na cenu nájomného a pracovnej sily. V Bratislave sme v zásobovaní gastronómie dominantní. No viem vám povedať aspoň to, že v prevádzkach sa pre jeden cent s vami budú hádať do úmoru. A to, že oni si potom prihodia 200 – 400% maržu, to im nevadí,“ prezradí zákulisie podnikania rešpektovaný obchodník, ktorý na Slovensko priviezol aj najznámejšie značky pív, minerálok, kávy či džúsov.
Konzul má v duši má nirvánu
S mnohými dnes už nespolupracuje, založili si vlastné pobočky. „V džúsoch ma od obratu 200 miliónov korún ročne odstavila jedna firma. Dokonca mi zobrali obchodného riaditeľa. Naozaj toho bolo veľmi veľa, čo sme rozbehli a potom o to prišli. A ďakujem vám nikto nepovie. Jediný, kto mi povedal ďakujem za rozbehnutie českého trhu, bola rakúska firma s nápojmi. Dokonca ma aj vyplatili. Momentálne sa tešíme úspechu s gaštanmi. Môžem povedať, že som Slovákov naučil jesť gaštany! Po piatich rokoch sa už u nás jedia celoročne,“ hovorí spokojne podnikateľ, no nevie odpovedať na otázku, či je na seba hrdý.
Dôležitejšie pre neho je, že je zdravý on, jeho deti aj vnuk. „Okrem toho si môžem dovoliť, čo chcem a odkedy som povýšil prácu na koníčka, tak som celý rok na dovolenke aj keď chodím každé ráno skoro do práce. Takže hrdý… hm… Keď sa obzriem za seba, čo som spolu s manželkou vybudoval, tak možno aj áno. Cítim sa dobre a v duši mám nirvánu,“ priznáva honorárny konzul Filipín na Slovensku. Pred desiatimi rokmi mu zavolal kamarát z MZV SR, že Filipíny hľadajú honorárneho konzula. „Je to bežné, len sa k tej informácii treba dostať. Na ambasádu do Viedne som poslal CV a o tri týždne som obedoval s pani Linglingay F. Lancanlale. Po dvoch hodinách mi hovorí, pán Konštiak, mám tu asi 10 kandidátov, no ja som sa v tejto chvíli rozhodla pre vás. Počítajte s tým, že o tri mesiace bude stretnutie honorárnych konzulov zo strednej Európy v Manile a aj keď nebudú hotové papiere, vy tam budete. A tak sa aj stalo,“ vysvetľuje Pavol Konštiak, ktorý ako jeden z mála slovenských konzulov vydáva aj víza.
Na záver sa priznáva, že v živote urobil veľa chýb. Najmä v začiatkoch, keď sa ešte množstvo pravidiel v podnikaní iba vyjasňovalo. „Tá doba bola naozaj príliš rýchla. Nechal som sa dobehnúť fakturantmi a prišli sme o veľa peňazí. Našťastie nás to nikdy nezlomilo. Za osobnú chybu beriem to, že som možno niektorých ľudí, ktorí urobili prešľap, neuvážene vyhodil. Bola taká doba. Keď sa spätne obzriem za niektorými zamestnancami, je mi to ľúto,“ hovorí o spontánnych rozhodnutiach zamestnávateľ, ktorý nemá problém verejne povedať, že veľké pády nezažil nikdy. Má sa vraj dobre teraz, no mal sa aj predtým.
„Tu, kde sedíme, sme zbúrali deväť budov a postavili moderné logistické centrum. Pomaly, ale stále ideme hore, takže ja neviem povedať, či sme sa dostali do krízy. Spomenul som si na bývalého predsedu JRD z Vajnôr, keď som začal vykupovať pozemky. Tvrdil, že budovy idem stavať na jeho pozemkoch. Po právničke odkázal, že ma dá zastreliť, keď neprestanem s vykupovaním pozemkov. (Smiech.) A nakoniec sme sa stali priateľmi, veľmi blízkymi a veľmi dobrými. Žiaľ, zomrel pri havárii.“
1 reakcie na Mal sa dobre za socializmu aj teraz. Zamestnanci ho mali vždy radi
-
Spätné upozornenie: Adventný kalendár DALITO - 20. decembra - Dalito - They Made It!