Rozhovory

MALEC: „Nie je hanbou keď padneš, ale keď sa nezdvihneš.“

Peter Malec vyrastal v rodine slávneho športového novinára a hokejistu Vladimíra Maleca a novinárky Jarmily Malecovej. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení, dramaturgiu a scenáristiku. Ani sám nevie ako a v roku 1992 sa stal generálnym riaditeľom STV. Boli to časy mečiarizmu, ale za riaditeľovanie sa nehanbí. Na tú dobu zotrval vo funkcii netradične dlho. Až  rok a dva mesiace a stihol sa stať aj držiteľom Zlatej platne MTV. 

Ako si sa z dramaturga a scenáristu detských programov stal generálnym riaditeľom STV v tak mladom veku? Bola za tým politika?

Bola to istá súhra náhod, pretože po revolúcii sa ešte v roku 1989 volilo vedenie zo zamestnancov.  V tom čase som sa stal zástupcom šéfredaktora v detskej redakcii. Vtedajší generálny riaditeľ STV Roman Kaliský ma oslovil, či by sme nevybudovali národný kanál S1, a tak som sa stal intendantom S1. Boj o rozdelenie Československa som podporoval, takže som sa ocitol na strane ľudí, ktorí podporovali Mečiara a spol. Pred tým ma odvolali z funkcie intendanta a bol som na listine nežiadúcich. Pár mesiacov na to ma, „ale že“ veľmi paradoxne zvolili za generála STV. To teda bola historka!


Chcem ju počuť. Ako si to teda dal?

Na pozíciu ústredného riaditeľa STV boli traja kandidáti. V ten večer si pamätám, že sme vysielali futbal Slovan – Ferencváros.  S kamarátom sme kúpili fľašu Barack pálenky, otvorili ju a začali sledovať futbal.

foto: zľava dole Peter Malec, Rudolf Bierman, hore, Dušan Rapoš, Alain Delon, Paľo Habera

Zazvonil telefón a volal Pavol Rusko, že mi o chvíľu zavolá pani Nagyová. Ja, že dobre, nech zavolá a ďalej som to neriešil. Lenže čo čert nechcel, tá pani Nagyová skutočne zavolala a dala len krátke inštrukcie, že o pár minút prídu dva vládne bavoráky a musím ísť do Národnej rady a zložila… Chvíľku som ostal sedieť, že čo mám robiť. Nebolo mi jasné prečo dva bavoráky, keďže som bol sám. Pre istotu som si obliekol svadobný oblek, konečne som sa učesal, umyl si zuby po pálenke a zrazu dole čakali skutočne dva bavoráky.  Vraj ten jeden rozráža autá.  Večer, keď na ulici nikoho nebolo. (smiech). V Národnej rade ma už čakal Ičo Gašparovič, vtedajší predseda Národnej rady a hovorí mi, dobre, že si tu, tak sa priprav  a prednesieš to. Hovorím mu, ale čo mám predniesť?!!!!  Niečo zamrmlal  a odišiel. Neskôr mi vysvetlil, že to bol posledný deň, keď bola ešte Slovenská národná rada a na druhý deň už Národná rada Slovenskej republiky. Platné predsedníctvo ešte rozhodovalo o odvolaní a menovaní riaditeľa STV. Postavili ma pred predsedníctvo výbor, ktorý chcel počuť moju koncepciu Slovenskej televízie.  Nebol som na to pripravený, hlavne nie v ten deň. Samozrejme som o STV  a riadení vedel veľa. Naladený som bol na futbal. Jediné šťastie bolo, že sme si už odpili z tej Barack pálenky a išlo mi tak samé..  Povedal som všetko,  čo malo hlavu a pätu a odišiel späť k televízoru  za kamarátom. Pýta sa ma,  o čo išlo? Ja, že neviem a dopozerali sme futbal. Začali sa Udalosti – komentáre, kde sa redaktorka pýtala predsedu výboru pre kultúru myslím, že pána Laluhu , čo sa tam dialo  a on, že odvolávali a menovali nového riaditeľa STV a stal sa ním pán Peter Malec.  Ostali sme pred televízorom ohúrení a kamarát pozerá na mňa ako blázon a neveril mi, že o tom nič neviem. Si blázon, hovorím mu, ja o tom FAKT nič neviem! Takže takto som sa stal ústredným riaditeľom STV.

foto: dalito.sk

Bolo to však veľmi búrlivé obdobie.

Bolo to ťažké obdobie, veď to boli roky Vladimíra Mečiara. Boli sme veľmi mladý tím. Všetci z neho sú dnes veľmi významní podnikatelia alebo manažéri, či generálni riaditelia obrovských spoločností. Boli sme mladí a nechceli sme, aby televízia niekomu slúžila.  Našou ambíciou bolo vybudovať modernú európsku televíziu, a preto sme aj oslovili popredné zahraničné spoločnosti, pretože  my sme skúsenosti nemali dovtedy, kde nabrať. Vedeli sme iba čo chceme, ale nevedeli sme, ako to urobiť.

foto: s mamou

Bolo to živelné a spontánne?  Hovorí sa, že najlepšie veci sa v tom čase vymysli pri alkohole.


Musíte si uvedomiť, že v tom čase bola televízia akoby stretávacím bodom celého Slovenska.  Tam to bolo proste všetko zdvojnásobené. Ak boli nevery, tak boli zdvojnásobené, ak alkohol dvojnásobne. Napriek tomu tam bolo množstvo dobrých nápadov, lebo vždy tam boli mimoriadne múdri, kreatívni a šikovní ľudia. Takže to nebolo živelné. Vedeli sme veľmi jasne, čo chceme. Veď sme v nej roky pôsobili. Poznali sme ju ako mimoriadne ťažkopádnu a poznačenú rokmi. Mala neskutočne obrovský počet zamestnancov s gigantickou  budovou. Toto všetko sme museli za pochodu riešiť.

Nehanbíš sa za to, že si bol generálnym riaditeľom STV práve za Mečiara?

Toto vôbec neriešim. Samozrejme, táto otázka nado mnou visí , ale z hľadiska toho, čo tá televízia produkovala a aké mala programy. Veď v tom čase išiel Večer Milana Markoviča, ktorý sme podpísali a bola to nenávidená relácia touto časťou politického spektra a vlastne 4 mesiace po zvolení, bola už petícia v Národnej rade za to , aby ma odvolali. Vraj som protinárodný a protislovenský, tak sa za to nehanbím  a je to pre mňa skvelá skúsenosť.

Dodnes sa traduje, ako Mečiar vyhodil spravodajstvo STV z budovy Tatry na námestí SNP. 

No, to bolo hneď v roku 1992 na jeseň, keď došlo k rozhodnutiu, že by sme sa mali vysťahovať . Oponovali sme, ako sme vládali, že to v žiadnom prípade nejde, pretože sme tam mali kompletnú kabeláž spravodajstva. A že to je celé zbytočné, pretože starý trezor Tatra banky, ktorý tam bol, je pre Národnú banku Slovenska aj tak nedostatočný . Ešte som viceguvernérovi NBS Mariánovi Tkáčovi vysvetľoval, že ten trezor je taký malý, že sa im tam zmestia iba šperky. Napísali sme siahodlhý traktát . Bojovali sme ako levy a vyzeralo to, že vyhráme. Potom sme jednu nedeľu išli s Vašom Mikom na rokovanie vlády o rozpočte STV. Pána premiéra zastupoval tuším Roman Kováč a Tatru sme uhrali,  že teda nie, televízia sa z nej sťahovať nebude. Čo však čert nechcel, v rokovacej miestnosti boli také veľké paravánové dvere,  ktoré sa zrazu z ničoho nič roztiahli  a  pán premiér vystrčil hlavu a zaznelo: „Sťahujete sa!“ Zatiahol dvere a bolo vybavené. Takže za pár dní sme sa sťahovali a spravodajstvo muselo vysielať  z vestibulu STV. Samozrejme sme vedeli, že technicky je to možné, že štúdiá nakáblujete kdekoľvek  a vysielať by sme vedeli aj z tvojej obývačky, ale z tej Tatry sa nám fakt nechcelo.

Ako ste sa cítil, keď vám na dvere zaklopali dvaja 23 roční chlapci, ktorí vám ako prvým v krajine išli robiť personálny audit riadiacich pracovníkov?

Naozaj išlo doslova o nevídaný projekt. Ďalší podobný sa v inštitúciách a firmách robil až po dlhých 15 rokoch. Samozrejme my, ako vedenie sme sa bránili, že by sme nemali byť auditovaní, veď my sme vedenie! My rozhodujeme! My sa rozhodneme, kto pôjde! Dokonca sme mali pocit, že nás diskriminujú. Taká to bola novinka. (smiech). Samozrejme som sa aj ja bál, či vôbec prejdem auditom, či som vôbec schopný riadiť takú významnú inštitúciu. Pre televíziu to však v  tom čase znamenalo veľmi veľa. Žiaľbohu,  po nás už prišlo “kopec“ riaditeľov, ktorí ju imidžovo a personálne totálne zničili .


foto: dalito.sk

Na čo si hrdý, že sa ti podarilo v Mlynskej Doline?

Pyšný som na to, čo po mne ostalo v archívoch.  Detské relácie, filmy, večerníčky a seriály. Na toto som oveľa hrdší ako na pozíciu generála, lebo moja práca sa dodnes objavuje na obrazovke. Doteraz sa ma v škôlke či v škole , kde chodím s dcérou spýtajú, či som to ja, ten Peter Malec v titulkoch. A milo reagujú. Vážne? To je neuveriteľné!  Pri tej neviditeľnej práci dramaturga a scenáristu to naozaj poteší. So Zitou Furkovou sme stáli aj za nákupom prvej telenovely Jednoducho Mária, ktorá vyľudňovala ulice. Priniesli sme seriály ako Mac Gyver a podobne. Jednoducho všetko, čo dovtedy len časť Slovenska mohla sledovať na rakúskej stanici. A začala sa aj vlastná tvorba. Televízia sa prebúdzala.

Vlastníš Zlatú platňu MTV. Veď nevieš ani spievať a hrať !

Prečo si na pozíciu generálneho riaditeľa abdikoval?  Čo bolo poslednou kvapkou?

Bola to kombinácia všetkého možného. Aj mojich osobných zlyhaní. Poslednou kvapkou bola totálna deštrukcia Rady STV, z ktorej postupne odstupovali ľudia až sa stala nefunkčná  a menovali do nej ľudí, s ktorými sa už nedalo spolupracovať.  Bolo nám jasné, že končíme.  Ale priznávam sa, že to bola kombinácia viacerých faktorov, vrátane osobného zlyhania. Ale aj tak či tak by to dopadlo celé zle.

Dalito.sk je aj o poučeniach. Čo si konkrétne nezvládol?

Myslím si, že som neuniesol funkciu, na ktorú som bol príliš mladý. Doliehala na mňa priveľká zodpovednosť. Veď v jeden deň som mal prepustiť skoro 400 ľudí. A všetkých som poznal. A to, v kombinácii s alkoholom, nie je komfortná situácia. Ale na záver sa mi ešte podaril úžasný trik, ktorý vládna garnitúra nečakala.  V abdikačnom liste som menoval svojho nástupcu a  oni v tej eufórii, že som abdikoval  celý abdikačný list zobrali ako Národná rada na vedomie s veľkou väčšinou hlasov. Neskôr zhrození zistili, že to je platné a nemôžu menovať nového riaditeľa, lebo toho som menoval v abdikácii. Takže Miro Majoroš sa stal riaditeľom a dva mesiace nevedeli  čo s tým. (smiech). Dal som sa na PN-ku a traja z Rady ma  boli presviedčať, aby som ukončil PN-ku a Majoroša odvolal a vyhodil. No iste.


V roku 1994 si z STV definitívne odišiel do súkromnej sféry. 

V čase, keď Športka prišla rozdelením štátu o licenciu, sme s pánom Bergerom vymysleli systém TV Hry Niké , spolu s bratom pána Ftáčnika, ktorý je fantastický  programátor. Vymysleli sme celý systém vysielania  žrebovania v priamom prenose. Neskôr som viac ako 5 rokov robil výkonného riaditeľa Klubu reklamných agentúr Slovenska, čo bola naozaj veľmi zaujímavá  práca.  Tak ako celý reklamný biznis.  Súťaže Zlatý klinec a EFFIE som dostal v tom čase na verejnosť. No a ku konci KRAS-u som sa dostal do nešťastnej VTV v čase, keď ju ovládli nešťastné živly.

Myslíš na to, že súkromnú  televíziu VTV vlastnil zavraždený mafián Steinhübel, takzvaný Žaluď?

Robil som tam poradenstvo. Ale nie pre nich, ale pre riaditeľku Táňu Heldovú Celé to bolo zbytočné, lebo sa to vôbec neskončilo dobre. Ani pre majiteľov VTV ( úsmev), ani pre zamestnancov, ktorí dodnes nevideli svoje peniaze. Na rozdiel od nich som však spokojný, lebo som sa tam zoznámil so svojou druhou ženou, takže pre mňa bola VTV, na rozdiel od Žaluďa a Čongyho, zlatou baňou! (smiech)  Ale nezarobil som tam ani korunu.

Aké to je robiť pod mafiánmi?

Majiteľom sa človek občas nevyhne. Boli to časy, keď všetky spoločnosti boli prepojené na podsvetie. Pozri sa na Markízu, aké tá mala turbulentné vzťahy a jedného dňa si nevedel, kto ju vlastní. Určite človek nie je šťastný, keď takí majitelia prídu do firmy a nakoniec sme sa nerozišli ani v dobrom. Odišiel som práve na základe toho, že  ich predstavy  boli väčšinou  zvrátené a kriminálne. S takými ľuďmi netreba mať nič spoločné, lebo nič dobrého s nimi  nemôže vyjsť. Nikdy. Tak som im nechal služobné auto aj 10 litrovou horčicou na zadnom sedadle. Bolo vtedy 35 stupňov… Horšie ako semtex …

Prvenstvo ti patrí nielen pri GR STV, audite,  Zlatej platni MTV, ale aj blogera. Dokonca tvoje meno sa učia na univerzitách. 

Upozornil ma na to manželkin kamarát, bývalý kolega, ktorého z toho skúšali. Prvý blog som založil asi v roku 2003 a bol výhradne iba o STV. Bol to akýsi môj verejný odpor potom, ako z STV vyhodili moju manželku.  Nebol som  uzrozumený s tým, akým spôsobom vtedajšie vedenie viedlo celkovú zmenu a kam smerovalo. Naozaj ma poriadne naštvali a začal som sledovať celú situáciu okolo televízie. Keby ju vyhodili kvôli mne tak OK, ale to bolo o to horšie, že to bola úplná náhoda a takto vyhadzovali ľudí ako triesky.  Absolútne neprofesionálne. Vtedy som si povedal, že sa dostanem do Rady STV a za šesť rokov som tam prežil niekoľko jej riaditeľov. Celamko je moja prezývka z detstva  a môj blog je záľuba a strašná závislosť zároveň. Každodenná.

Nie je závislosť aj RTVS a hlavne jej televízna zložka?

Samozrejme, že je, veď je to môj prvý zamestnávateľ. V podstate vytúžený s krásnou prácou.  Veď som robil s deťmi a pre deti, s nádhernými ľuďmi, režisérmi, kameramanmi, či hercami. Mnohí už ani nie sú medzi nami,  čo ma jednak veľmi mrzí a zároveň si uvedomujem, že už aj ja to mám na „kahánku“ … Táto televízia je pre každého, kto tam robil srdcovka, ktorú už nedokáže odložiť.  Nikdy. Je stále v hlave a hlavne stále  v srdci.

foto: s vnučkou

Na ktorú z pozícii, ktoré si doteraz zastával, si naozaj  hrdý? Je to GR STV?

(smiech) Na Slovensku naozaj platí, že kto ešte nebol GR STV nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. (smiech)  Takže nebolo to až také objavné. Môj život bol vždy v nejakých sínusoidách. Môj dedko mi vždy hovoril. Nie je hanbou, keď padneš, ale veľkou hanbu je, keď sa nezdvihneš. Toto je asi najväčšia hanba. Asi každý z nás prežíva v živote rôzne situácie. Jednoducho život nejde nalinkovaný  a nemá rovnú alebo strmú cestu. Vždy niekde padneš a môže to byť aj v súkromnom živote. Môže sa ti dariť profesionálne, ale nie si šťastný.

Teraz si šťastný?

Myslím si, že áno. Momentálne tu ako sedím tak som šťastný. Mám zdravé šikovné deti, dve vnúčence, úžasnú druhú manželku a od roku 2011 pracujem na Úrade vlády SR  v tíme, ktorý sa venuje marketingu eurofondov, čo je blízke aj reklame  a sčasti je to aj kreatívne, hoci je tam obrovské množstvo administratívy a byrokracie. Tak ako sa na slovenskú štátnu správu patrí.

foto: s mladšou dcérou

Dávaš si ešte nejaké ciele?

V mojom veku sú to už ciele ráno sa zobudiť živý a zdravý. Ak život plynie, tak  sa tie priority obracajú. Samozrejme, že profesne chce človek vždy niečo dosiahnuť.  Doteraz sa snažím  porozumieť najnovším trendom marketingu, reklamy ,televízií a online. Chcem pochopiť všetky trendy terajšie aj budúce, proste človek sa stále potrebuje vzdelávať.  Ale myslím si, že to zdravie a šťastie okolia  je niekedy oveľa dôležitejšie . Nakoniec som dedo dvojnásobný! Takže tie radosti sú už v niečom inom, ako iba v práci.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *