Rozhovory

Máme len dve majsterky sveta v hádzanej. Štát na ne roky zabúdal, ale dožili sa

Len dve Slovenky sa môžu pýšiť zlatými medailami zo svetového šampionátu v hádzanej – osemdesiattriročná Veronika Ilavská Schmidtová a osemdesiatpäťročná Anna Čápová Ríšová. Titul získali na premiérových MS v hádzanej v Belehrade. Písal sa rok 1957. A hoci odvtedy uplynulo takmer 63 rokov, žiadna slovenská hádzanárka okrem nich dvoch sa titulom majsterky sveta nemôže pochváliť. Nie sú ani žiadne vyhliadky na to, že by sa to zmenilo a že by k nim pribudli ďalšie hádzanárske mená zo Slovenska.

 „Ktorú z nich navštíviť skôr a ponúknuť jej finančnú pomoc?“ váhal chvíľku zakladateľ Občianskeho združenia Babie leto Igor Kucej.

Na návšteve u A. Čápovej Ríšovej (v strede) v roku 2016. Na snímke je Igor Kucej a Klára Grosmannová/foto: archív Klára Grosmannová

„Majsterku sveta v hádzanej Annu Čápovú Ríšovú, ktorá sa stala i najlepšou brankárkou MS 1957 a slovenskou hádzanárkou 20. storočia?


Anna Čápová Ríšová v roku 1957 získali na premiérových MS v hádzanej v Belehrade zlato/foto: archív Klára Grosmannová

Alebo majsterku sveta Veroniku Ilavskú Schmidtovú? Obe kraľujú od januára 2011 aj v Sieni slávy slovenskej hádzanej.“

Takto strieľala góly krídelníčka Veronika Schmidtová Ilavská/foto: archív Veronika Schmidtová

Riešenie sa ponúklo samo: obe. Veď majú rovnaké športové osudy, sú približne v rovnakom veku a trápia ich podobné problémy– pribúdajúce rôčky, zhoršený zdravotný stav a nedostatok financií. Babie leto totiž vyhľadáva významné osobnosti, medializuje ich, aby na ne nezabudla stredná, ale najmä mladá generácia, ak prijmú finančnú pomoc, tak im aj takýmto spôsobom pomôže.

Keď sme sa stretli v jeden deň po prvý raz pred štyrmi rokmi osobitne s pani Hankou v Bratislave a s pani Veronikou v Trnave, hneď nám bolo jasné, že obe sú „rovnakej krvnej skupiny“.

Nechýba im dobrá nálada, humor, pamäť je stopercentná, pospomínali rôzne príhody spred mnohých desaťročí, ukázali vzácne zlaté medaily.

Rub a líce zlatej medaily z MS hádzanárok v roku 1957/foto: Klára Grosmannová

Iba dve a obe na tom rovnako

Mali však spoločnú boľačku. Obe dámy, dávno v dôchodkovom veku, si museli riadne poobracať každú korunu a neskôr euro, aby nejako vôbec vyžili. Rôčky im pribúdali, starosti so zdravím tiež, akurát penzie zostávali na veľmi nízkej úrovni.


„S manželom žijeme veľmi skromne, mesačne sa nám podarí ušetriť z oboch veľmi nízkych dôchodkov najviac 50 eur,“ vyžalovala sa vtedy Veronika Ilavská, ktorej záchranou je to, že dcéra Vierka s rodinou býva v bytovke naproti, takže sa všeličo dá spoločne vyriešiť aj finančne. Takáto bola situácia v júni 2016.

Keď sme vzápätí navštívili Hanku Čápovú, zdôverila sa s tými istými starosťami, štát nesplnil, čo sľuboval, dôchodok zostal enormne nízky. Aj ona má šťastie, že žije v spoločnej domácnosti s dcérou Hankou a vnučkou Danicou, ktorá z finančných dôvodov musela zanechať sľubne sa rozvíjajúcu dráhu tenistky.

Veľkú pohodu v spoločnej domácnosti dokáže vykresať práve tá najstaršia z nich. Na všetko nájde riešenie, má porozumenie pre názory dcéry aj vnučky, hádky nepoznajú.

Veronika Ilavská Schmidtová s autorkou a novinárkou Klárou Grosmannovou počas návštevy a rozhovoru/foto: archív Klára Grosmannová

A hoci obe bývalé hádzanárky najviac trápili zdravotné a finančné problémy, zelenú dali aj spomienkam na aktívnu športovú kariéru.

Veronika Ilavská Schmidtová: Môj dres dral aj brat

Vraj ste boli spočiatku gymnastka, hádzanej ste sa začali venovať až ako 15-ročná.

Na gymnastiku som mala postavu aj výšku, iba 150 centimetrov a hmotnosť do 50 kilogramov. V tomto športe družstvo 15- až 16-ročných dievčat z Trnavy získalo 3. miesto na majstrovstvách Slovenska. Na tréningoch som zlomila troje bradiel, tak usilovne som cvičila. Školu však bolo potrebné reprezentovať aj v hádzanej, poverili ma, aby som zostavila dievčenské družstvo, medzi trnavskými školami sme obsadili štvrté miesto. Ani pravidlá tejto hry sme poriadne nepoznali, zvíťazila však vôľa niečo dokázať. Následne som sa začala venovať hádzanej, s gymnastikou sa to už nedalo skĺbiť.


Ako vás prijali do hádzanárskej rodiny v trnavskom Spartaku?

Sotva rok som odohrala a keď som dovŕšila 16 rokov, „postaršili“ ma a zaradili medzi ženy. S Hankou Ríšovou, teraz Čápovou, som sa stretla o dva roky, keď som prestúpila do bratislavskej Lokomotívy. Dlhé roky sme boli spoluhráčky v klube, neskôr reprezentantky ČSR, obe sme sa stali majsterkami sveta a doteraz sme nerozlučné kamarátky, veď dlhé roky sa náš život odvíjal na rovnakej športovej báze.

Obe ste boli reprezentantky ČSR a naraz ste sa stali majsterkami sveta. Čo bolo predtým, aké medzinárodné úspechy?

Žiadne. Na majstrovstvá sveta 1957 v Belehrade som cestovala ako náhradníčka, no tréneri ma nominovali hneď do prvého zápasu. Nad Maďarskom sme zvíťazili 7:4 aj zásluhou môjho gólu. Celkove som dala na šampionáte 5 gólov, zvíťazili sme nad Maďarkami ešte raz, vo finále 7:1.

Musela to byť veľká radosť a sláva po príchode domov. Čím vás odmenili za zlatú medailu?

Žiadne oslavy. Slovenská časť výpravy –my dve hráčky a tréner Laco Gross sme vystúpili z vlaku v Bratislave, ostatní oslavovali v Prahe. Zlatá medaila sa tento rok dožije už šesťdesiatich troch rokov, stále mám z nej veľkú radosť. A čo som dostala? Tisíc korún a môj reprezentačný dres s číslom 7 až do zodratia nosil mladší brat. Aj v TAZ Trnava, kde som pracovala ako mzdová účtovníčka, ma milo privítali: „Fajn, že si už doma, treba rýchlo prichystať výplaty,“ súrili ma. Zamestnávateľ mi na MS poskytol týždeň dovolenky a týždeň plateného voľna.

Anna Čápová Ríšová: Aj namiesto Vlada Dzurillu


S vašou kamarátkou Veronikou Ilavskou Schmidtovou vás spájajú aj pomerne neskoré začiatky v športe, v ktorom ste dosiahli na svetový vrchol.

Veronika mala 15 rokov, keď začala hrať hádzanú, ja ešte viac, 16. Prestúpila som z kežmarského gymnázia do strednej umelecko-priemyselnej školy v Bratislave, tam som sa aktívne zapojila do športových hier mládeže. Hádzala som disk, vrhala guľou, skúšala som hrať basketbal. Zúčastnila som sa aj na majstrovstvách ČSR v atletickom trojboji.

Kedy ste sa postavili do hádzanárskej bránky?

Hádzanú som začala vážne hrať za Kovosmalt Petržalka, na brankársky post som mala predpoklady: výšku 175 cm a dlhé ruky. Tam ma to ťahalo. Na vedľajšom ihrisku chytal v bránke pozemných hokejistov Vlado Dzurilla. Keď chýbal pre iné hokejové povinnosti na tréningu, zaskočila som ja do bránky pozemných hokejistov. Bola to super príprava.

Cesta do reprezentačného tímu ČSR bola dlhá, náročná?

Ani nie. Ja som sa do reprezentácie dostala už v roku 1954, po prestupe z Kovosmaltu do Lokomotívy Bratislava, ktorá už v tom čase hrala v celoštátnej lige. V roku 1955 sme v nej skončili tretí a v roku 1956 sme ju vyhrali. Aj ja som cestovala na MS do Belehradu ako brankárka – náhradníčka. Nastúpila som však už v druhom zápase proti Švédsku za stavu 2:2. Vyhrali sme ho 4:2. A v bránke som bola až do hvizdu píšťalky, ktorý ukončil finále proti Maďarsku naším víťazstvom 7:1. Tréneri konštatovali a napísané to bolo v novinách: Ríšová chytala vynikajúco. Vyhlásili ma za najlepšiu brankárku MS. Stala som sa aj slovenskou hádzanárkou 20. storočia.

Nemrzelo vás, že ste po zisku titulu majsteriek sveta necestovali s väčšou časťou výpravy až do Prahy?

Mrzelo, ale čo už, pooslavovali sme vo vlaku cestou domov. Náš úspech funkcionári ocenili tisíckorunáčkou pre každú hráčku, ja som dostala 1300 korún a výstroj. O pár dní nám oznámili, že krásne modré tepláky musíme vrátiť. Ak nie, strhnú nám tristo korún z finančnej odmeny. Tak som im tepláky poslala poštou.

Babie leto pomohlo

Kedysi spoluhráčky a kamarátky v reprezentačnom drese Československa Veronika a Hanka sa po skončení aktívnej hráčskej kariéry nestretávali často.

Stretnutie v Trnave v roku 2019. Zľava Igor Kucej z Babieho leta, dcéra Veroniky Ilavskej Vierka Zwiržinová, Veronika Ilavská Schmidtová, Klára Grosmannová, Anna Čápová Ríšová a jej dcéra Hana Milinkovičová/foto: archív Klára Grosmannová

Pani Hanka zostala bývať v Bratislave, pani Veronika zasa v Trnave. Rodina a zamestnanie im zabrali všetok čas. Zostali však v písomnom alebo telefonickom kontakte. Nezabudli sa ozvať, keď mala niektorá meniny alebo narodeniny, nechýbali blahopriania na Vianoce či Nový rok.

Sprostredkovať ich stretnutie pred rokom v Trnave sa podarilo predstaviteľom občianskeho združenia Babie leto, ktorí v roku 2016 obe bývalé hádzanárky navštívili, medializovali ich úspechy a životné osudy, ale aj poskytli jednorazovú finančnú pomoc, ak už teda štát dovtedy nevnímal túto potrebu.

Dnes už babičky nikto neprekonal

Očaril ich príbeh dvoch skromných žien, ktoré v mladosti nielenže reprezentovali Československo a Slovensko, ale aj získali na majstrovstvách sveta v hádzanej titul najvyšší.

Stali sa majsterkami sveta, žiadna žena na Slovensku to odvtedy v tomto športe nedokázala. Ani jednej nechýbal veľký bojový a športový duch, keďže sa presadili medzi silnou konkurenciou a dávali góly (krídelníčka Veronika) alebo nedostávali góly (brankárka Hanka).

Vnuci sú hrdí na svoje babičky

Zvítanie sa pani Veroniky a pani Hanky bolo radostné a dojímavé, dlho sa nevedeli vymaniť z objatia, kvapli aj slzičky. Naposledy sa videli pred 13 rokmi v Prahe pri príležitosti 50. výročia belehradských MS, no a predtým bola dlhá 30-ročná pauza, po stretnutí v Bratislave, kde si pripomenuli dve desaťročia od MS.

Mali si teda čo povedať a radosť z toho mali aj ich dcéry Vierka a Hanka, ktoré s napätím a s úsmevom počúvali. Predsa len, takto zoči-voči je to iné ako v telefóne.

Pospomínali všetko. Ako sa stali z nich reprezentantky, ako dreli na tréningoch, víťazné zápasy v Belehrade. Nezabudli ani na oslavy vo vlaku počas návratu, či „fantastické“ tisíckorunové odmeny a tepláky, ktoré napokon museli vrátiť, inak totiž hrozilo, že ich hodnotu strhnú z odmien. Aj to im dobre padne, keď sa ich deti či vnuci pochvália babkinými úspechmi. Hneď s radosťou „požičajú“ svoju zlatú medailu, aby sa hociktorý kamarát presvedčil, čo babka Hanka alebo Veronika dokázali.

A veru poriadne otvárajú oči. Nielen svoj šport, hádzanú sledujú v médiách bývalé hádzanárky, ale všetky úspechy slovenských športovcov. Dá sa s nimi podebatovať rovnako o cyklistike, lyžovaní, hokeji či atletike.

Finančný dar od Chalaňov

Stretnutie Veroniky Ilavskej Schmidtovej a Anny Čápovej Ríšovej malo aj iné, dôležité pozadie: prevzali peňažný darček, časť finančného výťažku vianočného bazára Chalaňov, čiže hercov Mariána Miezgu, Roba Jakaba a Lukáša Latináka.

Slzy dojatia

Následne obe hádzanárky pozvali na divadelné predstavenie Sen svätojánskej noci v Astorke, kde všetci účinkovali. Pani Hanka prišla, pani Veronika nemohla, ochorela.

Je 2000 eur veľa? Málo? Ako pre koho. Pani Veronika si od dojatia utiera slzy, pani Hanka niekoľkokrát opakuje: „Ďakujem. Nemuseli by ste nám dávať finančné darčeky, keby si štát plnil svoje základné funkcie a nemuseli ich suplovať dobročinné organizácie a jednotlivci,“ zdôrazňuje.

A vnuk pani Veroniky Miško takto vykresľuje babkinu reakciu: „Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem môcť takúto správu tlmočiť babke. Mali ste vidieť jej reakciu, keď si to prečítala! Asi som vám to mal natočiť, ale skúsim to aspoň opísať. Pre istotu som jej povedal, nech sa najprv posadí a poriadne vydýcha.

Potom si nasadila svoje okuliare na čítanie a začala zamyslene čítať, pomaly cez to prechádzala… No a potom už sme len videli ako jej vyhŕkli slzy od šťastia a prekvapenia zároveň. Veľa toho nebola schopná povedať, asi si to viete predstaviť. Dlho som niečo také nevidel,“ opísal situáciu Miško, keď si pani Veronika prečítala, že z vianočného bazára dostane finančný dar.

„Nemalo by to však tak byť, pomôcť by mal štát, tak ako si to zakotvil v zákone o príspevku športovému reprezentantovi,“ zdôrazňovali obe.

Nemá Slovensko takú finančnú rezervu, aby novelizovalo tento zákon a pridalo každému bývalému úspešnému športovcovi bez ohľadu na to, či v čase triumfu bol alebo nebol jeho šport olympijský?

Vyžalovali sa aj v listoch

„Stretneme sa zasa,“ sľubovali obe, „pauza nebude dlhá, ale hádam dostatočná na to, aby sme sa mohli tešiť z toho, že naše úspechy si zaslúžia aj finančné vyrovnanie našich veľmi nízkych dôchodkov.“

Nevzdali sa, vlani, hneď po stretnutí adresovali list štátnemu tajomníkovi Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu SR Jozefovi Göncimu, prezidentovi Slovenského olympijského a športového výboru Antonovi Siekelovi, poslancovi NR SR Dušanovi Tittelovi aj prezidentke SR Zuzane Čaputovej.

V rokoch, keď sme my prinášali medaily z majstrovstiev sveta, neboli žiadni profesionáli. Chodili sme do práce, poobede na tréningy, cez víkendy na zápasy, turnaje a zvládali sme to, lebo sme náš šport nezištne milovali. A hádzaná bola v 50. a 60. rokoch minulého storočia na vysokej medzinárodnej úrovni. Cítime sa ukrivdené, prehliadnuté a nevšímavosťou všetkých odstrčené. Nezaslúžime si to, tak to cítime. Veď sme pre Slovensko, slovenskú hádzanú a šport v tom čase urobili veľa,“ konštatovali v listoch bývalé hádzanárky.

Prvý zareagoval prezident SOŠV Anton Siekel prostredníctvom Nadácie SOŠV. Počas jedného kalendárneho roka od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2020 budú obe športovkyne dostávať príplatok k dôchodku do sumy 750 eur, tak ako to dostávajú iní majstri sveta, ktorých športová disciplína bola olympijský šport v čase zisku zlatej medaily.

Od januára 2020 sa však už krivda natrvalo napravila. Podľa novelizovaného zákona č. 112/2015 majú už aj obe bývalé majsterky sveta nárok na vyrovnávací príspevok k dôchodku do výšky 750 eur za získané zlato na MS. Výrazne im v tom pomohol bývalý štátny tajomník Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Jozef Gönci a exposlanec NR SR Dušan Tittel.

Veronika Ilavská Schmidtová sa stretla koncom februára 2020 aj s poslancom Dušanom Tittelom. Objasnila mu celú dôchodkovú kalváriu, v ktorej výrazne pomohol aj poslanec D. Tittel. Na snímke je aj Igor Kucej z Babieho leta, Veronikina dcéra Viera Zwiržinová a autorka článku Klára Grosmannová. Tentoraz pre chorobu chýbala Anna Čápová Ríšová/foto: archív Klára Grosmannová

Kto je Veronika Ilavská-Schmidtová

Veronika Ilavská-Schmidtová spolu s Annou Čápovou-Ríšovou sú doteraz jediné Slovenky – majsterky sveta v hádzanej. Titul získali na premiérových MS v ženskej hádzanej v Belehrade 1957. Narodila sa 29. 1. 1937 v Lubeníku. Hádzanú hrala ako krídelníčka do 32 rokov, potom sa venovala trénerstvu. Do Siene slávy slovenskej hádzanej ju uviedli 4. 1. 2011. Žije v Trnave s manželom, má dve dcéry a štyri vnúčatá. Hoci ju každý volá Vierka, v starom občianskom preukaze mala napísané krstné meno Verona. V novom občianskom preukaze je už konečne jej krstné meno zhodné s rodným listom. Znie: Veronika.

Kto je Anna Čápová-Ríšová

Majsterka sveta v hádzanej Anna Čápová-Ríšová, najlepšia brankárka MS 1957 a slovenská hádzanárka 20. storočia sa narodila 26. 3. 1935 vo Veľkej pri Poprade. Hrala za Kovosmalt Bratislava, Lokomotívu Bratislava, Iskru Slovnaft Bratislava, neskôr Inter, Vinohrady Bratislava. V rokoch 1973 až  2002 bola trénerkou mládeže v Interi Bratislava, trénerkou brankárok v reprezentačných mládežníckych družstvách a veľa, veľa dievčat naučila milovať hádzanú. V reprezentácii odohrala 18 zápasov. Žije v Bratislave s dcérou Hankou (bývalou hádzanárkou) a vnučkou Danicou (bývalou tenistkou). Každý ju volá Hanka.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *