Názory a Komentáre

Mária Holubová: Cesty pápežov sú nevyspytateľné

Mária Holubová: Cesty pápežov sú nevyspytateľné

Pri príležitosti 4. výročia online magazínu DALITO.sk sme oslovili osobnosti politického a spoločenského života na Slovensku. Dnes píše odborníčka na dejiny diplomacie a protokol Mária Holubová.

„Pápež nemá čo chodiť medzi ľudí a navštevovať iné krajiny… Ľudstvo má chodiť k pápežovi!“ Radikálne vyjadrenie plné pýchy a bez kresťanskej pokory patrilo pápežovi Piovi XI., ktorý vo februári 1929 podpísal Lateránske zmluvy a stál pri zrode nového štátu – Vatikánu.  Vyjadrenie je dosť sporné a vyžaduje si dva krátke historické exkurzy.

Cirkev ako ustanovizeň a pápež na jej čele sídlili v Ríme od 4. storočia.  Pri jej zrode stál najvýznamnejší pápež tej doby Gregor I., ktorý sám seba nazval servus servorum dei, sluha sluhov božích, čo je vlastne oficiálna titulatúra pápežov dodnes. Svoju moc si upevnili v 8. storočí, keď pápež Štefan II. dostal od Pipina III. Krátkeho územie stredného Talianska – Romagnu. Vláda pápežov na tomto území trvala až do roku 1870, kedy diplomatická a vojenská aktivita Pruska otvorila cestu k úplnému zjednoteniu Talianska. Po porážke v prusko-francúzskej vojne musel Napoleon III. abdikovať a týmto aktom skončil záväzok francúzskeho cisára chrániť pápeža v Ríme.


Taliansko využilo situáciu a po odchode francúzskych vojsk z Ríma obsadilo pápežský štát a pripojilo ho k talianskemu kráľovstvu. Rím bol v duchu historických tradícií v januári 1871 vyhlásený za hlavné mesto. Pápež sa s týmto krokom nezmieril, uzavrel sa vo vatikánskom paláci a vyhlásil sa za vatikánskeho zajatca.

Vatikán

Už spomínaný pápež Pius XI. bol posledný vatikánsky väzeň, ktorý striktne až rigidne dodržiaval cirkevný protokol a snažil sa angažovať aj v medzinárodných vzťahoch a diplomacii. Odmietal komunikáciu po telefóne a nefotografoval sa so žiadnym hosťom, ktorý sa zúčastnil verejnej audiencie. Voči súkromným audienciám mal výhrady, a odmietal ich udeľovať. Jeho veľkým politickým úspechom bolo podpísanie Lateránskych zmlúv, kde hneď prvý paragraf stanovil, že jediným štátnym náboženstvom v Taliansku je katolícka viera. V prvej časti zmluvy sa zriadil Vatikán ako zvrchované územie pod pápežskou nadvládou, do ktorej talianska vláda nesmela zasahovať. Vatikánske paláce, záhrady, bazilika sv. Petra boli v pápežovom vlastníctve, ale vláda Talianska ju odjakživa vnímala ako talianske teritórium a ich právny status bol rozporuplný.

Hranice Vatikánu sa prevažne zhodovali so stredovekými múrmi. Námestie sv. Petra sa považovalo za súčasť nového mestského štátu a zmluva nariaďovala, že bude prístupné verejnosti a pod dozorom talianskej polície. Narušenie pápežovej dôstojnosti sa pokladalo za zločin rovný urážke kráľa. Veľvyslanci pri Svätej stolici sa tešili rovnakej imunite a privilégiám ako veľvyslanci v Taliansku. Okrem suverenity Vatikánu, ktorý sa rozprestieral na 109 akroch obdržala Svätá stolica aj zvláštne právo na rímske baziliky a pápežský letný palác Castel Gandolfo v Albánskych vrchoch. Všetci kardináli v Ríme sa stali občanmi nového štátu. Druhá časť Lateránskych zmlúv, konkordát, určovala vzťahy medzi Svätou stolicou a Talianskom a tretia časť obsahovala finančné vysporiadanie.


Mimo pápežský protokol

Po podpísaní Lateránskych zmlúv prijal pápež Pius XI. Benita Mussolinoho, ktorý ignoroval cirkevný protokol a pápežovi sa nepoklonil,  nepobozkal mu pastiersky prsteň a nedal mu dar a nesmelo sa fotografovať.  Pápež aj napriek Mussoliniho nezdvorilosti mu udelil Rád zlatej ostrohy, krásnu zlatú reťaz so zlatým krížom, na základe ktorej sa stal rytierom pápežského dvora. Ani prvé prijatie kráľovského páru, kráľa Viktora Emanuela III. a jeho manželky kráľovnej Eleny sa nenieslo v priateľskom duchu a podľa cirkevného protokolu. Kráľ si obliekol uniformu, ktorej súčasťou je aj meč a kráľovná mala krajkové biele šaty s bielym závojom. Pápež ich prijal v malom trónnom sále na dvadsať minút, vrátane výmeny darčekov. Nepriateľstvo medzi vládcami Talianska a pápežom vyvrcholilo pri ich vojenských snahách, proti ktorým mal pápež výhrady. Dokonca sa oficiálnym listom obrátil na kráľa Veľkej Británie Juraja V., aby zasiahol a zastavil vojnu, ale panovník odmietal pápežove snahy a list mu vrátil neotvorený.  Nechuť pápežov proti vojne ukončilo vyhlásenie neutrality Vatikánu v roku 1939.

Kedy pápeži vyrazili na cesty

Vždy keď bol akútny problém, ktorý mohol ohroziť cirkev. Už v roku 1196 opustil pápežský štát Alexander III., keď prijal pozvanie francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta. V tomto období zúril obrovský konflikt medzi Francúzskom a Anglickom o dedičné územia, o ktoré Francúzi v dôsledku dynastickej politiky prišli a hrozil im zánik a tým aj strata pozície pápežov v západnej Európe. V ich držbe bolo totiž časť územia Provensálska s mestom Avignon a boli vazalmi francúzskych kráľov. Pápež svojou návštevou Paríža dal jasne najavo na koho strane stojí, čím oslabil pozíciu anglického kráľa. Okrem iného spolu s francúzskym panovníkom na ostrovčeku Cité položili základný kameň katedrály Notre-Dame…

Ďalší pápež, ktorý sa rozhodol, že opustí svoj štát bol Pius VI. Problém bol jasný. Najväčšia opora katolíckej cirkvi, cisár z dynastie Habsburgovcov začal presadzovať reformy namierené proti cirkvi a kardináli žiadali jeho potrestanie. Pius VI. bol ale diplomat a rozhodol sa pre netradičný krok a odišiel na návštevu do Viedne. Bol prijatý na úrovni, ale reformy Jozefa II. sa mu nepodarilo zastaviť.

Urážka pápeža

Svetskej moci sa musel prispôsobiť aj ďalší pápež Pius VII., ktorý vypil do dna kalich horkosti a poníženia, keď sa musel zúčastniť korunovácie francúzskeho cisára Napoleona I. Bonaparta. Ten sa totiž rozhodol, že korunu neprijme z rúk prítomného pápeža, ale nasadil si ju na hlavu sám, čím pokoril pápeža, ktorý ako odvetu odmietol všetky cisárove dary a urazený odišiel do Ríma. Francúzsky cisár Napoleon I. ale nesklamal. Pápežovi poslal tiaru, ktorá do dejín vstúpila ako “prepychová potupa”. Bola taká malá, ale zároveň veľmi ťažká, vážila osem kíl, že sa neudržala na hlave… Bola totiž ozdobená 3345 klenotmi a 2990 perlami. Obsahovala obrovský smaragd, ktorý bo súčasťou reparácii, ktoré musel pápež zaplatiť francúzskej armáde v roku 1797.

Katolícka cirkev na Slovensku v kríze?

Pápež František prišiel na Slovensko a strávil tu štyri dni. Oficiálne neoznámil cieľ svojej cesty, čím dal zahraničným médiám priestor na fabulácie. Na základe historických faktov a skúseností znamená jeho návšteva len jedno: katolícka cirkev na Slovensku sa ocitla v kríze…???

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *