Kultúra

Obrovský úspech slovenského fotografa Mira Gasidla v Taliansku

Letné mesiace priniesli veľké uznanie slovenskej umeleckej tvorbe. Fotograf Miro Gasidlo (58), získal ocenenie na výstave v Taliansku „Perla dellˊ Adriatico“, kde dostal Špeciálnu cenu poroty – „Premio Speciale Della Giuria“. Bratislavský rodák sa špecializuje na tzv. street art, a tak sme využili príležitosť a porozprávali sme sa s ním o tom, ako vznikajú jeho fotky.

Čo  pre vás znamená toto ocenenie?

Na túto akciu som sa rozhodol ísť z viacerých dôvodov. Výstava bola v Taliansku, ktoré považujem za kolísku výtvarného umenia, módy a dizajnu. Navyše, mám rád Talianov. Sedí mi ich povaha a kultúra. Je to pre mňa druhá láska po Slovensku. Bol to trinásty ročník a ja som sa narodil práve trinásteho. Povedal som si, že musím ísť do toho. Navyše, podujatie malo svoju úroveň a hodnotu, keďže sa konalo pod záštitou talianskeho parlamentu a prezidenta krajiny. Participovali na tom aj Slovenská ambasáda v Ríme a Inštitút Slovenska v Ríme. Chcel som sa konfrontovať s domácimi umelcami. Prihlásil som si tri svoje diela a čakal som, ako to dopadne.


A napokon ste získali najcennejšiu trofej…

Áno, zostal som veľmi milo prekvapený, keďže som dostal špeciálnu cenu poroty. Sedeli v nej osobnosti z výtvarného umenia Talianska a Slovenska, takže ma to doslova dostalo a nabilo neskutočnou silou, energiou a radosťou.

Ocenenie Premio Speciale Della Giuria/foto: zdroj: Miro Gasidlo

S ktorými dielami ste uspeli?

To bola otázka, ktoré fotografie na plátne poslať! Vedel som, že to bude street art, ktorému sa hlavne venujem. Zvažoval som, z ktorej krajiny snímky budú. Rozmýšľal som nad tým, či do Talianska pošlem dielo, ktoré vzniklo práve v Taliansku, alebo to skúsim z fotografiami z Nemecka, Holandska či inej krajiny. Napokon u mňa vyhral Paríž. Francúzska metropola má svoju silu a vsadil som na to, že sú to fotografie robené na jeden záber, kde pracujem s odrazmi z výkladov. Na snímkach sa vyskytuje moderná doba z výkladov a v odraze môžete vidieť baroko, rokoko alebo renesanciu. Je to výpoveď dnešnej doby voči minulosti.

Týmto spôsobom pracuje veľa svetových umeleckých fotografov?

Táto cesta mi napadla spontánne, keď som bol v Paríži a bolo upršané počasie, čo mi veľmi pomohlo k zrodu tejto myšlienky. Myslím si, že nás nie je veľa. Neštudoval som si umelcov, ktorí takto fotia, aby som nemal v podvedomí ich tvorbu. Môj štýl nie je nikoho kopírovať, idem si vlastnou cestou. Vďaka tomu, že pršalo, sa objekt v odraze zhmotnil a na povrch vyšli veci, ktoré si možno bežný človek nevšimne. Preto som prvé fotografie, ktoré som vytvoril týmto spôsobom, dával vyrábať na sklo. Človek, ktorý došiel na výstavu, mal reálne pocit, že stojí pred výkladom a mohol to vnímať silnejšie. Keďže to však bolo veľmi nákladné a navyše hrozilo poškodenie pri prevoze a inštalácii, ustúpil som od skla a využívam špeciálne plátna, ktoré si ešte sám spracovávam.


Rivoli, foto na plátne 100 x 70/foto: Miro Gasidlo

Vaša tvorba vyzerá, akoby ste do seba zmiešali dve fotografie. Obvinili vás niekedy ľudia z toho, že diela sú tvorbou techniky?

Samozrejme, mnohým som musel vysvetľovať spôsob práce a dokazovať im, že moje fotografie nie sú dielom Photoshopu, ktorý, keď chcete tvoriť na jeden záber, je samozrejme neprístupný. Aj preto som sa na niektorých záberoch priznal, a tak občas môžete vidieť časť môjho tela, prípadne fotoaparátu. Nie je to bežné, umelci sa tomu vyhýbajú, ja som to však v týchto prípadoch urobil naschvál. Tým pádom je jasné, že fotografia vznikla na jeden záber.

Ako sa postavila odborná verejnosť k tomu, že ste sa „priznali“ na fotografiách?

Pozitívne. Konkrétne tieto snímky som mal prvýkrát vystavené na Francúzskom inštitúte v Bratislave. Každý veľmi rýchlo pochopil, že je všetko robené naozaj na jeden záber. Odozva bola veľmi príjemná a francúzsky veľvyslanec mi povedal, že hoci pochádza priamo z Paríža a býval vo štvrti, kde tieto diela vznikli, nedokázal spoznať konkrétne miesta. Keď som mu povedal, kde konkrétne som fotil, povedal, že si nikdy neuvedomil, aké majú dané miesta čaro. Bola to pre mňa pocta, cítil som veľký záujem. Potvrdilo sa mi, že táto cesta bola správna. Diela vystihujú moje pocity.

Znie to jednoducho, človek si odfotografuje výklad a dielo je na svete. Čo všetko je za vznikom takejto fotografie?

Nie je to také jednoduché. Nie každý výklad spĺňa vašu kompozičnú predstavu, prípadne vám nepovie príbeh, ktorý očakávate. Treba chodiť s otvorenými očami, vybrať si správny objekt, počkať si na vhodné počasie, aby odrazy pekne vystúpili do popredia. Inak môže byť fotka hluchá. Potrebujete zamračené a daždivé počasie.

Red Hot David, foto na plátne 100 x 70/foto: Miro Gasidlo

Čakali ste niekedy dlho na ideálne podmienky?


Mám šťastie, že keď niekam prídem, vždy tam prší. Keď som bol v Paríži, pre nepriaznivé počasie prerušili tenisový grandslamový turnaj Rolanda Garrosa. Pre mňa to však boli priaznivé podmienky, ktoré mi nahrali do kariet. Môžem však prezradiť, že som veľakrát musel utekať. Nie každému sa páči, keď mu fotíte výklad, prípadne jeho samého. Pri street arte robíte snímky tak, že objekt o tom nemá vedieť. Keď si to niekto všimne, nepáči sa mu to. Potom musíte bežať, kartu si dať rýchlo do ponožky a do fotoaparátu vložiť druhú. Keď ukážete prázdnu kartu, všetko je v poriadku. Zvyknú to byť poriadne naháňačky. Predsa len, niektoré snímky bývajú veľmi citlivé. Nie všetky som použil, keďže umenie má podľa môjho názoru prinášať radosť a pohladkať dušu. Smutné príbehy si nechávam u seba v archíve.“

Napríklad?

Fotky zúbožených bezdomovcov s vychudnutými zvieratami alebo žobrajúcich detí so zašpinenými plyšovými macíkmi… Takéto fotografie nepúšťam na svetlo sveta. Sú to pre mňa emotívne veci, ktoré dokážu so mnou zamávať. Zvlášť keď to vidíte v kontraste s nablýskanými vecami vo výkladoch. Dôležitý je teda výber.

Dnes fotí v uliciach každý. Čo odčleňuje vás ako predstaviteľa street artu od bežného fotografa?

Každý si odfotografuje pamiatku, doménu mesta. Potom si urobí selfie, aby bolo vidieť, že tam bol. Keď idete robiť street art, všímate si niečo úplne iné. Musíte zachytiť bežný život v uliciach a závisí len od vás, ako ho vystihnete a aké situácie vás postretnú. Sú to často sekundové záležitosti. Keď zaváhate, už sa ten moment nezopakuje. Človek si pripadá ako rybár. Akurát nesedí, ale kráča. Rovnako však čaká na správny okamih. Keď sa vám podarí dobrá fotografia, dej dokážete doslova zmraziť. Zostane statický, no pritom má stále svoju dynamiku.“

Spomenuli ste selfie. Čo hovoríte na tento fenomén?

Digitálna doba celkovo podľa mňa zabíja starú klasickú fotografiu, pri ktorej si musíte premyslieť kompozíciu a pouvažovať nad záberom. Dnes je fotograf už pomaly každý. Niektorí sú šikovní, iní menej. Klasickým fotografom ale táto éra zobrala veľmi veľa. Vytráca sa pocitová hodnota, je to dnes už o sériovej výrobe. Neviem sa s tým stotožniť. Ja si selfie nerobím.


Na ktorú svoju fotografiu ste najviac pyšný?

Vyzdvihol by som jednu z Paríža, ktorá sa volá „Prestrelená“. Je na nej prestrelený a popraskaný výklad, za ním je krásna žena v slnečných okuliaroch a za mnou sa odráža barokový štýl Paríža. Má to svoju atmosféru a som na to veľmi hrdý. Táto snímka získala ocenenie v Česku, zožala obrovský úspech na mojej výstave v Moskve a bola aj teraz na výstave v Taliansku, kde zaujala porotu. Má to svoju hodnotu a silu.

Prestrelená, foto na plátne 100 x 70/foto: Miro Gasidlo

Tu vám ale asi nahrali trochu aj okolnosti. Prestrelený výklad zrejme nie je ľahké nájsť…

To ma samozrejme zaujalo ako prvé, doslova ma myklo. Odstúpil som, našiel som si správny uhol a keď som videl, že mi do kompozície správne zahrali ešte aj semafory na križovatke, vedel som, že to bude dobré.

Boli situácie, keď ste si museli na správnu fotografiu počkať?

Street art nie je o čakaní, skôr o chodení. Boli dni, keď som do ulíc vyšiel skoro ráno a vrátil som sa do ateliéru neskoro večer. Verte, takéto dni vedia vyčerpať človeka. Stále musíte byť sústredený.

Koľko snímok z Paríža sa dostalo na plátno?

Okolo 35 – 40, ale keby som mal zhmotniť všetky snímky, ktoré stoja za to, bolo by ich asi 150. To hovorím len o Paríži.

Koľkokrát stlačíte spúšť na jednej návšteve mesta?

V Paríži som bol skoro dva týždne a urobil som 2970 záberov. Nikdy neurobíte len dobré zábery. Môže sa stať, že zo sto sa vám nevydarí podľa vašich predstáv ani jeden. Dajme tomu, že za jeden deň urobíte 700 záberov, z toho hneď vyselektujete polovicu. Z toho odstránite ďalšiu polovicu. Potom si necháte odstup tri – štyri dni, vrátite sa k tomu a odstránite ďalšie snímky. Niekedy vyberiete päť fotiek, inokedy jednu, niekedy aj desať.

Akým spôsobom vnímate mesto?

Dostal som raz otázku, prečo som ešte takto nezvečnil Bratislavu. Keď človek každý deň prechádza ulicami mesta, nevníma ich tak intenzívne, ako keď niekam prídete po prvý raz. Fotiť v miestach, na ktorých ste dovtedy ešte nikdy neboli, je najlepšie. Ste vnímavejší, všetko vás zaujme, ste v napätí. Dávate si pozor na prostredie a aj na mimiku ľudí. Samozrejme, dala by sa nafotiť aj Bratislava, ale človek by musel byť na to psychicky nastavený. Dnes by som sa ale nevedel pre to nadýchnuť, keďže Bratislava je do veľkej miery rozkopaná a rozostavaná. Mne osobne vadí, že niektoré staré časti mesta sa zlikvidovali a vznikli tam veľké sklenené budovy. Neviem sa s tým stotožniť. Ako starého Bratislavčana ma to priam bolí. Nemyslím si, že naše hlavné mesto by malo mať tak veľa výškových budov. Hnevá ma, že miznú parky a zelené plochy. Možno preto nedokážem nafotiť Bratislavu tak, akoby som chcel. Staré mesto má potenciál, len je trochu malé. Keď sa však prejdem cez Obchodnú ulicu, srdce mi krváca. V minulosti mala svoje meno, kultúrnu opodstatnenosť. Dnes sa cez Obchodnú prejdem vždy iba jedným smerom, naspäť sa mi už vracať nechce.

Kde sa vám teda fotilo dobre okrem Paríža?

Najviac som sa našiel v Taliansku. V Neapole mi srdce plesalo, to bola radosť fotiť. Bolo to klasické Taliansko s úzkymi uličkami, šnúry na prádlo spájali baraky na obidvoch stranách, Talianky s nátačkami vo vlasoch kričali na seba zo strany na stranu, stáli v oknách a v rukách držali hrnčeky s kávou. Dolu chlapi nosili stoly, ťahali televízor a fľaše vína. Pochopil som, že idú pozerať futbalový zápas. Bolo to živé, krásne, veselé a to ma baví. Išla odtiaľ dobrá energia, ľudia v Taliansku si dávajú záležať na svojom výzore, pestrofarebnosti a móde.

Zachytili ste Paríž, Benátky, Neapol, Rím, Amsterdam… Po čom ešte túžite?

Mrzí ma, že som sa ešte nedostal v Londýne k foteniu starých klasických červených telefónnych búdok. Počul som, že pomaly miznú. Býva tam môj jeden veľmi dobrý priateľ a hovoril mi, že je tam zaujímavá štvrť, kde bývajú ortodoxní židia v priemyselnej časti. Zdá sa mi to ako zaujímavý nápad, kde by mohol vzniknúť na snímkach veľký kontrast s veľkou výrazovou hodnotou. Rád by som to stihol ešte.

A čo stredoeurópsky región?

„Budapešť je nádherná, páči sa mi ešte viac ako Viedeň, ktorá je takisto úžasná. Samozrejme, krásna je Praha, v ktorej je veľmi ťažké vymyslieť niečo originálne. Museli by ste tam byť aspoň mesiac a prejsť ju krížom-krážom. Tieto mestá sú zaujímavé tým, že im dali pečať svojou prácou aj slovenskí robotníci. Chodilo sa na múračky a na mnohých krásnych budovách majú podiel naši predkovia, čo si ani neuvedomujeme. Mňa to ťahá ale viac do krajín, kde je iná kultúra. Človek všetko vníma intenzívnejšie.

Dá sa priniesť niečo nové pri fotení monumentov ako Koloseum, Eiffelova veža či Kremeľ?

Určite áno. V Paríži som zažil vtipnú situáciu, keď som fotil Eiffelovku. Spravil som klasické zábery a potom som si ľahol na zem a fotil som ju odspodu. Japonskí turisti mali veľkú zábavu a oni si zase fotili mňa. Ten záber má svoju dynamiku a hĺbku. Všetko závisí od toho, ako precítite dominantu a čo viete zobraziť naviac.

Nie každý o vás vie,že ste aj veľkým fanúšikom futbalu a na „staré kolená“ ste sa stali reportážnym fotografom a fotíte zápasy Slovana Bratislava. Ako sa to stalo?

Je to už jedenásť rokov a bola to čisto náhoda. Keď som bol malý, lákala ma reportážna športová fotografia a obzvlášť futbal, keďže som ho hrával po dorastenecké kategórie, a chodieval som ako verný fanúšik na každý zápas na Tehelné pole. Práve na stretnutí fanúšikov s hráčmi Slovana som sa náhodou stretol s človekom, ktorému som povedal, že mojím snom je nafotiť si zápas na štadióne. Zrazu sa mi predstavil, povedal, že je marketingový manažér klubu a povedal mi, že ďalší deň je na programe prípravný zápas a nech prídem niečo nafotiť.

Aj Marek Hamšík má obraz maestra Gasidla/foto: archív Miro Gasidlo

Odovzdal som mu moje snímky na DVD s urobenou obálkou a začali sme spolupracovať. Najskôr som zaskakoval oficiálneho klubového fotografa a po Víkende šampiónov v Prahe som začal fotiť pre Slovan už práve ja v tejto pozícii. Bolo to pre mňa šokujúce a mnohé som sa naučil. Musel som sa preorientovať. Street art ma síce naučil pozornosti, no futbal je ešte rýchlejší. Naučil som sa predvídať situácie a bola to pre mňa vysoká škola na rýchlosť a techniku. Okrem toho som spoznal mnoho skvelých ľudí, s ktorými máme dodnes priateľský vzťah. V street arte som vďaka tomu rýchlejší a bystrejší.

Umenie a futbal spájate počas fotografovania Mužstva futbalových zázrakov (MUFUZA), ktoré je zložené s umelcov. Čo pre vás znamená táto spolupráca?

Má to svoje čaro a je radosť fotiť ich akcie. Hráči síce nie sú takí rýchli (úsmev), ale majú perfektnú figurálnu kompozíciu a robia rôzne kreácie. Je to najmä o zábave. S futbalovými zápasmi je spojený aj kultúrny program, ktorý je vždy iný.

Člen Mufuzy Marián Greksa s Mirom Gasidlom/foto: archív Miro Gasidlo

Navštevujeme celé Slovensko a ľudia majú radosť zo spontánnosti a veselosti, ktorú tieto akcie prinášajú. Som zároveň veľmi poctený, že desiatky členov Mufuzy stáli pred mojím objektívom nielen na ihrisku, ale aj v ateliéri.

KTO JE MIRO GASIDLO

Narodil sa 13. augusta 1960 a je umelecký fotograf, ktorý sa špecializuje na street art. Študoval na Strednej priemyselnej škole polygrafickej v Bratislave. V súčasnosti pracuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Keďže je veľký odborník aj na najnovšie procesy používané vo fotografií, pôsobí ako odborný konzultant pri výtvarných aktivitách umelcov, ktorí nejakým spôsobom aplikujú, alebo používajú, médium fotografie vo svojej tvorbe.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *