Rozhovory

Bláznivý útek od analýz rovno na úrad práce a do kaviarne

Cesta k jej úspechu a spokojnosti sa začala výpoveďou. Jasno mala len v jednom. Nečakaným rozhodnutím robí jednoznačne krok vpred. Andrea Reichová podala výpoveď v čase, kedy už dávala košom nielen samotnej práci, ale aj slušnej pozícii.

Srší z nej prirodzená energia, pri komunikácii s druhým nielen hovorí, ale aj počúva, a predovšetkým má cit pre dobrý nápad. Andrea Reichová je majiteľkou kaviarne v Bratislave. Nič neobvyklé, poviete si.  Už menej tradičné je však vzdať sa postavenia a presedlať od rozhovorov o protokoloch a analýz k debatám o umení, kreativite, ale aj podnikateľských zámeroch.

Andrea síce už počas vysokej školy, a krátko i po nej, pracovala pre súkromnú firmu, napriek tomu sa na pätnásť rokov stala, ako sama hovorí, súčasťou systému. „Systému, kde sú jasné pravidlá, kde otvoríte dvere do zariadenej, upratanej kancelárie, s technickou výbavou, za ktorú neplatíte, pracujete s ľuďmi, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou prídu ráno do práce, pretože v nej majú istotu a sociálne výhody, nehovoriac o tom, že so železnou pravidelnosťou vám každý mesiac príde mzda,“ dopĺňa.


Na druhej strane,  práca v štátnej inštitúcii predstavovala pre Andreu neustále vzdelávanie sa. Žiadne tradičné asociácie o úradníckych kávičkách a „o tretej padla,“ ale mnoho hodín práce ukrojených aj z osobného času a mimoriadna zodpovednosť, ktorú si uvedomovala doslova dvadsaťštyri hodín denne.

Bez riaditeľskej stoličky a ega

Vôbec však tento čas neľutuje. Dokonca hovorí, že nikdy zrejme nedokáže úplne pretrhnúť nitky s týmto prostredím a najmä skúsenosťami, ktoré jej dalo. Pretože z nich čerpá dodnes a i v súčasnosti  predstavujú pre ňu mimoriadnu hodnotu.

foto: archív A. Reichová

Okrem stabilnej pozície mala Andrea vybudované aj slušné postavenie. „Úprimne, dnes máte uznanie vyplývajúce z riaditeľskej stoličky a zajtra, aj bez nej, ste stále ten istý človek. Jediný omyl, ktorý môžete urobiť, je zahryznúť sa do nej vlastným egom.“ To  však nebol Andrein prípad. V práci síce fungovala na plne nabité „duracelky“, no jej osobné naplnenie začalo postupne dávať najavo, že je nutné „pripojiť sa k zdroju.“ A hoci výpoveď bola záležitosťou jedného dňa, nešlo o nárazové rozhodnutie. „Dnes už viem, že neexistuje slovné spojenie ,zrazu sa staloʻ. Podvedome som si totiž ukladala situácie, ktoré ma nerobili šťastnou a nenapĺňali ma. Mohla by som povedať, že ma až obmedzovali v tvorivosti a prirodzenom prejave. Na strane druhej, aj pre mňa samotnú je i po tých rokoch zarážajúce, že dobrovoľnú a nepremyslenú výpoveď som dala v čase, keď som úročila svoje skúsenosti, vzdelanie a pracovitosť,“ dodáva Andrea.

Jej nový príbeh sa tak začína rozhodnutím bez náhradného riešenia. Samozrejme, očakávala, že ponuky časom prídu, že si v podstate len oddýchne a vráti sa do podobného pracovného prostredia. „Neviem, či je odvahou, ak urobíte niečo, v čom ste si istý, že aj keď je to nečakaný krok,  je to krok vpred.“

„Zbláznila sa“


Ako sama hovorí, najdôležitejšiu úlohu zohral  v tomto období jej manžel. On bol ten, ktorý jej povedal, že to, čo urobila, mala urobiť už dávno, a napriek neistote, ktorá trvala šesť mesiacov,  sa ocitne na tom správnom mieste.

Áno, prišli otázky šepkané aj vnútrom, aj okolím, prečo to vôbec urobila. Z akého dôvodu tá hrubá čiara za všetkým? Zbláznila sa?

Možno si to tak trochu okolie aj myslelo, no Andrea si prvé mesiace doma doslova vychutnávala. „Dostávala som aj zaujímavé ponuky, ale na žiadne stretnutie som nešla.“  Časom sa však situácia zmenila. Už akosi nebolo aké ponuky odmietať, pretože žiadne neprichádzali. Nastal čas, ako hovorí, pokory. Tá, ktorá od čela stola riešila dôležité rozhodnutia, musela pripustiť, že teraz ona sedí oproti. Prichádzali prvé pochybnosti, prvotné stavy neistoty. „Snímam klobúk naozaj pred všetkými, ktorí prácu stratili. Je to existenčná záležitosť a ja som v čase výpovede mala štyridsaťpäť rokov, takže s prípadným začiatkom podnikania, som tak trochu nadčasovala.“

Do premýšľania nad ďalšími krokmi a profesijnou realizáciou prišla jedna prechádzka v lese. Čerstvý vzduch, stromy a slnko. To bola tá správna kombinácia pre nový nápad. Možno to znie tak trochu rozprávkovo či idealisticky, ale Aďu, ako ju oslovujú blízki, skutočne motivovalo k podnikateľskému zámeru prenikajúce slnko pomedzi koruny stromov. „Je to práve o tej spomienke na to, ako som sa aj ja sama snažila povzbudzovať, a tom, že dnes možno prostredníctvom vernisáží, koncertov a podobných akcií v našich priestoroch povzbudzujem aj ja tých druhých tým, že im dávam príležitosť k prezentácii. Neznamená to však, že ja by som to osobné, vnútorné povzbudenie nepotrebovala i dnes.“

foto: archív A. Reichová

Nezamestnaná s úvermi, ale plánmi

Najskôr to bolo skutočne o tom vlastnom motivovaní sa. Veď Andrea sa ani svojmu manželovi nezverila, že hľadá priestory pre kaviareň. „Hanbila som sa. Vnímal ma ako pracovitú ženu a teraz, keď mu poviem, že len tak mimochodom, som síce nezamestná, ale popri našich úveroch si chcem prenajať holo priestory niekde v Petržalke a ešte za účelom kaviarne, tak ma rovno vyhlási za nesvojprávnu.:-)“

Manžel však Adi veril. Aby mu to oznámila, projektom nakresleným na baliacom papieri, trvalo to dva mesiace. Projekt je jedna vec, no ona chcela niečo viac ako len štýlovo zariadenú kaviareň. Malo to žiť kultúrou, inšpiratívnymi ľuďmi s pozitívnou energiou. „Umenie či gastronómiu som dovtedy vnímala veľmi povrchne, nebol dôvod špeciálne sa tým zaoberať. Dnes je to pre mňa to, čo mi zapĺňa diár. Poznávam myslenie umelcov, známych i tých, ktorí len začínajú. Rozprávam sa s tými, ktorí riešia biznis a pracovné mítingy.“


Gastro a umenie sú sestry

Dnes sa v kaviarni počas dňa stretávajú manažéri na pracovných stretnutiach. Večer priestor ožíva hudbou, tancom, divadlom a inými formami umenia. Klasické kaviarenské prostredie, kde si dáte obľúbené espreso  či mandľovú tortu, má tak pridanú hodnotu. Jedni tu môžu workshopovať, iní prezentovať svoj projekt, ďalší priblížiť svoju umeleckú tvorbu a talent.  „Je úžasné, že všetky tieto aktivity sa prepájajú. Gastro a umenie  sú pre mňa ako dve sestry, ktoré  majú  medzi sebou výborný vzťah.  Obe však chcú zaujať.“

Andrea prioritne chce, aby jej kaviareň spájala.  Aby spájala to tradičné posedenie v podobe „coffee“, priestor podniku vo forme „club“ a prinášala zážitok z umenia cez „culture.“

Podľa Andreiných slov je v tomto prípade podstatné mať šťastie aj na zamestnancov. Môžete mať takých, ktorí doslova cítia lásku ku gastronómii, alebo na druhej strane iba takzvaných vykonávateľov práce. Osobitou kategóriou sú študenti. Aďa práve študentov vníma ako benefit. „Vidíte, ako sa počas štúdia menia, vedomostne rastú a mimoriadne ma teší, keď pozorujem, že i naše prostredie vplýva na ich osobnostný rozvoj.“

Možno i pre samotnú Andreu je prekvapením, ako citlivo je potrebné  vnímať myslenie zamestnancov v prostredí čašníkov či baristov. Postupne sa s nimi naučila lepšie komunikovať a predvídať ich očakávania. Komunikácia zostáva pre Andreu, či už v štátnej správe, v umení alebo gastronómii, alfou a omegou. „Učím sa vnímať svet umelcov, biznisu, kávičkárov, klientov, ktorí prežívajú svoj bežný deň. A som vždy vďačná, keď sa so mnou oň podelia.“

foto: archív A. Reichová

 

Autorka: Eva Vašková

 



Komentáre (1)

    Vaša reakcia

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *