Osem rokov žil na ulici, kým sa stal spisovateľom

DALITO -

Ani už neviem, ktorý rok sa píše. Sme o dosť mladší, sedíme v krčme a so zápalom, zodpovedajúcim nášmu veku, filozofujeme o náboženstvách sveta. Keď sa žení, som pri tom – ako svadobný dar mu napíšem poviedku o cestovateľovi a vetroplachovi. O ňom. Nosí čiernu rockerskú bundu, večne usmievavú tvár mu lemujú kučeravé blonďavé vlasy. Anjel však rozhodne nie je. Vyštuduje Evanjelickú bohosloveckú fakultu, no farárom (ako ho mnohí prezývajú) sa nikdy nestane. Padne na dno a skončí na ulici, aby na nej vyrástol a dozrel. A najmä preto, aby sa na nej o niekoľko rokov neskôr stal spisovateľom.  PETER SORÁT.

Narodil sa v Púchove ako syn evanjelického kňaza. „Hendikep“ vraj začal pociťovať pomerne skoro – vadilo mu, že na 1.mája nemôže ísť s otcom do fabriky tak, ako ostatní. Jeden rok vraj od zlosti prakom rozstrieľal balóny rozradostených „gumárenských“ detí, ku ktorým sa pridať nemohol. On, farárov syn. „Odmalička som si pripadal, že som na nejakom divnom mieste, nevedel som, kde som sa to vlastne ocitol. Vyrastal som v dome, v evanjelickej fare, kde žil môj najobľúbenejší slovenský básnik Vladimír Roy. Farár v minulosti zastupoval psychológov a s mojím otcom to bolo rovnako. Celý život ľudí ‚viedol‘. Krstil ich, sobášil, pochovával,“ hovorí Peter Zaťko, ktorý dnes používa priezvisko Sorát. Tiež po otcovi.

Na Liptove, odkiaľ pochádzal, Sorátovcami pre lepšie rozoznávanie nazývali jednu z mnohých vetiev Zaťkovcov.  „Odmalička som bol pozorovateľom života. Na evanjelickej fare bol obrovský cirkevný zbor, od rána do večera sa tam striedalo množstvo ľudí. Človek sa stretol so všetkými oblasťami ľudského života. Chodieval som napríklad aj na pohreby, mal som takú zvláštnu brigádu – niesol som čierny kríž s  čiernou stužkou a keď hrobári začali hádzať na truhlu prvé lopaty, dal som stužku dole, hodil ju na truhlu a pozoroval scény, emócie okolo seba. To bolo to skúmanie života so všetkým, čo k nemu patrí…“

Od farára k pouličnému šamanovi

Ešte na gymnáziu ho chytilo čítanie filozofických diel, okrem kresťanstva sa začal  zaujímať aj o iné náboženstvá. „Po revolúcii sa sem dostali všelijaké nové veci – úplne som sa do toho ponoril a chcel som všetko preskúmať. Pôvodne som chcel študovať filozofiu a religionistiku. Otec mi poradil, že keď ma to tak veľmi baví, mal by som ísť na Evanjelickú bohosloveckú fakultu, kde sa okrem umenia, histórie a filozofie študujú aj rozličné náboženstvá. Nikdy som to neoľutoval. V Prahe, kde som bol na študijnom pobyte, ľudia študovali preto, lebo tam prednášali naozaj európske kapacity a je to veľmi dobré humanitné vzdelanie. O to mi išlo.“ Kňazské povolanie ho nezlákalo. Okrem konzervatívneho prostredia, v ktorom vyrastal a ktoré ho v mladosti obmedzovalo, ho k tomu viedlo niekoľko ďalších dôvodov. „Vyskúšal som si kňazskú prax, lebo počas teologického štúdia si to vyskúšať musíš. Bohoslužby som odbavoval nielen v Púchove, ale aj v Prahe, Dubnici, Gelnici, Krompachoch. Bola to veľmi dobrá skúsenosť, no ja na to nie som celkom vhodný typ. Od začiatku som vedel, že farára robiť nebudem. Nie som človek, ktorý by mohol byť v nejakom spoločenstve, keď mám na mnohé veci iné názory. Nemal som potrebu ľuďom niečo hlásať. V mojej rodine je viacero farárov – nebol ním len môj nebohý otec,  je ním aj môj brat, moja švagriná, ich dve deti. Myslím, že je to už dosť. Ja som skôr taký pouličný ‚šaman‘ – ľudia majú potrebu zdôverovať sa mi, rozprávať mi svoje príbehy. Takže ja to robím takto, trochu iným spôsobom.“ Po vysokej škole odišiel do Ameriky, chvíľku žil aj v Škótsku a Anglicku. Mal našetrených dosť peňazí, plánoval si zariadiť život, aký žijú milióny iných. Oženil sa, narodil sa mu syn.  Príbeh, ktorý mal ubiehať po jasne vytýčených koľajach, sa však zrazu začal zamotávať.

V rulete prehral ženu aj syna

„Vždy som si uvedomoval, že niekde vo mne je ukryté jedno veľké dieťa. Nebol som schopný postarať sa o rodinu, lebo ma nikdy nezaujímalo, ako točiť a zarábať peniaze, ako robiť kšefty, ako mať dom, auto, zamestnanie. Zaujímalo ma poznanie, skúmanie ľudského života. Zrazu som bol postavený pred úlohu, že musím  riešiť praktické veci,“   pokračuje v rozprávaní Peter Sorát. Našiel si prácu v hlavnom meste, za ženou a synom preto dochádzal len dvakrát do mesiaca. „Likvidovalo ma to. Uvedomoval som si, že s mojím platom si na vlastné bývanie asi nikdy nenasporíme. Tak som začal hrávať ruletu, stal sa zo mňa gambler. Naivne som si myslel, že na rulete sa dajú vyhrať peniaze. Najhoršie bolo, že na začiatku som ich vždy aj vedel vyhrať, akurát som neodišiel v pravý čas  –  a vždy som všetko prehral. Myslel som si, že keď budem hrať rozumne, tak môžem vyhrať každý deň a môžem sa tým v pohode živiť. To je tá nezmyselná gamblerská myšlienka! Keď máš výhru, musíš hneď odísť! Vždy potom som si uvedomil – ty somár, veď si mal päťtisíc slovenských korún! Desaťtisíc! Dvadsaťtisíc!“ Odišiel z práce, vyhodili ho z ubytovne. Chvíľu brigádoval v pekárni, na stavbách, sťahoval. Všetko, čo zarobil, prehral.  „Viem, nemám sa čím chváliť. Celé sa to pokašľalo – so ženou sme sa rozišli. Som povaha, ktorá robí všetko naplno a naplno som hral aj tú ruletu. A kto to robí naplno, tomu nakoniec padne nula. A na to číslo už nemá čo vsadiť…“

foto: archív P. Sorát

Spával v sprchách, aj v betónových rúrach

V októbri roku 2003 sa psychicky zrútil. Odvtedy je „čistý“, ruletu nehrá a vraj mu už nič nehovorí. „Bolo to to isté, ako keď niekto zo dňa na deň prestane piť. Niečo sa mu v mozgu prepne. Prišiel psychický otras a uvedomil som si, že ak budem takto pokračovať, tak budem úplne hotový, lebo nebudem vládať ďalej žiť. A vtedy sa mi otvoril nový obzor. Zrazu zo seba strasieš ťažobu a máš voľné pole. Herňa je za tebou a ty sa už nikdy neobzrieš. Lebo ja som taký – keď som sa s niekým rozišiel, tak som sa rozišiel. Hotovo. Zbohom. Dlhé roky som  sa však spamätával z toho, že som prišiel o rodinu, o syna. Som vďačný, že moja manželka ma neudala, lebo by som za alimenty sedel vo väzení,“ priznáva Peter. Bol bez práce, bez peňazí, bez strechy nad hlavou, bez podpory kamarátov a rodiny. Skončil tam, kde končia mnohí s podobným príbehom – na ulici. „Je to obrovský otras, lebo ideš žiť do úplne inej reality. Je to hrôza. Je to obdobie, kedy na všetko rezignuješ, minulosť ťa nezaujíma. Keď mi niekto začal rozprávať o tom, prečo sa nezamestnám, nahneval som sa. Ako môžem ísť do nejakej roboty, keď nemám kde spať? Z ulice máš  ísť do nejakého zamestnania? Ty riešiš základné problémy – kde sa osprchovať,  kde si oprať veci…“ Počas ôsmich rokov v koži bezdomovca spával kade-tade. V chatkách, kde mal uložené oblečenie a knihy, v sprchách na vysokoškolských internátoch, útulkoch, betónovej rúre na kartóne, prikrytý len dekou. Na otázku prečo sám seba tak veľmi trestal a nepokúsil sa so situáciou chlapsky zabojovať, odpovedá:  „My sa teraz nebavíme o bezdomovcoch, ktorí sedia na lavičkách, sú špinaví, nemajú žiadnu vôľu a žobrú na ďalšiu fľašu odporného čuča. To sú najväčší slabosi. Ja nechcem hodnotiť, každý príbeh je iný. Ja som sa ale pohyboval medzi ľuďmi, ktorí sa s tým snažili bojovať. Nebolo to jednoduché, nerozprávam tu ako hrdina. Vieš čo… ten človek, čo som bol… pripadá mi, akoby to bol niekto cudzí. Aj keď ma pozvú niekam na besedu, rozprávam o tom, čo som prežil, ale je to také zvláštne. Z hmly sa mi vynára nejaký cudzí človek, s ktorým už nemám nič spoločné. Už sa mi to celé zlieva, je to ako zle postrihaný film…“

Od bezdomovca k spisovateľovi

Peniaze si zarábal predajom pouličného časopisu Nota Bene, do ktorého jednu dobu aj autorsky prispieval. „Po čase som zistil,  že by som chcel na ulici predávať aj niečo vlastné. Začal som vydávať svoj samizdat, ktorý som nazval Záblesky blbosti. To bolo v roku 2005. Od roku 2008 som začal vydávať čisto undergroundový pouličný samizdatový časopis vo vlastnej réžii. Nazval som ho Pouličný diviak. Chcel som písať o veciach, o ktorých sa nepísalo ani v Nota Bene. O zážitkoch na ulici.“ Časopis, ktorý mal úvodník a pevné rubriky, písaval v čitárni ústrednej knižnice Slovenskej akadémie vied. Ľudia oň mali záujem, Nota Bene už kupovať nechceli. Peter, pouličný reportér, sa tak mohol vrhnúť do nadstavby svojho biznisplánu – začal pracovať na knihe. Dopísal ju koncom roku 2011. Ešte pred jej dokončením absolvoval na ulici jedno osudové stretnutie – dal sa do reči a  postupne sa spriatelil so spisovateľom Danielom Hevierom, ktorý v ňom objavil literárny talent a pomohol mu s vydaním Pouličného diviaka v knižnej forme. Z „bezďáka“ sa tak nachvíľu stala „celebrita“. Za prítomnosti médií absolvoval tlačovku v podchode pri Auparku, ktorý bol jeho predajným miestom, krst knihy v Panta Rhei i viaceré rozhovory pre noviny, televízie a rádiá. „Do daru som dostal 500 kusov mojej knihy, veľa som rozdal. Ďalšie knižky som si kupoval. Rozvíjal som svoj biznis, hľadal som predajné príležitosti. Začal som chodiť po okolí Bratislavy na rozličné jarmoky, na vinobrania,  na rôzne akcie. Najďalej som knihu predával v Bardejove.“

Stretnutie s Danielom Hevierom /foto: archív P. Sorát

Písať! Písať! Písať!

Peter dokončil svoju druhú knihu, ktorú plánuje vydať aj v anglickej mutácii – potrebné peniaze však zatiaľ nezohnal. „Čo som ja už vyskúšal – sponzorov, rôzne nadácie, všetko! Môžem o tom napísať knižku – Ako zháňať peniaze na Váš projekt a nezohnať ani cent. Je to zaujímavá skúsenosť. Už som sa tým však prestal trápiť,  verím, že sa niečo udeje,“ hovorí Peter Sorát. „Je škoda, že na Slovensku nie je veľmi rozvinuté mecenášstvo v tom zmysle, že niekto niekomu poskytne peniaze na rozvoj a povie – tak sa ukáž, čo dokážeš, do roka a do dňa! Ja by som to dokázal, lebo nemám žiadne iné ciele ani záujmy, len písať! Už dnes viem, o čom bude moja tretia a štvrtá kniha. Smejem sa nad tým, keď niekto hovorí, že na Slovensku sa nedá uživiť predajom knihy, že sa uživia len top autori. Ja sa predajom vlastnej knižky živím od roku 2012, od jej vydania.  Dokážem sa uživiť, nie však ďalej rozvíjať.“ Má na nájom jednej izby v rodinnom dome, na jedlo, na alimenty. Cestovanie ho vraj už neláka. „Mám rád svoj priestor, v ktorom sa pohybujem. Ulica je môj priestor. Bola a stále to aj je vynikajúca škola poznania toho, akí sú ľudia, je to škola prežitia aj posilnenia. Keby som sa teraz ocitol bez peňazí aj v New Yorku, prežijem tam. Človek má všetky tie skúsenosti, tréning. Federer tiež nikdy nezabudne hrať tenis,“ smeje sa.

Povolanie snov našiel na ulici

Na krku mu visí exekúcia za čierne jazdy v bratislavskej MHD – uhradiť ju zatiaľ nemá z čoho. Neplatil si ani zdravotné poistenie, u lekára nebol od roku 2003 – nešiel tam ani vtedy, keď mal pásový opar či vážne vyvrtnutý členok. „Ak by sa mi niečo stalo, ošetrili by ma asi len v nemocnici u Milosrdných bratov. Zo štátneho rozpočtu neberiem ani cent a ani nemienim. Naopak, ‚šetrím‘ mu peniaze  – nepoberám dávku v hmotnej núdzi ani invalidný dôchodok, na ktorý mám nárok.“  Do „normálnej“ práce sa nikdy nevrátil a ani to nemá v pláne –z prípadnej výplaty by mu vraj takmer nič nezostalo. Problém, s ktorým sa podľa neho bežne stretáva väčšina bývalých bezdomovcov. „V živote som mal viacero zamestnaní. Ale až na ulici som zistil, čo budem do konca života robiť a na tom pracujem. Toto je pre mňa, toto je môj biznis plán. Som dobrý reportér, dokážem informačne zaujímavo a pútavo písať. Písanie, skúmanie života, pozorovanie a rozprávanie sa s ľuďmi, počúvanie ich príbehov – to je pre mňa radostná robota. Som v tom dobrý. Lebo človek by mal vedieť povedať aj to, v čom je dobrý,“ usmieva sa. „Prešiel som ťažkou brutálnou cestou, ale…Pre pisateľa je najlepšie prežiť si množstvo skúseností, mať množstvo zážitkov. Peter manžel a otec,  Peter bezdomovec, Peter gambler, Peter cestovateľ, Peter úplne depresívny… Všetko sú to zážitky, ktoré boli na mojej ceste dôležité. A tá cesta ma priviedla k mnohým zaujímavým ľudským príbehom, o ktorých chcem ďalej rozprávať…“

Autorka Lucia Žatková od roku 2005 do roku 2015 pôsobila ako redaktorka Púchovských novín. Po krátkej odmlke spojenej s cestovaním a striedaním povolaní sa opäť vracia k práci, ktorá ju zo všetkých prác sveta baví a napĺňa najviac.

1 reakcie na Osem rokov žil na ulici, kým sa stal spisovateľom