Otvorený list pani učiteľke telocviku

Dnes dostanú žiaci polročné vysvedčenie. Aj moja vnučka. Tušíme, aké bude mať známky, veď sa o jej výsledkoch pravidelne rozprávame. Spoločne sme sa pripravovali na rozhodujúce písomky, spoločne aj na prípadné opravy zbabraných odpovedí alebo písomiek. Ale … nevieme, akú známku dostane na polroka z telesnej výchovy… dvojku? Trojku?

Pýtala som sa Sarah niekoľkokrát, ale zakaždým mi odpovedala, že nevie. A ja som sa v duchu zastrájala, že predsa len pôjdem za učiteľkou telocviku a vydiskutujeme si to. Aby sme vedeli na čom sme … Neurobila som to a ani neurobím to. Rozhodla som sa inak, napísať pani učiteľke otvorený list.

Vážená pani učiteľka

            Píšem Vám tento otvorený list, lebo mám niečo na srdci. Ísť za Vami sa nechystám, lebo Sarah má svojich rodičov, ktorí sú za ňu zodpovední. Mám však potrebu napísať Vám pár slov. Možno si ich vezmete k srdcu a možno tento list zahodíte do koša. Na našej škole učíte okrem iného telocvik. Dovolím si školu nazvať našou, pretože  ju najskôr deväť rokov navštevovala moja sestra, osem rokov som ju navštevovala ja a štyri roky do nej chodil aj môj syn. A teraz ju zase navštevuje moja vnučka. Zažili sme v škole dobré aj ťažké obdobia, ale na našu školu budem vždy spomínať rada. Aj na niektorých učiteľov.

            Píšem Vám tento otvorený list, pretože tuším, že moja vnučka (aj vďaka Vám) prestala mať rada hodiny telocviku. Prečo?  Sarah šesť rokov tancuje, hýbať sa vie, behať veľmi nie, ale nikdy si nesťažovala na telocvik, aj keď niekedy utrúsila, že na tej či, onej hodine to nebolo nič-moc. Neriešili sme to, na vysvedčení z telcoviku mala vždy výbornú. Doteraz.

            Píšem Vám tento otvorený list, pretože problémy sa začali zväčšovať vtedy, keď ste začali  šiestakov učiť  telocvik Vy, pani učiteľka. Najskôr si  začala Sarah „zabúdať“  úbor –  doma, alebo v skrinke. Potom sa začala vyhovárať na rôzne zranenia. A nakoniec to vyvrcholilo dvomi nedostatočnými za to, že odmietla cvičiť a na Vaše konštatovanie, kto nechce cvičiť, nech si sadne – ona si sadla. Vy ste to vyhodnotili ako arogantné správanie.  Na naše otázky odpovedala, že odmietla cvičiť, pretože nevie urobiť výmyk, resp. nevie „klikovať“. A k tým dvom guliam ste jej, vážená pani učiteľka „naparili dve poznámky, v ktorých ste iba odcitovali nejaký paragraf zo školského poriadku.

            Píšem Vám, pani učiteľka, tento otvorený list, pretože som z toho všetkého  v rozpakoch. Viem, že sa otec Sarah s Vami stretol a diskutoval. O tom, ako by bolo možno  vhodnejšie motivovať deti, pubertiakov tak, aby si ten telocvik fakt užívali. Vedel o čom hovorí, pretože sám je licencovaný tréner a „učí“ malých hokejistov. Vraj ste sa oduli a rozhovor sa tým skončil. Jeho výsledkom bolo, že ste Sarah vyskúšali ako dáva nastupovať triedu na telocvik   – na trojku. Takže suma sumárum za tento polrok – 5,5,1,3 + dve poznámky.

            Píšem Vám tento otvorený list, pani učiteľka, lebo ste mi pripomenuli jednu dvojicu učiteľov – manželov, ktorí pred  niekoľkými rokmi učili na našej škole tiež telocvik. Svoje problémy v manželstve si ventilovali na žiakoch – on prikázal chlapcom, aby po zbabranom nástupe zdvihli lavičku nad hlavu a potom ich švihadlom bil po nohách. Ona zasa nútila písať žiakov jedným typom písma a keď to niekto porušil, zbila ho palicou po rukách. Ak niekto potreboval ísť počas hodiny na toaletu, pustila ho, no potom ho zmlátila pred celou triedou. Viem, o čom hovorím, lebo zmlátila mňa a aj môjho spolužiaka tak, že sme mali podliatiny a modriny. Nebrala do úvahy , že som prekonala ťažkú chorobu, ktorá sa negatívne podpísala pod funkciu mojich obličiek, neakceptovala ani lekárske prepúšťacie správy z nemocnice. Výsledok ? Vyhodili ich, čo v čase totality, nebolo vôbec jednoduché.

Vážená pani učiteľka!

            Píšem Vám tento otvorený list, pretože to trápenie a negatívne pocity, ktoré prežívala moja vnučka, nie sú fyzického charakteru. A možno je takých „Sarah“ a učiteľov po Slovensku viac. Bojí sa Vás, hanbí sa Vám povedať, že dostala „tie svoje dni“ a bolí ju brucho, a preto má tepláky a nechce cvičiť. Tak si radšej vymyslela, že si udrela ruku. Vraj nech teda prinesie na druhý deň ospravedlnenie, inak jej dáte neospravedlnenú hodinu. Syn napísal do žiackej pravú príčinu. Vaša reakcia? Nech otec píše čitateľne a Sarah sa má nabudúce pozdraviť. Zabudla sa pozdraviť, od strachu. Koľká empatia k 12-ročnej žiačke, ktorá ešte nestihla prestať byť dievčatkom, ale v jej tele sa začínajú  diať veľké zmeny.

            Píšem Vám tento otvorený list, pretože  viem, že pre dievčatá v takom veku je nepríjemné cvičiť v trenkách, spoločne s chlapcami. Lebo viete, deti sa radi posmievajú drevám a nemehlám … lebo veď najväčšia radosť je škodoradosť.

            No a na záver, píšem Vám tento otvorený list, najmä preto, lebo dúfam, že sa spoločne pokúsime nájsť tú správnu cestu pozitívnej motivácie žiakov. Tak Vy, rovnako aj Sarah a možno aj ja. Lebo viete, pani učiteľka, všetci mrnčíme, aké sú tie naše deti lenivé, ako len vysedávajú pred počítačmi, alebo čumia do mobilov. Ako sa nehýbu. Naša škola má novú telocvičňu. Má krásny nový štadión, budujete tartanovú dráhu. Tak prečo nezačnete hľadať správny recept pre tých malých lenivcov? Skúste to, prosím Vás. Nie cestou represií, ale napríklad cestou zážitkových hodín.  Deti sa Vám odvďačia a hlavne budú sa hýbať a budú aj zdravšie.

Želám Vám, vážená pani učiteľka, všetko len to najlepšie.

S  úctou

Bývalá žiačka našej školy

P.S.:  Ozaj, pani učiteľka, naučili ste ju ten výmyk, či ste jej ukázali, ako by mali dievčatá „klikovať“?

P.S.2: Tú prípadnú trojku z telocviku zvládneme.

AKTUALIZOVANÉ: P.S.3: Sarah tú trojku nakoniec dostala…

Autorka Gabriela Nemkyová sa špecializuje na mediálne a komunikačné tréningy a na vzťah s verejnosťou viac ako 20 rokov. Po vyštudovaní Filozofickej fakulty UK, Odboru žurnalistika pracovala v médiách ako redaktorka. V roku 1992 sa stala redaktorkou Rádiožurnálu SRo, neskôr moderátorkou aj vedúcou vydania. V roku 1993, akceptovala ponuku Jána Budaja a Milana Kňažka a nastúpila na pozíciu tlačovej tajomníčky novovzniknutej strany Aliancia demokratov (neskôr Demokratická únia). V lete 1997 úplne zmenila oblasť pôsobenia, keď začala pracovať súkromnom IT sektore na pozícii marketingovej manažérky.