Podkarpatská Rus – neprenosný zážitok

Poznáte ten vtip o storočnom starčekovi, ktorý rozpráva novinárke o svojom živote? „Narodil som sa v Rakúsko-Uhorsku, do škôl som chodil v Česko-slovenskej republike, oženil som sa v Podkarpatsku, deti sa mi narodili v Maďarsku, väčšinu života som pracoval v Sovietskom zväze a teraz žijem na Ukrajine.“ Novinárka uznanlivo pokýva hlavou, že sa v živote veľa sťahoval. „Kdeže, celý život som nevytiahol päty z Mukačeva!“

Podkarpatská Rus, Ukrajincami nazývaná Zakarpatsko (pri pohľade z Kyjeva je skutočne za Karpatmi, domáci Rusíni si však potrpia na historický názov Podkarpatská Rus), bola v priebehu dejín súčasťou mnohých štátov. Len za posledných sto rokov to boli všetky v tragikomickom vtipe vymenované. S láskavou nostalgiou sa tu však spomína  na roky 1919 – 1938, kedy Podkarpatská Rus patrila do Česko-Slovenska.

Zabudnutý kraj

Vtedy vraj bolo najlepšie. Tomáš Garrrigue Masaryk je pre miestnych takmer svätec, práve on vraj inicioval vzdelávanie a kultúrny rozvoj Podkarpatskej Rusi. Stavali sa tu nové školy, cesty, železničná sieť, mosty, rozvíjal sa priemysel, rozrastali sa mestá ako Užhorod či Mukačevo.  Česko-slovenská vláda dokonca prijala v roku 1937 zákon, podľa ktorého sa na území Podkarpatskej Rusi  po českej a slovenskej časti štátnej hymny spievala aj tá rusínska.

Dnes patrí Podkarpatská Rus do Ukrajiny, no Kyjev sa o svoj najzápadnejší kus zeme (12 tisíc km2 je z hľadiska 600  tisíc km2 rozľahlej Ukrajiny skôr malý kúsok) veľmi nestará. Skrátka tu skapal pes. A nielen metaforicky.  Toľko vyhladovaných túlavých psov ako na výlete do Podkarpatska som v živote nevidela. Neviem, či behajú aj po  Užhorode či Mukačeve, my sme mali namierené na opačnú stranu – do Čornohory, ktorá je so svojím  najvyšším  vrchom Ukrajiny  (Hoverla  – 2061 m)  čoraz častejším cieľom cykloturistov a milovníkov extrémnych športov.

Aby sme však mohli obdivovať nádhernú prírodu najvýchodnejšieho cípu kedysi spoločného štátu, musíme absolvovať niekoľkohodinové  čakanie na  maďarsko-ukrajinskej hranici Tiszabecs. Na tej slovensko-ukrajinskej  je to vraj oveľa horšie, čaká sa minimálne šesť hodín. Okrem áut stojacich v dlhej rade, zamestnávajú colníkov cyklisti a chodci, s ktorými sa, po tom, čo EÚ zrušila Ukrajine vízovú povinnosť, roztrhlo vrece. Po vyše dvoch hodinách na horúcom júlovom slnku sme otrávení a spomíname na staré časy, keď  sme sa báli colníkov, aj keď sme nič neurobili.  Déja vu.  Konečne prechádzame z maďarskej colnice na ukrajinskú. Po desaťminútovej prehliadke auta a preverení VIN vozidla vyrážame.

Už po pár metroch za hranicami nás to hodí o dobrých 50 rokov späť.  Prechádzame prvou dedinou a sme v šoku. Rozbité fasády starých domov, ktoré držia pokope hádam len silou vôle, prašné cesty, tie asfaltové sú zase samý výtlk, samá jama, takže 20 km idete hodinu. Všetky mestečká a dediny pozdĺž hranice s Rumunskom (obohnanej ostnatým drôtom) pôsobia sivo a bezútešne. Veselé sú iba sukne rumunských cigánok, ktoré vyzerajú celkom ako z filmu Cigáni idú do neba.  Na prvej pumpe si kupujem minerálku a eskimo. Teším sa z neho ako malá,  chutí fantasticky a vyzerá presne ako to z rozprávky o krokodílovi Geňovi a Čeburaškovi. Ja igráju, na garmóške… Platím kartou bez problémov. Tak predsa len civilizácia!

Ošarpané domčeky vystrieda dedina s neskutočne vycifrovanými vilami. Všetky sa snažia podobať na zámok v Disneylande. Sivá clivota však úraduje aj tu.  Takmer žiadny z domov s množstvom úzkych vežičiek nie je omietnutý a podľa všetkého tam nikto nebýva. Vraj sú to domy bohatých Ukrajincov, väčšinou rómskeho pôvodu, ktorí takto ukazujú, na čo majú. Raz či dva razy do roka urobia vo svojom zámočku bašavel pre rodinu, susedov a známych a zase odídu bývať niekde do jednej izby. Celá rodina.  V tých veľkých domoch sa necítia pohodlne. Aspoň tak nám vysvetľuje Peter, bývalý policajt z Užhorodu, s ktorým sme sa na našom výlete zoznámili.

Cesta je prach, štrk a samá jama

Posúvame sa pomaly, niekedy takmer krokom. Súčasťou premávky sú totiž konské povozy a menšie či väčšie čriedy kráv.  Podľa Petra tu majú kravu v každom dome, je istým zdrojom obživy, veď pasienkov je tu naozaj nadostač. Možno práve vďaka kravičke si môžu z ušetrených hrivien kúpiť napríklad mobily. V horských dedinkách sme totiž videli čosi úsmevné – každý pastier s kravou mal v jednej ruke prút a druhou ťukal čosi do mobilu. Žeby aplikácia na pasenie kráv? Pokrok nezastavíš.  Len tie cesty keby boli lepšie.

Na chate pod Hoverlou nás čakali celé popoludnie, no my sme o desiatej večer (po piatich hodinách jazdy) dorazili ešte len do Rachova. Vytrasení a unavení, ako by sme tých 150 km išli na somároch.  Nedalo sa nič robiť, museli sme prespať tu a v ceste pokračovať až ráno. Hoci pred nami bolo už len 50 km, v noci na ne nemal nikto z nás odvahu. Aj za svetla sme ich autom zdolávali dve hodiny. Tu sú staré ruské Volgy skutočnou výhrou!  Ubytovanie v hoteli s honosným názvom Európa je pre veľmi skromných a odolných hostí, čo nikto z našej výpravy zjavne nebol. Všetci sme spali oblečení a sprchu sme radšej ani nepoužili. A nielen pre studenú vodu. Tak to chodí, keď romantické predstavy o výlete do starých čias narazia na realitu.

Ráno prší. V malých potravinách  si kupujeme minerálku a niečo na raňajky. Predavačka pri pulte s údeninami a syrmi je zaskočená našou požiadavkou nakrájať salámu na kolieska. Napokon vezme veľký mäsiarsky nôž a vykúzli nám štyri asi centimeter hrubé kúsky. Tvárime sa, že je to v poriadku. Pani pri pokladni sa pýta, odkiaľ sme. Nechápe, aký je u nás drahý chlieb. Za náš nákup, v ktorom je polkilový chlieb, dvesto gramov salámy, pollitrová minerálka a vrecko cukríkov, platíme 28 hrivien, čo je asi jedno euro. Pre našinca lacno, lenže tie predavačky zarobia okolo 100 eur mesačne…

Cesta do hôr je  v daždi zradnejšia než tá včera, v blate sú jamy menej viditeľné.  Sme opatrní, no aj tak nás hádže zo  strany na stranu. Autá s českými poznávacími značkami nás predbiehajú, akoby sa nechumelilo. Čudujeme sa, koľko Čechov sem chodí a ako nezodpovedne jazdia, až neskôr sa od domácich dozvedáme, že to sú Ukrajinci, ktorí sa vracajú zo zárobkov. No Česi  sem chodia, hlavne do neďalekej Koločavy,  rodiska zbojníka Nikolu Šuhaja, ktorého preslávil spisovateľ Ivan Olbracht či herec Miroslav Donutil v Balade pro banditu.

Dedinky v údolí, malé domčeky

Jazda 20 kilometrovou rýchlosťou nám umožňuje obdivovať okolitú prírodu. Je skutočne úchvatná.  Architektonickú nesúrodosť domov a uličiek Rachova, ktoré pôsobia ako náhodne vysypané a pri páde rozbité,  vystriedajú dedinky pod horami s malými domčekmi roztrúsenými kade-tade.  V každej dedinke sú minimálne dva kostoly – pravoslávny a gréckokatolícky, ktorých vežičky sa zlato blyštia doďaleka. Keď konečne dorazíme pod Hoverlu k nášmu hostiteľovi Vasilovi, sme očarení. Hustý sýtozelený les, mohutné jedle a smreky, slnko vykúkajúce spomedzi trhajúcich sa mrakov a nefalšovaná srdečnosť domácich sú dostatočnou odmenou za telesné utrpenie na rozbitých cestách.

Diéty sa neuznávajú, za pár dní musíme ochutnať všetko – baraní guláš, ktorý sa varí špeciálnym spôsobom štyri a potom ďalšie štyri hodiny, pečené pstruhy, boršč s hovädzím mäsom, kukuričnú kašu, pečené mäso, bliny (palacinky) s domácim tvarohom a brusnicami z Hoverly, bryndzu a syry od oviec a kráv z vlastného chovu, pelmene (pirohy), domáci chlieb, úžasné červené víno a veľmi dobré miestne pivo. Vodku sme dostali asi iba z povinnosti,  pretože hostiteľ sa priam rozžiari, keď sa priznáme, že máme radšej víno. Prinesie demižón svojho červeného, ktoré je neskutočne dobré. Len keby to nepreháňal s tým ustavičným pripíjaním. Každých desať minút sme museli všetci zodvihnúť poháre, postojačky si vypočuť  hostiteľovo dlhé a kvetnaté poďakovanie Bohu za priateľov, Podkarpatskú Rus, Rusínov, ženy, mamy,  dobré jedlo, za to, že sme sa stretli… Milé, no po čase únavné. Spali sme však ako zarezaní.

Ráno pijeme zo studničky v lese nad chatou medokýš. Vraj má až 17 minerálov. Naberajú si z neho aj deti, ktoré sú vo Vasilovej horskej chate v letnom tábore. Je ich asi tridsať, väčšina z Užhorodu. Chystajú sa na túru. Večer ich stretnem znova. Dievčatá majú rozpustené vlasy, na sebe rázovité vyšívané blúzky, chystajú sa na táborový večierok. Ochotne mi zapózujú pred fotoaparátom.  Jeden zo zamestnancov zdobí všetky okná zelenými vetvičkami lipy, čo zrejme súvisí so sviatkom svätého Ivana, ktorý je na druhý deň. Rozmýšľam, že u nás sa to isté robilo (niekde ešte stále robí) na Jána (24. júna), potom mi dôjde, že pravoslávni veriaci majú kalendár posunutý…

Kvety do kostola, vodu domov

V krásny slnečný piatok zo všetkých chalúpok a usadlostí patriacich k dedinke Bogdanov kráčajú vyobliekaní muži, ženy a deti ku drevenému pravoslávnemu kostolu. Dozvedáme sa, že ho dal postaviť náš hostiteľ. Na krásny drevený oltár s ikonami sa vraj nepoužil ani jeden klinec.

Vchádzam do kostola a miestni znervóznejú. Žena tu nemôže ísť do chrámu bez pokrytej hlavy. Nevedela som to, cúvam von. Staré ženičky sediace na lavičke sa usmievajú.Pýtam sa ich, načo sú tie kanvičky s vodou a pestrofarebnými kvetmi, ktoré ľudia prinášajú  a kladú na akýsi betónový piedestál. Zhovorčivé žienky mi vysvetľujú, že vodu im kňaz posvätí a ony ňou zase pokropia svoje obydlia, aby boli požehnané. Kvety nechajú v kostole.

Pýtam sa na mužov a ženy v produktívnom veku, takmer ich tu niet. Vraj pracujú väčšinou v zahraničí. Z rozhovoru vyplynie (stará dobrá čeština vám pri Rusínoch pomôže viac ako ruština), že Rusíni sa od Ukrajincov za Karpatami dištancujú. Mnohí ich považujú za fašistov a banderovcov.  Napriek tomu sme v Rachove videli dve pamätné tabule s nápisom „geroj Ukrajiny, jakij zagynuv u vijny“, pri ktorých je rok úmrtia 2015. Za koho padlí vojaci bojovali, je ľahké si domyslieť. Dlhoročné ignorovanie Rusínov zo strany Ukrajiny (a predtým Sovietskeho zväzu) spolu s neskrývaným nezáujmom o územie Podkarpatskej Rusi sú príčinou, že Rusíni sú voči spoločným štátnym útvarom nedôverčiví a túžia po samostatnosti. Dúfame, že to budú riešiť tak, ako pôsobia. Mierumilovne.

Peter s Vasilom nám rozprávajú všeličo. Bývalý policajt z Užhorodu (žiaden radový príslušník, ale šéf veľkého oddelenia) žije zo 130 eurového dôchodku. Nesťažuje sa, každý mesiac mu síce chýba asi desať eur, ale tie mu vraj chýbali celý život. Vasil je milionár. Čo robí, nevieme, no priznáva sa, že preskákal všeličo a zastavila ho až tragická udalosť. Dnes je príkladným otcom, štedro podporuje pravoslávnu cirkev a miluje svoju krajinu. Peter s Vasilom určite vedia, o čom hovoria, keď tvrdia, že za peniaze si na Ukrajine kúpite všetko. Teda ak ich máte. Stačí len ponúknuť či akceptovať správnu sumu. Už chápem, prečo ukrajinskú colnicu zdobia farebné tabuľky hlásajúce, že Ukrajina je krajina bez korupcie. Na pomýlenie neznalých..

Podkarpatská Rus je krásna i sivá zároveň. Život je tu ťažký, no zároveň sa tu akosi ľahšie dýcha. Niekde chudoba, inde prepych. A to všetko v lone divokej prírody, ktorá vyráža dych. Podkarpatskú Rus  treba zažiť. Slová sú zbytočné.

Autorka: Zuzana Huďová