Stĺpčeky

Právo vypnúť a neospravedlňovať sa

Od piatku večera vlastne neexistujem. Mobil mám zapnutý len pre moju rodinu. Dcéra je veľmi ďaleko a manžel ešte ďalej. A ja som jednoducho vypla a nebudem sa za to nikomu ospravedlňovať. 

Pôvodne som mala oddychovať v trojici s priateľkami, veľmi hlboko v strede Slovenska. Na poslednú chvíľu som však všetko zrušila. Moja vyčerpanosť sa rozrástla do gigantických rozmerov, až som jednoducho chcela ostať sama so sebou. Keď som totiž unavená viem byť aj veľmi zlá a tak sa radšej vyhýbam ľuďom, na ktorých mi záleží, aby som im neublížila.

Neviem či to poznáte, ale nastal čas, keď sa na iných už ani nedokážete pozrieť, nielen počúvať dookola ich starosti, akoby ste vy vlastné nemali. Čas, keď jednoducho nechcete s nikým hovoriť, s nikým si vymieňať názory, nikoho počúvať, jednoducho totálne vypnúť.


Jedna priateľka  moje rozhodnutie rešpektovala a som jej za to vďačná. Druhá sa s ním nezmierila a o štyri dni neskôr ma z domu uniesol jej manžel a odviezol tam, kde ako ja hovorím, môžete stretnúť iba Kotlebu, ktorý si na rozdiel iných politikov obieha svoje „ovečky“, o ktoré iní politici nezakopnú celé desaťročia. Aj tejto priateľke som veľmi vďačná, že ma nenechala samú doma a nasťahovala si ma do chalupy na konci sveta. Takú aká som, unesenú, unavenú a zlú. No, je odvážna.

Už druhý deň nerobím nič, teda takmer, lebo pri online biznise jednoducho nemôžete nikdy vypnúť úplne.

Nerobím už dva dni nič, len kosím, hrabem, odskočím si k počítaču, potom jem, kosím, hrabem, vytrhávam burinu, pálim, zametám, sadím, zbieram, prechádzam sa a toto stále dokola. V doline, kde je také ticho, až vás z toho uši bolia.

Každá z nás si robí svoje a ani sa nerozprávame. Niežeby nebolo o čom, ale jednoducho sa nám nechce. Nemusíme sa predsa dookola rozprávať len preto, že je to človeku vraj prirodzené. Prirodzené je totiž aj vypnúť a to na totálku. Nič neriešiť, nič nekomentovať, neustále dookola niekoho počúvať a chápať…

A ospravedlňovať sa. Je to divná doba, keď vám je už trápne nahlas priznať, oddychujem, lebo ďalší vám do telefónu rozprávajú ako pracujú 16 hodín denne.

Našla som si čas sama na seba a nič a nikto ma teraz nezaujíma, iba ja a moja rodina. Odmietam  sa ďalej zúčastňovať na verejnom lynči kto viac pracuje, kto toho má viac na pleciach, kto viac nestíha, kto má väčšiu zodpovednosť, väčšie starosti, kto je viac vyťažený, kto viac pracuje … akoby mal byť hrdinom doby. A ten, kto si povie aspoň na krátky čas dosť je ten, čo asi vlastne nemá čo robiť a žije ruka hore…


Čo je to za dobu, aby sme sa za niečo prirodzené, akým je oddych mali hanbiť, či to tajiť, lebo to znižuje našu spoločenskú vážnosť a prestíž?!

Mám konečne čas preto, lebo som si ho urobila a budem si ho robiť vždy, keď to budem potrebovať a nebudem sa za to nikomu ospravedlňovať a ani sa cítiť previnilo. Mám čas konečne premýšľať aj nad tým, ako to všetko bude ďalej. S mojim postojom mnohých pochopiť, vypočuť, chápať, povzbudiť, pomôcť… Nie, nie som dokonalá.

Som tu dva dni a niekde medzi zberom orechov a kosením som už zistila, že zmením veľa. A jednou z prvým zmien bude tá, že sa za oddych a relax nebudem cítiť previnilo a napríklad každý telefonát nebudem začínať tým ako nestíham, ako toho mám veľa.  Je zaujímavé, že keď som s tým pred pár mesiacmi skončila ľudia začali mať pocit, že nerobím vôbec nič. Pritom ja som sa len prestala neustále sťažovať.

Každý máme svoje obrovské aj malé starosti. To, že o nich niekto nehovorí ešte neznamená, že ich nemá, takže opatrne prosím s tým slovenským, ale ty máš aspoň…. tak ti v dobrom závidím…

Áno, konečne oddychujem a mám čas v 99% len pre seba. Dovoliť si to môže každý, všetko ostatné je výhovorka alebo naša neschopnosť oddychovať.

Pred časom som vystrašená volala priateľke, ktorá na FB zverejnila nahnevaný status, cítila som, že potrebuje povzbudiť. Okamžite ma zrušila, že je taká unavená, že už o tom nechce hovoriť. Najprv som sa na ňu nahnevala, potom sme si to vysvetlili. A mala pravdu. Každý má právo vypnúť.

Je polnoc, pozerám sa do krbu, na vyložených nohách mám notebook a píšem… a som nesmierne hrdá, že dokážem aj oddychovať. Jednoducho sedím pred krbom a je mi dobre aj s mojimi tajnými starosťami.


Je dobré občas vypadnúť a byť jeden veľký egoista a myslieť len na seba. A ja si to práve užívam…

Môže vás zaujať:

DALITO má rok a mňa ide šľak trafiť

Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *