Prvé neznesiteľne a príšerne smutné Vianoce, bez nich…

Sadala som do auta a rozmýšľala, ako ju objímem. Ako to urobím, aby to bolelo čo najmenej. Najmä ju, kamarátku, ktorá tohto roku prišla šialene tragicky o manžela a čakajú ju prvé Vianoce bez neho. Šialene bolestivé Vianoce…

Šoférovala som, v rádiu hrali tie príšerné vianočné odrhovačky, ktoré aj tak milujem a rozmýšľala, ako jej darujem vianočný darček, ktorý som jej viezla. Ako vôbec budem s ňou sedieť a rozprávať sa. O čom? Nevedela som vôbec čo jej poviem, tušila som len matne, že je to asi správne, že snáď ju moja prítomnosť v tom obrovskom žiali a samote, ktorý prežíva hlavne pred Vianocami, aspoň trochu poteší. Nie je to hlúposť nosiť takému zranenému človekovi vianočný darček? Netušila som, konala som len pudovo, robila to, čo som si myslela, že je správne.

Dá sa vôbec takého človeka nejako potešiť? Stále som nenachádzala odpoveď.

Keď som ju na ulici prvý raz objala, celá sa chvela ako zranená laň. Nevedela som čo povedať, ale tušila som, že je to správne, že je to správne najmä pred Vianocami. Teraz, keď sa všetci veselia a tešia a želajú si krásne, pokojné a požehnané sviatky.

Poznám bohužiaľ množstvo ľudí, ktorí sa aj tento rok pripravujú na tie svoje najbolestivejšie Vianoce v živote. Prvé, bez nich… Keď im po prvý raz niekto milovaný a blízky bude pri stoje chýbať. Snažím sa to pochopiť, ale môj mozog to nestíha vstrebať, len matne sa vžívam do pocitov niekoho, kto tieto Vianoce po prvý raz bude bez nej, bez neho… Neistý pocit sa vo mne strieda so šťastím, že moji milovaní budú na Vianoce opäť so mnou.

V kamarátkiných očiach som občas zazrela iskierky radosti, že sedíme spolu. Akosi prirodzene sme prešli aj k hrôzostrašnému tragickému nešťastiu, ktoré tohto roku postihlo ju a jej deti. Rozprávala a rozprávala a ja som si v istom momente uvedomila, že aj keď je taká nešťastná, je prirodzené krásna, až taká prirodzená, že si ani ja nemusím dávať pozor, aby som nič nepokazila.  Uvedomila som si, že napriek tomu, ako ju život prefackal, ostala taká pragmatická, že ak aj niečo možno nechtiac nevhodné poviem, presne vie, ako som to myslela.

Najhoršia je samota. Určite aj oni mali dni, keď sa spolu nerozprávali, veď čo by to bolo za manželstvo, ale aspoň tam bol. Doma s ňou.

Nechcelo sa mi veľmi hovoriť o mojich problémoch, ktoré boli jednoznačne voči jej obrovskému nešťastiu malicherné. Každou vetou som si však viac a viac a viac uvedomovala, aké mám obrovské šťastia, že my doma, budeme na Vianoce všetci spolu. Dokonca o troch viac.

Život je pes a dokáže veľmi zraniť, dokonca aj na Vianoce. Nechutne zraniť, lebo nikdy nevieme kedy…

Keď sme sa lúčili, objímali sme sa dlho. Ona mne zapriala krásne a veselé Vianoce. Až ma zamrazilo. Ja jej, aby ju to počas Vianoc čo najmenej bolelo, aby to čo najmenej ďalej bolelo, aby ten obrovský žiaľ odchádzal nejako rýchlejšie. Aby tieto prvé Vianoce bez neho vôbec prežila… Aby sa vládala pred deťmi pretvarovať, keď sú už tie Vianoce…  Ako dlho? Bude stačiť 24. večer, alebo to musí vydržať až do konca druhého vianočného sviatku? Alebo do konca života? Sama nepoznala odpoveď.

Sedela som v aute a šoférovala domov za manželom. Šťastná, že som ju videla a šťastná, že som sa jej ozvala, že prišla. Že som prekonala strach, že pozvaním na kávu niečo pokazím.

Nie, nepokazila som, snáď, ľudia, ktorí tohto roku prišli o svojich milovaných budú mať svoje prvé príšerne smutné Vianoce. Nezabúdajme v tomto predvianočnom čase ani na nich a nebojme sa im zavolať, oni nás totiž jednoznačne potrebujú. Šialene potrebujú, lebo život je pes a to hnusné nešťastie chodí po ľuďoch aj na Vianoce.

Tohto roku bude niekto pri vianočnom stole šialene smutný, lebo bude šialene sám a nič sa na tom nezmení, nič.

Myslím na všetkých ľudí, ktorí budú mať „svoje prvé Vianoce“, bez nich… Prvé príšerne smutné Vianoce bez nich, milovaných.

P.S. Pre teba kamarátka moja, aby boleli aspoň nejako znesiteľne, ak sa to vôbec dá … Mám Ťa rada, ty vieš koho, teba.