Názory a Komentáre

„Samozrejme, nesúhlasím s vojnou na Ukrajine, ALE…“

v ukrajinskom meste Černihiv

Písal mi kamarát. Také tie bludy o hľadaní pravdy, kto za okupáciou Ukrajiny „naozaj je“. Že nič a nikdy nie je čierne a biele a že to platí aj pri invázii Ruska aj Bieloruska na Ukrajinu, teda okupácii Ukrajiny. Že je za tým Amerika aj Rusko a také tie husté reči.

Vymenili sme si niekoľko mailov. Samozrejme, že tón mojich sa úmerne jeho naivite zostroval. Vraj, však len hľadá pravdu a že s vojnou nesúhlasí, ale…. Až som mu odpísala, že ak si na toto chce vymieňať názor, že ja som dopísala a nech zavolá. Neozval sa pár dní.

Medzi už neexistuje

Po štyroch dňoch okupácie Ukrajiny mi zazvonil telefón. Pozerala som na jeho meno a chvíľu rozmýšľala, či mám chuť s ním ešte niekedy hovoriť. Načo zabíjať čas, veď každému príčetnému je už všetko jasné. Pri Ukrajine dnes už neexistuje nič medzi za a proti. Je to situácia, ktorá je po prvý raz v mojom živote len a len čierna alebo biela. A ja už ľudí, ktorí akože stále hľadajú pravdu a odpovede na nejaké popletené otázky, nechcem okolo seba. Dnes už nastala doba jasných hodnôt, kedy je len za a proti. Nič medzi tým. Len nenormálny človek hľadá počas brutálnej agresie „odpovede“, lebo nevie rozlíšiť dobro od zla. 


Telefón som zdvihla a dala som jasne najavo, čo si o jeho názoroch na „hľadanie pravdy“ myslím. Na druhej strane bol zlomený človek sám zo seba. Ospravedlňoval sa sám sebe, ako mu vymleli mozog „alternatívne weby“ pri hľadaní pravdy a pritom ju mal rovno pred očami. Bol sklamaný sám zo seba, ako podľahol konšpiračným webom s ich prekrútenými a zavádzajúcimi článkami. Vložila som celú energiu do toho, aby sa na propagandistické weby platené Ruskom nikdy nevrátil.  

Antivaxeri pri Ukrajine ako cez kopirák

Neviem, či sa mi to podarilo. Neviem ani posúdiť, či také vymetanie mozgov nie je aj návykové s abstinenčnými príznakmi. Dobrý pocit však ostal. Urobila som maximum, aby som aspoň jednej zatúlanej duši pomohla späť. Do sveta normálnosti, príčetnosti, rozhľadenosti a vzdelanosti, kam vždy patril. Až kým neprišiel covid a nevtiahol ho do temnoty dezinformačnej scény. Už počas pandémie vykazoval signály, z ktorých som nemala dobrý pocit, ale stále sme dokázali ešte diskutovať. Pri okupácii Ukrajiny som už ale nemala o čom.  

Ostal však dobrý pocit, že stále sú medzi nami ľudia, ktorí si ešte dokážu priznať omyl. Som nesmierne rada, že som telefón zdvihla. Nech je takých ľudí medzi nami čo najviac, ktorí už nevyrieknu, či nenapíšu to trápne: „Samozrejme, nesúhlasím s vojnou na Ukrajine, ALE…“ Lebo tu už žiadne ale nie je. Sláva Ukrajine!


P. S. : Pozrela som si aj zoznam najvýznamnejších zdrojov proruskej  propagandy na Slovensku (pre mňa stále neúplný) aj so státisícami palcov hore pri najprimitívnejších statusoch a komentároch, aké som v živote videla. Ide z toho strach. A áno, boli medzi nimi alibisti a aj osoby z môjho súkromného profilu, zalezené v útrobách internetu ako vši. Už nie sú a ani nebudú. 

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *