Kultúra

Kvalitné severské krimi, ktoré si vás získa!

Jorn Lier Horst

Jorn Lier Horst pôsobil ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. To všetko mu pomáha písať mimoriadne kvalitné a napínavé detektívky s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou pracujúcou v novinách.
Už si získal na Slovensku množstvo čitateľov, ktorí si vychutnali jeho knihy Jaskynný muž, Poľovné psy, Kľúčový svedok, Súmrak, Na zimu zatvorené, Šarha či Zaslepenosť.
Teraz je tu novinka Katharinin kód.

Jorn Lier Horst Katharinin kodVo Wistingovej skrini leží už 24 rokov zložka k starému prípadu. S manželom nezvestnej Kathariny sa už medzičasom spriatelil a na výročie jej zmiznutia sa obaja muži zvyknú stretnúť. Tento rok však Wisting Martina Haugena doma hľadá márne. Zmizol. Hlavný inšpektor musí spojiť svoje sily s vyšetrovateľom z Kriminálnej polície. Podarí sa im rozlúštiť Katharinin kód?

„Katharinin kód je napínavý od prvej strany až po poslednú, nie však pre vykonštruované akčné scény alebo dômyselné násilie. Horst sa drží osvedčeného receptu, postupne zapĺňa medzery a krok za krokom rieši hádanku. Je príjemné prečítať si román, v centre ktorého je policajná práca vyžadujúca trpezlivosť a cieľavedomosť. Cítiť, že Horst vie, o čom hovorí,“  napísal o jeho knihe severský Dagbladet.

Katharinin kód je opäť kvalitná severská detektívka, aké píše len Horst. Dôraz kladie na vyšetrovateľskú prácu – žiadne náhodné dôkazy, objavy, málo uveriteľné zvraty.Zaujímavé je aj sledovanie novinárskej práce Wistingovej dcéry Line.


Ďalšie mrazivé príbeh z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk.

severskekrimi.sk

Jorn Lier Horst

Je držiteľom Ceny nórskych kníhkupcov. Za knihu Poľovné psy pomenovanú po rovnomennom súhvezdí získal Rivertonovu cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj Sklenený kľúč, cenu pre najlepšiu škandinávsku detektívku.

Horst v starostlivo vybudovaných a napínavých príbehoch využíva svoje pracovné skúsenosti, či už ide o policajné postupy alebo charakteristiku postáv. Jeho realistický a vecný prístup mu umožnil, aby sa vyhol mnohým žánrovým klišé, vďaka čomu sú jeho detektívne príbehy silné a zároveň uveriteľné.

Začítajte sa do novinky Katharinin kód:

Na dne šatníka stáli kartónové škatule. Boli tri. Wisting vytiahol tú najväčšiu a odniesol si ju do obývačky. Veľmi opatrne, keďže sa na jednom rohu trhala.
Vrchné chlopne škatule boli pozasúvané jedny pod druhé. Otvoril ich a zobral do ruky zakladač, ktorý ležal navrchu. Bol čierny a na chrbte mal nalepený vyblednutý štítok: Katharina Haugenová. Odložil ho nabok a vybral zo škatule červený fascikel označený ako Svedkovia I a ďalšie dva tej istej farby, na ktorých bolo napísané Svedkovia II a Svedkovia III. Napokon našiel, čo hľadal. Zakladač so štítkom Kleiverveien.
V kartónových škatuliach bolo všetko, čo kedy napísali o Katharininom zmiznutí. Prísne vzaté by nemal mať vyšetrovacie spisy doma, ale nezaslúžili si, aby ležali niekde pod zámkou v archíve. A tak stáli v šatníku a pripomínali mu prípad vždy, keď si šiel po košeľu.
Založil si okuliare na čítanie a usadil sa so zakladačom na pohovku. Naposledy v ňom listoval pred rokom.
Kleiverveien bola ulica, na ktorej Katharina bývala. Neveľký dom odfotografovali z rôznych uhlov. Zo všetkých strán ho obklopoval les. Na jednom zábere sa v pozadí ligotalo Kleiverské jazero. Pred hnedým domom s bielymi okennými rámami a zelenými dverami, ktorý postavili na malej vyvýšenine asi sto metrov od cesty, sa černeli prázdne kvetinové hriadky.
Listovať fotkami bolo ako prechádzať sa po dome duchov.
Katharina zmizla, ale na verande stáli ešte stále jej topánky. Sivé tenisky, nízke hnedé čižmičky a dreváky – hneď vedľa veľkých mužských sandálov a pracovných topánok. Na háčikoch viseli tri bundy. Na bielizníku v chodbe ležalo guľôčkové pero a nákupný zoznam, neotvorený list, noviny a niekoľko reklamných letákov.
Vedľa akejsi ozdobnej čačky vädla kytica ruží. Na zrkadle nad bielizníkom boli nalepené lístky: na prvom bol dátum a hodina, na druhom meno a telefónne číslo a na treťom tri iniciály a suma peňazí. AML 125 kr.
Otvorený kufor na posteli bol plný šiat, akoby sa chystala na dlhšie odcestovať: desať párov ponožiek, desatoro nohavičiek, päť podprseniek, desať tričiek, pätoro nohavíc, päť svetrov, päť blúzok a tepláková súprava. Čosi mu na tom nesedelo, nedokázal však presne vysvetliť, čo a prečo. Výber oblečenia naňho pôsobil upäto a neosobne, akoby ho vlastne zabalil niekto iný alebo akoby ona zbalila niekoho iného.
Listoval ďalej. Na stolíku v obývačke ležalo päť kníh. Vybrala ich z police. Niektoré prečítal aj Wisting: Mengele ZOO, Alchymista, Bieli negri. Vedľa kníh stála fotka Kathariny a Martina Haugenovcov. Na zábere z rozhľadne sa objímali a usmievali, zrejme ich odfotil náhodný okoloidúci, keď ho o to poprosili.
Obrázok bol pôvodne zarámovaný, teraz bol však vytiahnutý z rámu a ležal vedľa neho.
Vyšetrovateľov najviac zarazilo to, čo našli v kuchyni. Na stole stál tanierik s natretým chlebom a veľký pohár mlieka. Stolička, na ktorej zvyčajne sedávala, bola trochu odtiahnutá a na stole bolo pero a to, čomu hovorili Katharinin kód.
Wisting sa pozrel na fotokópiu. Pozostával zo série číslic roztrúsených pozdĺž troch kolmých línií. Doteraz nikto nerozlúštil, čo znamenajú.
Okrem policajných expertov sa záhadnou správou zaoberali aj kryptológovia z oddelenia bezpečnosti ministerstva obrany, k riešeniu sa však neprepracovali. Kód poslali aj zahraničným odborníkom, ale aj tým sa to videlo ako nezmyselná číselná kombinácia.
Wisting obracal v rukách kópiu, akoby sa za posledný rok nejako zmenila a on mohol pochopiť, čo značí.
Náhle zodvihol pohľad. Prišla Line. Ani si len nevšimol, že vkročila do miestnosti. Nevnímal, čo mu dcéra vraví.
„Hm?“ spýtal sa a sňal si okuliare. Ostali mu visieť na šnúrke okolo krku.
Line si usadila na kolená jeho vnučku a začala jej zobliekať bundičku a vyzúvať topánky. Pozrela sa na kartónovú škatuľu.
„Zabudla som, že zajtra je 10. októbra,“ zopakovala. Wisting odložil zakladač bokom, natiahol ruky k dievčatku a pritiahol si ho k sebe. Už to nebolo žiadne bábätko. Z malého bezmocného batôžka, ktorý držal pred štrnástimi mesiacmi prvý raz v náručí, sa stávala osobnosť. Pritisol pery na jej okrúhle líčko a cmukol jej naň bozk. Amalie sa zvonivo rozosmiala a bucľatými prštekmi sa snažila ukoristiť jeho okuliare.
Sňal si ich aj so šnúrkou z krku a odložil ich bokom, aby ju nepokúšali.
„Myslíš si, že tam zrazu nájdeš niečo, čo si si doteraz nevšimol?“ spýtala sa ho Line a kývla na zakladač na stole.
Vyzerala namrzene a podráždene.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Wisting.
Line povzdychla, vopchala ruku do tašky a vytiahla z nej rýchlym pohybom žltú plastovú pásku. Nasledoval rúž, pero, balíček žuvačiek a ďalšie drobnosti.
„Dostala som pokutu za parkovanie,“ vysvetlila mu a hodila blok na stôl. Pustila sa zhŕňať ostatné veci naspäť do tašky.
„Sedemsto korún.“
Wisting sa pozrel na pokutový blok.
„Parkovanie v rozpore so značkou 372,“ prečítal si. „Čo je to za značku?“
„Zákaz parkovania.“
Wisting sa usmial, sklonil sa a pošúchal vnučkino líčko nosom.
„Mamka dostala pokutu,“ povedal jej.
Line vstala.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *