Simona Petrík: „Ak nie je priestor veci meniť, nemám dôvod v politike ostať.“
Odmalička túžila byť učiteľkou angličtiny, a hoci vyštudovala politológiu, jej sen sa napokon splnil. Učila angličtinu v jazykovej škole, neskôr sa v nej stala manažérkou, spolumajiteľkou a napokon majiteľkou. Ako sa z podnikateľky Simony Petrík zo strany SPOLU – občianska demokracia stala politička, s akou kartou a výbavou do politiky vstupovala a prečo v nej aj po sklamaní ostala?
„Moja cesta do politiky bola asi najkľukatejšia, aká mohla byť,“ usmieva sa politička, ktorú, okrem učenia a angličtiny, vždy bavilo mať prehľad o tom, čo sa deje. Asi aj to rozhodlo, že si pred istejšou budúcnosťou právničky zvolila štúdium politológie. Keď jej po jeho ukončení mama povedala, že by mala ísť do politiky, povedala – v žiadnom prípade! Kde a kedy došlo k zlomu a rozhodla sa do politiky nielen vstúpiť, ale v nej byť aj aktívna?
Cesta k tomu začala pri podnikaní, ktoré pre ňu bolo veľkou školou života. „Občas bolo ťažké nájsť spôsob komunikácie so zamestnancami a pomer toho, čo potrebujú, čo im dať môžem a chcem. To platilo aj pre klientov. Aby boli spokojní s cenou, aby som ja nešla pod cenu, aby videli, že kvalitu si musia zaplatiť. Veľa vecí som sa učila za chodu.“ Na vlastnej koži pocítila krízu v roku 2009 a mnoho zmien zákonov. Musela sa obracať, aby v konkurencii obstála. Keď sa tak stalo, začala sa posúvať ďalej. Do tretieho sektora, kde pocítila prvý dotyk s politikou.
Vstupenka do politiky
Ako žena – podnikateľka často bojovala s problémami, na ktoré ženy v podnikaní narážajú a cítila potrebu o týchto veciach rozprúdiť diskusiu. „O tom, čo ženy robia, aký majú potenciál, či ho napĺňajú a ako im pomôcť dosahovať ciele.“ V roku 2011 stála pri vzniku organizácie Real Woman, ktorá podporovala osobnostný rozvoj žien aj mnohými unikátnymi a úspešnými konferenciami. Neskôr sa angažovala v platforme Žien Slovenska, ktorá už dnes zastrešuje viaceré ženské organizácie. Ženská problematika bola napokon jej vstupenkou do politiky. Vďaka tretiemu sektoru bola totiž súčasťou pracovných skupín na ministerstvách.
„Tam som videla, aká náročná je v ženských témach spolupráca so štátom. Bolo to už viac o politike a lobovaní. No vtedy som ani len netušila, že by som raz tieto veci mohla ovplyvňovať zvrchu.“
Všetko zmenil jeden telefonát. „V lete 2014 mi zavolali zo Siete, či by som sa prišla porozprávať na témy podpory žien a rodinnej politiky, ktoré sme v platforme riešili. Zaujalo ich to a začali ma pozývať na expertné stoly, ktoré organizovala strana Sieť. Nadchlo ma, možno naivne, že toto je asi prvá strana, ktorá chce túto oblasť riešiť ako jednu z priorít svojho programu!“ O rok dostala ponuku stať sa jej súčasťou. Napriek pochybnostiam, či ju príslušnosť ku konkrétnej politickej strane nebude zväzovať, šla s kožou na trh. Ako človek z podnikateľskej praxe a z tretieho sektora sa zrazu ocitla v sektore verejnom.
Vzdať sa či ostať?
Predvolebnú eufóriu veľmi rýchlo vystriedalo sklamanie. „Ako sa blížili voľby, zdali sa mi vyjadrenia nášho predsedu (Radoslav Procházka, pozn. redakcie) nejaké divné…
A nebola som jediná v strane, kto z nich bol prekvapený. No mysleli sme, že sa možno pomýlil, zle vyjadril. Ale to, čo sa stalo po voľbách, bol pre mňa absolútny šok. Veľké sklamanie a hnev. Nebola som síce vtedy veľmi verejne známa, ale záleží mi na vzťahoch s ľuďmi, ktorých okolo seba mám. Mrzelo ma to i kvôli nim. Iná možnosť, ako odísť zo strany, pre mňa nebola.“
S Katarínou Macháčkovou a Miroslavom Beblavým, ktorí zo Siete tiež odišli, zvažovali, či položiť poslanecký mandát. „Ak by sme sa ho vzdali, mohlo by to znamenať, že za nás príde niekto, kto ešte podporí koalíciu so Smerom. A to sme nechceli.“ Ostali. V trojlístku, lebo napriek ponukám z iných strán, svoju budúcnosť v žiadnej nevideli. „Vážim si kolegov z opozičných strán, ale vyhraňovať sa voči koalícii a stále poukazovať na kauzy je jedna vec. No mať komplexný plán, víziu a koncepciu pre túto krajinu, je vec druhá. Neprináša to žiadna z existujúcich strán. My sme prišli práve preto, aby sme to ponúkli.“
Sedieť v parlamente nestačí
Hoci je vízia ich novovzniknutej strany SPOLU tematicky i obsahovo podobná strane Sieť, Simona sa neobáva, že by ich ľudia vnímali s nedôverou. „Program Siete nebol jej problémom. V mnohých ohľadoch bol naozaj výborný. Veľa z toho prinášame teraz ako osoby v podobe návrhov zákonov aj do parlamentu. Ja napríklad flexibilný rodičovský príspevok, zdieľanú OČR, otcovskú materskú či garanciu miesta v škôlke. No ono to nie je len o programe strany. Je to o dôvere, dôveryhodnosti a integrite ľudí. To je to, čo je u nás úplne iné. Tá energia, ktorú spolu vytvárame a to DNA strany, ktoré sa nám podarilo vytvoriť z poslancov, ktorých teraz máme.“
Mimochodom, poslanci. V našom parlamente majú ženy päťkrát menšie zastúpenie ako muži. Akú úlohu zohrávajú podľa nej ženy v politike? „Absolútne zásadnú. Keď do toho, čo sa má u nás meniť, necháme hovoriť len mužov, nemôžeme čakať, že budú prinášať témy, ktoré potrebujú počuť práve ženy. Napríklad zosúladenie pracovného a osobného života, starostlivosť o deti, dostatok miest v škôlkach, otec na materskej či násilie na ženách. To sú témy, ktoré by mali prinášať ženy. Keď v politike nebudú, tak sa o nich hovoriť nebude. Počet žien v politike je však len jedna vec. Dôležité je, aby nás tam bolo aj počuť, a aby bola chuť s vecami pohnúť. Našťastie je teraz v parlamente veľa aktívnych opozičných poslankýň a máme podpredsedníčku Luciu Nicholsonovú, ktorá tiež veľmi rázne pristupuje k určitým témam. Takže mám pocit, že je to na dobrej ceste.“ Mimochodom, keď vraj máte lídra, ako je Miro Beblavý, nedá sa sedieť so založenými rukami. Veľa práce jej však vyhovuje.
Vždy pripravená
Presadiť si v súčasnom parlamente opozičné návrhy nie je jednoduché. Ako znáša, keď ten jej neprejde? „Je to frustrujúce, no neberiem to osobne. Pokiaľ je to dobrý návrh, zapíšem si ho, a keď príde vhodná príležitosť s ním opäť vyjsť, obhájiť ho a prijať, mám ho pripravený. Každý poslanec by si mal robiť svoju prácu tak, že keď bude mať možnosť ukázať, čo konkrétne môže pre túto krajinu spraviť, mal by to mať už hotové. Nie sa nad tým zamýšľať, až keď príde do úradu. Čiže, aj keď mi niektoré veci ostanú nedokončené, neznamená to, že sa im nebudem venovať o pol roka.“
Čo za ten krátky čas v politike „dala“? „Určite tá námaha, ktorú som, nielen ja, venovala jasličkovému zákonu (novela Zákona o sociálnych službách, pozn. redakcie). To nespočetné množstvo pripomienok, pozmeňovacích návrhov a tlak na ministerstvo práce, ktoré bolo napokon nútené pristúpiť k zmene tohto zákona. Som rada, že dva z troch mojich návrhov v ňom boli prijaté – aby deti, ktoré dosiahnu tri roky v novembri alebo decembri, neboli z jaslí vylúčené uprostred školského roka a neostali od januára vo vzduchoprázdne. A tiež, aby deti mohli nastúpiť do jaslí, aj keď ich rodičia nepracujú. Zákon je však stále veľmi komplikovaný.“
Záložný plán nerieši
V čom Simonu politika sklamala? „Zamrzelo ma, keď som prišla s návrhom zákona
o povinnej platenej otcovskej materskej. Navrhovala som, aby mohol otecko prvé dva týždne po pôrode ostať s rodinou doma, obehať za matku úrady, vybaviť administratívu. Asi týždeň na to s tým prišla aj Európska únia. Potešila som sa, že to môj návrh ešte podporí, no napriek tomu bol na schôdzi Národnej rady zamietnutý… Veľmi ma to sklamalo, lebo som na to nevidela dôvod. Skôr či neskôr by nás do toho únia začala tlačiť. Potom však minister práce povedal, že sa na to predsa len pozrú a zrejme ešte počas tohto volebného obdobia príde tento návrh z dielne ministerstva. Povedala som si, nevadí, hlavne, aby to bolo.
A potom sú také sklamania, ako keď ma nepustili s vtedy polročnou dcérkou Zorkou do parlamentu počas hodiny otázok. Ale potom som si povedala, že z toho spravím výročnú aktivitu a vymyslela som akciu „Vezmime svoje dieťa do práce“. A prišlo mi veľa podporných reakcií od zamestnancov i zamestnávateľov, ktorí to už robia, ak im to ich práca umožňuje. Ja sa vlastne snažím neúspechy preklopiť do pozitívnych odkazov. Nie vždy sa to darí, ale budem sa o to pokúšať.“
Má ešte podnikanie ako zadné dvierka, alebo budúcnosť zatiaľ nerieši? „Ja si nič neplánujem. Ale poviem to takto, nepotrebujem sedieť v parlamente, ba priam nechcem, ak viem, že nemôžem dlhodobo nič zmeniť. Ak budem vidieť, že nie je priestor na to veci meniť, nemám dôvod v politike ostávať. Podnikanie je úžasné v tom, že mi dáva slobodu. A tá je pre mňa, spolu s rodinou, jedna z najdôležitejších hodnôt, ktoré mám. Úplne v pohode by som sa k podnikaniu vrátila. Ale budem rada, keď budem môcť byť tam, kde budem potrebná.“
Viac aj o tom, aká je poslankyňa Simona Petrík v práci i súkromí, ako zvláda tieto dva svety zladiť, či vidí priestor na druhé dieťa, v čom a prečo delí ľudí na dva tábory
a v kom nachádza obrovskú oporu, nájdete vo videu.
Autorka Monika Chybová vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, no ešte počas školy sa začala venovať žurnalistike. Ako novinárka pôsobí už 20 rokov, prevažne v printových médiách, no skúsenosti má aj s písaním scenárov či televíznou novinárčinou. Ostatné 4 roky sa venuje najmä príbehom a rozhovorom.
Môže vás zaujať: