Osobné príbehy

Thaiboxer Jakub Kadáš: Keď chcete byť najlepší, dôležité je neprestať, keď sa vám nedarí

Thaiboxer Jakub Kadáš/foto: archív JK

Mal viackrát zlomený nos, obe ruky aj rebrá, operované ramená. Napriek tomu hovorí o thajskom boxe priam s nehou. Je to šport, ktorý ho naučil pokore aj disciplíne a naplno mu ukázal všetky jeho slabosti, pričom zároveň ho zocelil. Pre šport po vysokoškolskom štúdiu odišiel na rok a pol do Thajska, aby zažil thajský box tam, kde sa zrodil. Okúsil aj undergroundové „špinavé“ zápasy v Bangkoku, ktoré sú bez striktných pravidiel a s hrozbou vážnych zranení. Dnes je 27-ročný Jakub Kadáš jedným z top slovenských thaiboxerov. Najväčšie facky však nezinkasoval v zápasoch, ale od života. Búra mýty, že box robia len „vymletí svalovci“, ktorí potrebujú niekde vybiť svoju agresivitu.

Tak ako všetci chalani, aj Jakub v detstve hrával futbal i hokej, potom mu učarovala atletika. Keď vyhral školskú súťaž v hode kriketkou, tréner Dukly mu ponúkol, či by nechcel skúsiť hod oštepom. Vydržal pri tom štyri roky. Potom však prišla puberta a učarovali mu bojové športy. Začal sa venovať thajskému boxu a v šestnástich už mal prvý amatérsky zápas.

„Keď sme boli mladší, veľmi sa nám páčila legendárna K1 (kickbox) a muay thai (thai box). Mal som obľúbených bojovníkov, sledoval som, ako makajú, aké majú zápasy, páčilo sa mi, v akých obrovských halách sa to všetko odohráva a koľko majú divákov. V Banskej Bystrici, kde som vyrastal, bol v tom čase jeden z najúspešnejších thajboxerských gymov v Česko-Slovensku, Fire Gym, kde som roky trénoval pod vedením Martina Beláka. Potom som šiel na vysokú školu a prvýkrát som sa počas štúdia dostal do Thajska na mesačný kemp. Chcel som vidieť a zažiť thajský box tam, odkiaľ pochádza. A zistil som, že je to kompletne iný svet,“ hovorí Jakub.


Len trénovať, zápasiť a pretĺkať sa životom

„Keď som prvýkrát prišiel do Thajska, hovorím si: Robím 10 rokov thajský box, ale v podstate ho nerobím. Pretože u nás sa robí thajský box na európsky štýl. To sa nedá porovnať. Thajčania ho majú ako národný šport, chlapci tam zápasia od 5-6 rokov a na tých skúsenostiach je to poznať. Aj rozdiel v tom, ako sú vedené tréningy, je priam brutálny.“

Po mesiaci sa Jakub vrátil domov, pretože ešte stále študoval na Technickej univerzite ekonomiku a manažment pre drevospracujúce podniky. Sotva však získal diplom, zbalil sa a odišiel späť do Thajska. Napokon tam strávil rok a šesť mesiacov. „Šiel som tam žiť svoj sen, typický fight life. Teda nič iné, len trénovať, zápasiť a nejako sa pretĺkať životom. Vopred som nemal vybavené ubytovanie, ani robotu. Doma som sa popri škole venoval výrobe nábytku na mieru, vďaka čomu som si našetril nejaké peniaze, pretože som vedel, že do Thajska nejdem zarábať.“

Thajsko
Thaiboxer Jakub Kadáš prišiel do Thajska začať vlastne odznova/foto: archív JK

Za prvý zápas dostal 12 eur

Jakub priznáva, že nebyť vopred našetrených peňazí, bolo by to ťažké. Hoci bojovník dokáže vyžiť len zo zápasov, chvíľu to trvá, kým je patrične ohodnotený.


„Zápasy v Thajsku sú na vysokej úrovni a navyše, sú veľmi často. Nie je to tak ako na Slovensku, že za mesiac sú jeden-dva zápasy, tam sa nejaká akcia koná aj tri-štyrikrát do týždňa, takže máte možnosť zápasiť oveľa častejšie. Samozrejme, ohodnotenie na menších lokálnych štadiónoch nie je veľké. Aby som sa dostal k lepším peniazom, to nejaký čas trvalo. Hlavne šlo o to, že zápas musel byť vysielaný v TV. Na začiatku to vyzeralo asi tak, že za prvý zápas som dostal 12 eur. Boli to také životné srandy,“ smeje sa Jakub.

Dodáva, že v Thajsku to nefunguje tak, že keď už máte zmluvu, stále postupujete vyššie. Hodnotenie je rôznorodé. „Bolo bežné, že som za zápas dostal v prepočte do 2000 eur a o dva týždne 200 eur. Pričom zápas za 200 eur mohol byť oveľa ťažší.“

Všade sa stávkuje a zápasníkov treba správne vyhecovať

Kým kedysi pri zápasoch platilo, že peniaze dostáva len víťaz, dnes to tak nie je. Vopred je dohodnutá fixná sadzba, takže každý vie, za čo zápasí. No a potom sa dá získať aj niečo navyše, to už však závisí od organizátorov a promotérov.

„Ponuky sú rôzne. Napríklad vám povedia, že dostanete za zápas tisícku a keď vyhráte k.o., získate ďalšiu ako bonus. V Thajsku funguje čierny gambling, v podstate na všetkých štadiónoch sa stávkuje. Lepšie zápasy, ktoré sa vysielajú aj v TV, sa ale veľakrát odohrávajú v hoteloch, kde promotér vopred vie, že tam gamblerov mať nemôže. Tak sa snaží hráčov rôzne vyhecovať. Napríklad, keď som sa rozcvičoval v šatni, prišiel promotér a vraví: Keď vyhráš k.o., dám ti navyše 500 dolárov. Keď vyhráš otočkou lakťom, dám ti 1500… Pritom som vedel, že vzápätí pôjde aj do druhej šatne a urobí to isté,“ hovorí Jakub.

„Špinavé“ undergroudové zápasy ako vo filme

Protikladom najväčších zápasov vysielaných v TV sú tzv. špinavé, undergroudové zápasy, ktoré nemajú striktné pravidlá a sú pri nich bežné vážne zranenia. V najhoršom prípade aj smrť. Fungujú aj v Thajsku. Odohrávajú sa hlavne pre gamblerov a neraz pri nich ide o veľké prachy. Jakub priznáva, že ich zažil na vlastnej koži.

„Jeden chalan, s ktorým som v Thajsku trénoval, si zo mňa neustále robil srandu. Počkaj, veď uvidíš, veď ty uvidíš… hovorieval. Keď si ma potom chalani z gymu oťukali a vedeli, že viem byť ticho, jeden večer ma tento kamarát vzal na motorke cez celý Bangkok do oblasti Sala Daeng. Tam mal v noci undergroundový zápas. Bolo to v podniku. Najskôr sme šli hore schodmi, kde sa prezliekali tanečnice a prostitútky. Boli tam také špinavé dvere, ktorými sa šlo zase dole a tam už boli ľudia, ktorí hrali karty, pili, fajčili, stávkovali… trochu ako vo filme. Mal som jeden takýto zápas. Keď sa vynoria spomienky, je to brutálne. Lenže potom nám na to došiel tréner a bol z toho dosť problém. Môjho kamoša chcel dokonca vyhodiť z gymu, tak sme tam viac nešli. Navyše, ja som potom odišiel žiť a trénovať na ostrov Phuket, kde som získal sponzoring v Phuket fight club a do Bangkoku som sa vracal už len na zápasy. Ale je to mesto, ktoré milujem. Niečo som si tam prežil a nejaká časť zo mňa tam aj zostala,“ konštatuje Jakub.

Thaiboxer Jakub Kadáš počas tréningu v Thajsku/foto: archív JK
Thaiboxer Jakub Kadáš počas tréningu v Thajsku/foto: archív JK

Dodáva, že zažil kopec vecí, o ktorých neraz nevie ani jeho rodina. Najväčšie facky nezinkasoval v zápasoch, ale od života. Nie vždy bolo ľahké to všetko zvládnuť. „Thajsko ma zmenilo, vyformovalo v hodnotách. Bolo to najťažšie obdobie môjho života, ale zároveň najkrajšie. Dva protiklady, ktoré zapadli do seba ako puzzle. Aj dnes si vďaka Thajsku uvedomujem, že na Slovensku žijem v extrémnom komforte v porovnaní s tým, čo som žil tam. Mám strechu nad hlavou, mám jedlo, priateľov, rodinu. Ale tam to bolo úplne o inom, tam som sa naozaj pretĺkal. Nikoho som nepoznal a keď som šiel za trénerom, aby mi pomohol, na všetko povedal I don’t care – Nezaujíma ma to. Hovorím mu, tréner, nemám kde bývať. A on na to: I don’t care. Tiež som sa spočiatku spoľahol na to, že viem dobre po anglicky a angličtina mi pomôže. Lenže potom som si nevedel ani vypýtať jedlo v stánku na ulici, lebo nikto mi nerozumel. Musel som sa naučiť ich reč, aspoň základy, inak by som sa nepohol.“

Slovensko si v thajskom boxe vôbec nevedie zle

Pýtam sa Jakuba, ako je na tom Slovensko z hľadiska thajského boxu v rámci Európy. Prekvapí ma jeho odpoveď, že celkom dobre.

„Máme majstrov sveta aj Európy, šikovných starších, ale aj mladých chalanov, ktorí sa tomu venujú, a tak svet už o nás vie. Myslím si, že na to, aká sme malá krajina, sme veľmi húževnatý národ. Aj v Thajsku, kde ma spočiatku sekali za techniku, videli, že mám srdce a viem makať. Sme jednoducho bojovní. V rámci Európy patríme v thajskom boxe medzi top krajiny. Úspešní sú aj Holanďania, Francúzi a v Čechách sa tiež nájdu dobrí bojovníci,“ vysvetľuje Jakub. 

Samozrejme, tak ako všetky športy, aj thajský box corona zabrzdila. Preto bolo oveľa menej zápasov a najmä tie veľké sa odkladali. Pre Jakuba by bolo ideálne, keby mal veľký zápas na áčkovej svetovej úrovni raz za dva, maximálne raz za tri mesiace. Vtedy sa bojovník vie plnohodnotne pripraviť a nastúpiť na zápas v plnej sile. Hoci na druhej strane, ako hovorí, sú aj zápasy, ktoré odboxujete v pohode, pomerne ľahko vyhráte a viete si predstaviť, že hoci aj na druhý deň nastúpite do ringu zas. 

Keď chcú fanúšikovia vidieť bitku a krv, najviac ocenia boj v postoji

Slovenskí thaiboxeri sa zďaleka netešia takému záujmu fanúšikov ako v Thajsku či v iných krajinách, kde sú bojové športy na výslní. Na druhej strane však Jakub hovorí, že aj u nás im už fanúšikov pribúda.

„Hoci sa teraz najviac do povedomia dostáva MMA (Mixed Martial Art – zmiešané bojové umenia), myslím si, že bojový stand-up vo všeobecnosti zažíva istý comeback. Fanúšikovia si začínajú uvedomovať, že samotný boj ich najviac baví v postoji. A zvlášť laikov, ktorí tomu až tak veľmi nerozumejú a nepoznajú všetky pravidlá. Poviem to po lopate – keď chcú vidieť bitku, možno aj krv, a niekto sa bije na zemi, ak sa tomu fanúšik úplne nerozumie, boj na zemi až tak neocení. Pri boji v postoji vidí, ako sa tí dvaja režú a má z toho väčší zážitok, aj keď pravidlá príliš nepozná. Jasné, že futbal či hokej majú stále oveľa viac fanúšikov, no pomaly sa im už šplháme na chrbát. Treba si uvedomiť aj to, že kolektívne športy sú u nás už dlho medializované, dostávajú obrovský priestor, my ho dostávame až teraz, aj to len pomaly. No keďže sa thajskému boxu venujem od detstva, užívam si tú cestu, pretože kedysi neexistovalo, že by nás niekto prišiel nakrúcať do gymov ako trénujeme, čo sa už dnes deje. V súčasnosti si každý bojovník vie získať publikum aj prostredníctvom tréningov, zápasov a najmä sociálnych sietí.“

Šoubiznis sa prediera už aj do športu, no byť exhibicionistom nestačí

Najmä pri zápasoch MMA je vidno, že bojovníci si vedia získať fanúšikov aj vďaka schopnosti predvádzať sa a „hrám“, ktoré s verejnosťou hrajú. Niektorí o MMA dokonca hovoria, že je to viac šoubiznis ako bojový šport. Musí mať v sebe bojovník aj kus exhibicionizmu, aby sa presadil?

„To už je na každom bojovníkovi, akú cestu si zvolí, určite je to individuálne. Každý má nejaké hodnoty. Thajský box pochádza z ázijskej kultúry, ktorá vychádza z pokory, čiže to sa so šoubiznisom a exhibicionizmom priam vylučuje. Ale my sme Európania, nie Aziati, tak je to trošku iné. Ide o to, čo človek naozaj chce a ako to poníma. U mňa je dôležitá pokora a rešpekt, to sú veci na ktorých si zakladám, či už na tréningu, v zápasoch, ale aj celkovo v živote. Ale vnímam aj to, akým smerom sa to všetko posúva a tak určitú dávku exhibicionizmu môžeme brať ako nástroj na to, aby sme sa mali lepšie, alebo aby sme sa mohli živiť tým, čo milujeme a čomu sa venujeme celý život. Čiže niekto sa takto predvádza zámerne, niekto je primitív a zámerne to nerobí a niekto to naopak využíva len ako hru,“ hovorí Jakub.

Zdôrazňuje, že exibicionizmus určite nestačí na to, aby človek uspel v thajskom boxe. Tam treba mať úplne iné predpoklady. Všetko je najmä o disciplíne. „Určite treba mať húževnatosť, zdravé chcenie, alebo možno aj nezdravé, a mať pre to srdce. Lebo jedna vec je niečo chcieť a druhá vec je niečo pre to aj urobiť. A potom je tu ešte tretia dôležitá vec – stále v tom pokračovať aj keď sa vám nedarí, alebo máte ťažké obdobie. To je ako v každom športe. A presne to oddeľuje najlepších od tých druhých.“ 

Strach je len ilúzia, rešpekt však treba mať

Pýtam sa Jakuba na strach. Hovorí, že v živote ho pocítil už neraz. „Avšak čím som starší a skúsenejší, tak si myslím, že strach je len ilúzia. A čo sa týka zápasov, keď má človek sebadisciplínu a sebadôveru, prečo by mal byť strach? Rešpekt k určitým veciam a k samotnému zápasu však treba mať. No strach z čoho – z prehry, zo súpera? To určite nemám! A zo zranenia tiež nie. Keď už by som mal strach, tak jedine ak z toho, že sklamem trénera či rodinu. Ale aby som sa bál, že dostanem bitku a niečo sa mi stane? To vôbec nie.“

Nástup Jakuba Kadáša na zápas v Thajsku/foto: archív JK

Zaujímavo hovorí o zraneniach, ktoré ho pri zápasoch či tréningoch postihli. „Celú moju cestu sprevádzali zranenia. Keď som bol mladší, trochu som sa nad tým zamýšľal, ale teraz už nie. Hovorím si, že všetko si berie svoju daň. Každý musí niečo obetovať, keď chce patriť k najlepším. Thajský box je čo sa týka zranení rovnaký ako iné druhy športu. Môžem si zlomiť v zápase nos alebo ruku, no rovnako si futbalista vyvrtne členok možno aj päťkrát do roka,“ uvažuje Jakub.

Hovorí, že vážnejšie zranenia sa mu zatiaľ vyhli a klope si pritom na zuby. Nikdy nedostal také k.o., že by ho úplne vyplo. Na rozdiel od klasického boxu, kde väčšina úderov smeruje na hlavu, pri thajskom boxe si zápasníci idú viac po tele, ničia si nohy a ruky. „Mal som párkrát zlomený nos, ale to sú také bežné veci. Mal som zo zápasov zlomené obe ruky,  operované ramená, ale najťažšie a aj najhlúpejšie, čo sa dosť dlho ťahalo, boli dve veci – keď som mal roztrhnuté tri šľachy v ramene, čo sa muselo riešiť operačne a rekonvalescencia trvala dlho, a keď mi v Thajsku súper kolenom praskol spodné rebrá a poškodil mi rebrovú chrupavku. Tá bolesť sa stále vracala, stačilo drobné štrajchnutie a cítil som to.“

Niekto si myslí, že „to sa len tak bijete“

Športovci obyčajne zažívajú uznanie ľudí. Pri bojovníkoch to tak vždy nebýva. Neraz sa stretávajú s predsudkami.

„Ľudia reagujú rôzne, keď poviem, že robím thajskú box. Na Slovensku je zaužívané, že to sa len tak bijete. Na tom sa iba zasmejem a idem preč. Samozrejme, rodina a priatelia ma nesmierne podporujú. A pribúda aj ľudí, ktorí berú box ako akýkoľvek iný šport. Dakedy bolo jedno, či ste thajboxer, kickboxer, zápasník alebo pästiar, všetko to boli pre ľudí len vypatlaní bitkári. Dnes už aj vďaka médiám a rozšíreniu týchto športov sa na to mnohí pozerajú inak. A keď nás potom ľudia spoznajú aj osobne, ich názor už je úplne iný,“ hovorí Jakub.

Mnohých prekvapí, že vyštudoval vysokú školu, navyše s technickým zameraním. Dnes však žije iba športom. „Keď som sa rozhodol, že sa chcem venovať thajskému boxu na najvyššej úrovni, uvedomil som si, že nemôžem chodiť od ôsmej do piatej do práce. Teda môžem, ale bude to na mojich výkonoch vidno, pretože nebudem mať dosť času na tréningy. Preto teraz trávim všetok svoj čas v gyme, kde trénujem a zároveň dávam súkromné tréningy.  Skúsenosti, ktoré mi boli odovzdané či už doma alebo v zahraničí tak posúvam ďalej. Práca v gyme je pre mňa zároveň nástroj, aby som sa mohol venovať veciam, ktoré milujem.“ 

Ak mám byť Majster sveta, tak ním budem

Každý športovec má vysnívanú métu, ktorú chce dosiahnuť. Jakub sa chce cez všetky zápasy, ktoré ho čakajú, dostať do najväčšej a najznámejšej ázijskej organizácie One Championship, udržať sa tam a prípadne sa prepracovať k nejakému opasku.

„Nikdy som nebol typ bojovníka, ktorý si dával méty typu: Chcem byť Majster sveta. Ja si hovorím, že ak mám byť Majster sveta, tak ním budem. Ale dnes je taká doba, že každý je majster sveta a potom je otázne, či ním naozaj je. Mojou hlavnou métou preto je byť zdravý a robiť atraktívne, kvalitné zápasy.“

Dôležité však bude, aby sa svet zbavil pandémie corony. Pretože iba tak sa bude môcť športovať naplno. Keď bol lockdown, Jakub mal za celý čas len jeden zápas. Dnes hovorí, že to bolo zaujímavé obdobie, hoci dúfa, že sa už nevráti späť.

„Možno to bolo potrebné, aby sme sa niečomu naučili. Ibaže ľudia sú veľmi povrchní. Keď je zle, tvárime sa, ako sa budeme správať lepšie k planéte aj k sebe navzájom, no akonáhle skončil lockdown, na všetko sa zase zabudlo, ulice boli okamžite plné stresu, nervozity, hnevu, chaosu a trúbenia,“ hovorí Jakub a ja priznávam, že tie slová mi z jeho úst znejú veľmi paradoxne. Veď práve bojovníci sú v našich očiach tí agresívni, nepokojní, nervózni, možno až trochu hulvátski. Z neho však ide neskutočný pokoj a rozvaha. „Všetko je individuálne. Určite sa aj medzi bojovníkmi nájdu blbci, ale moja energia je venovaná určitým smerom a nevidím dôvod na to, prečo by som sa mal správať inak. Život ma veľa naučil, dal mi smer aj hodnoty. A najmä Thajsko ma zmenilo, hoci nie tak, že by zo mňa urobilo nejakého budhistického mnícha. Keď som tam odchádzal, mal som 22-23 rokov, čiže už som bol dospelý, no až tam som zistil, o čom je naozaj život a svet. Môj dedo stále hovoril, že aj keď si vyštudoval, nič to neznamená, lebo až skutočný život je vysoká škola. Počúvali sme to od neho neustále a dnes mu dávam za pravdu.“

Ak chcete Jakuba Kadáša vidieť priamo v boji, sledujte jeho cestu. Ako mi sám oznámil čoskoro ho čaká zápas, na ktorý sa už pripravuje. Neviem, či s mojou útlocitnou povahou dopozerám až do konca, no v každom prípade viem, že tomuto bojovníkovi so srdcom na správnom mieste a upratanými hodnotami v živote, budem držať palce, aby to dal a zvíťazil. 

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *