Jakub Grigar pred 10 rokmi (14): „Vodnému slalomu som prispôsobil celý život.“

Presne pred desiatimi rokmi som v moderátorskom vstupe športovej publicistiky RTVS Keď vyrastiem predstavila Slovensku nenápadné chlapča, ktoré si už vtedy potajomky žilo svoj olympijský sen. Divákom som sa prihovorila presne týmito slovami: „Hovorí sa, že na Slovensku musí pretiecť ešte veľmi veľa vody, aby po našich úspešných olympionikoch na divokej vode vyrástla nová a kvalitná generácia športovcov. Štrnásťročný Jakub Grigar z Liptovského Mikuláša nám ale teraz dokáže, že to nebude trvať až tak dlho“.

Naozaj to dlho netrvalo. O štyri roky neskôr získal striebornú medailu na MS 2015 v Londýne, kde sa kvalifikoval na LOH 2016 v Riu de Janiero, kde vo finále obsadil 5. miesto a začali si ho všímať aj tí, ktorí o ňom dovtedy takmer nepočuli. 

Nasledovali ďalšie úspechy. Vyhral zlato na ICF Junior World Championships v rokoch 2013/2015. V roku 2016 získal zlato ICF Junior & U23 World Championships v Krakowe, ktoré následne v roku 2017 obhájil na Slovensku v Čunove. Jakub dokázal, že je jeden z najväčších talentov novodobej K1M. V roku 2019 získal zlato v K1 na európskom šampionáte do 23 rokov v Liptovskom Mikuláši.

Vďaka Kubovi sa medailová séria slovenských vodných slalomárov neskončila ani na olympijských hrách v Tokiu 2020. V záverečnej disciplíne v kanáli Kasai ju natiahol Jakub Grigar, ktorý si pri svojej druhej účasti pod piatimi kruhmi vybojoval striebornú medailu. O medaile z olympiády pritom skromne sníval už od roku 2011.

„Grigi“

„Grigi“, ako ho volajú priatelia sa narodil 27. apríla 1997. Keď sme sa zoznámili mal iba 14 rokov a milý potmehúdsky úsmev popod nos, ktorý napovedal, že nemôže chýbať nikde, kde sa udeje nejaká sranda. Keď sme sa v roku 2011 zoznámili, okamžite mi nielen ako športovej redaktorke, ale aj matke slovenskej reprezentantky bolo jasné, že to má v hlave, ako sa hovorí, úplne v poriadku a  ak sa počas jeho puberty nič zásadné neudeje, nemusí svoj sen o olympiáde snívať doživotne. Okrem toho, už vtedy mal za sebou silnú podporu nielen rodičov, ale aj najlepších vodných slalomárov sveta, ktorí mu radili vždy, keď mohli. Už po zoznámení sa s celou rodinou som vedela, že medzi nimi existuje silné puto a všetci nielen v rodine sú presne tam, kde pri Jakubovi majú byť, aby dosiahol svoj sen.

Mal vtedy 182 cm a 82 kg. Dnes má o centimer viac a o kilo menej. Napriek tomu pôsobil už vtedy veľmi placho, ale veselo. Len mu tak oči zablýskali, keď som ho ako režisérka dokumentu poprosila, nech mi do záberu urobí niekoľko eskimákov s kamerou na prilbe. Mala som čo robiť, aby s nimi prestal, že už ich máme s kameramanom Jaroslavom Šníderom dosť.

V detskej izbe

Sedel vo svojej detskej izbe a už ako dieťa sníval.  Už vtedy hovoril, že vodný slalom je jeho životný štýl a zábava, ktorému prispôsobil celý život. Za chrbtom mal na policiach už vtedy toľko medailí, že sme ich po krátkom čase prestali aj počítať.

Olympijská víťazka a trénerka KTK L. Mikuláš/Dukla BB Elena Kaliská si na jeho začiatky spomínala takto: „On sem do klubu prišiel v deviatich rokoch. Páčili sa mi jeho ťahy, dlho som sa mu snažila poradiť . Tá snaživosť a ochota pracovať na sebe v ňom ostala a vidieť na ňom, že jeho práca na vode má prínos, prináša ovocie, takže určite má určitý potenciál. Nemusíme my jeho kopať do toho športu, ale naopak, on nás stále ťahá a dokonca dakedy my musíme jeho brzdiť,“ povedala trénerka s tým, že už vtedy by určite nedokázal to, čo dokázal. „Ide si za svojim cieľom,“ povedala už pred desiatimi rokmi olympijská víťazka Kaliská o chlapcovi, ktorému z LOH v Pekingu doniesla plyšový talizman.

A Jakub jej už vtedy ďakoval za všetko, čo ho naučila. Vlastne o nej hovoril ako o kamarátke. Jeho mužskými vzormi boli v tom čase Michal Martikán a Peter Kauzer.  

Otec ho strážil, ale nestaral sa

Jakubov otec Richard Grigar už vtedy povedal, že práve Elena Kaliská je tá, ktorá sa pod výkonnosť mladého pretekára podpísala v tom čase najviac.  „My sa smejeme, že je to také naše tretie dieťa v rodine, lebo ona si veľmi dobre rozumie s oboma našimi chlapcami a naozaj ich vzťah je nielen o športe, ale aj o dennom živote a iných veciach.“

Vtedajší tréner 14-ročného mladíka Lukáš Giertl z Kanoe Tatra Klub, L. Mikuláš vtedy povedal, že pre športovca je veľmi dobré, keď má silné rodinné zázemie. „Jeho otec sa stará o celý jeho servis, dá sa povedať aj o tréningy počas zimnej prípravy, čo mne ako trénerovi mládeže samozrejme veľmi pomáha,“ pochvalne sa vyjadroval už vtedy o Jakubovom otcovi, ktorý trávil so synom všetky preteky nielen doma, ale aj v zahraničí. „Málokedy sa vyskytne tréning, kedy by som sa nebol aspoň pozrieť. Na Svetovom pohári som býval so synom celé týždne. Naozaj ale nezasahujem trénerom do ich práce a je to čisto len môj záujem o syna a šport,“ spresnil otec dnes už strieborného olympijského medailistu z Tokia 2020.  

„Samozrejme, že sú dni aj keď sa pohádame,“ priznal pred 10 rokmi Kubo s otcom. „Ja sa fakt niekedy musím krotiť,“ zasmial sa dnes už olympijský medailista. „Hnevám sa len vtedy, keď nie je schopný akceptovať rady, ktoré potrebuje dodržiavať najmä zo zdravotného dôvodu,“ posťažoval sa vtedy na ľahkovážneho chlapca otec, ktorý dohliadal na mladého športovca aj počas puberty, ktorú väčšina športovcov nezvládne často aj vďaka rodičom. Grigarovci však do tejto skupiny nepatria a nad najťažšími rokmi športovca sa dnes už iba pousmejú.

Keď sme spolu nahrávali rozhovor, Kubo sedel v lodi, ktorú zohrievala iba päť stupňová voda liptovského kanálu. A to je práve dôvod, prečo sa otec so synom najčastejšie hádali v jeho najkomplikovanejšom veku.

„To je práve dôvod, prečo sa vždy musí ísť okamžite prezliecť do suchých vecí. Samozrejme, že to žiadne dieťa nerobí a musíte ich do toho hnať. A vtedy sú medzi nami vyslovene hádky, niekedy až do krvi, lebo on mi povie, že ja mám suché veci, ja mu poviem, že to nie je pravda, nech sa ide prezliecť. A hádka je na svete,“ spresňuje témy hádok otec a Jakub sa len usmieva popod nos.

Mamina aj ako psychológ

Športovú prípravu vždy doma najhoršie prežíva samozrejme mamina, ktorá v športe videla viac nebezpečných situácií akoby si priala. „My, čo sa okolo vody pohybujeme denne vieme, že to tam nič hrozné nie je. Tam naozaj také žiadne vážne zranenia nehrozia a je to skôr o psychike,“ upokojoval ju manžel, ktorý ju aj samozrejme mohol upokojovať koľko chcel.

Alena Grigarová ho z kuchyne do obývačky upozornila, že v prvom rade bude vždy mama, aj keď niekedy musí skĺbiť úlohu mamy aj so psychológom.

„Pred pretekmi sú niekedy stresy. Ja sa napríklad smejem, že najmä pred pretekmi je moc trénerov, ktorí mu chcú niečo prikazovať.  Od ocina, Elen, jeho trénera a ďalších a každý mu chce povedať úplne niečo iné a samozrejme to najlepšie. Takže ja ho beriem stále ako mama, stále si uvedomujem, že je to dieťa a musíme to všetci dostať do nejakých rozumných koľají,“ vysvetlila mi svoje ochranné krídla nad synom, ktorý v tom čase ešte ani netušil, že sa raz domov bude vracať vládnym špeciálom ako olympijský medailista.  

Pokazené preteky pre budúcnosť

V roku 2011 si najviac vážil  zlaté medaile zo SP žiakov do 15 rokov. Z jednej striebornej bol však mimoriadne sklamaný. Možno práve tá sa podpísala pod tú prvú olympijskú.

„To bol na SP v roku 2010 kde sa mu nepodarila semifinálová jazda. Urobil tam banálnu chybu a nedostal sa do finále. A táto jediná chyba ho stála celkové víťazstvo vo SP. Podobnú skúsenosť má z Olympijských nádejí 2010 pri Prahe, kde išiel veľmi krásnu finálovú jazdu, ale asi 4 bránky pred koncom mu v prírodnej rieke ostalo zaseknuté pádlo medzi dvoma skalami. Chytil 50-tku na jednej bráne a prišiel o istú medailu medzi 18-ročnými,“ povedal vtedy Jakubov otec a pred synom zopakoval, že to je chyba, ktorú nemal dopustiť.  

„Ja som ale nevedel, že je to taká plytká voda! Bránilo sa vtedy 14-ročné chlapča, pre ktoré to bola trpká skúsenosť, z ktorej sa spamätával dlho.

„Bolo to obrovské sklamanie. Ale nie z toho, že by som bol ja sklamaný z neúspechu, ale sklamanie z toho, že chlapec naozaj urobil obrovský kus práce a takáto banalita ho pripravila o dobrý pocit a možnosť ukázať svetu, že on vie naozaj dobre jazdiť!“ povedal vtedy otec dnes už dvojnásobného olympionika s tým, že každá skúsenosť je pre syna najlepšou cestou k budúcemu úspechu. Ani netušil, ako pred desiatimi rokmi trafil do čierneho.

Ticho v aute aj pre olympiádu

„Najprv bolo počas jazdy domov v aute obrovské ticho. Možno aj 100 km sme boli úplne potichu,“ spomínal otec na prvé veľké pretekárske sklamanie.

„No, podľa mňa aj 400 km,“ zasmial sa Jakub s tým, že neskôr si s otcom povedali, že čo už, už sa to stalo a nič také podstatné sa v jeho mladom veku vlastne nestalo. Mamina sa však priznala, že aj keď bol Jakub už vo veku, že si už myslel, že musí byť iba tvrdý chlap, stalo sa, že prišiel za ňou a vyplakal sa jej na ramene. Mama vždy bola pri ňom keď to potreboval.  

Keď som sa Jakuba Grigara v roku 2011 spýtala, čo mu napadne ako prvé, keď poviem olympiáda, zasmial sa: „Fúha! Určite by som sa raz chcel dostať na olympiádu. Tak si predstavujem ako čakám na štarte. Povedal som si, že už v 19 rokoch by tá olympiáda mohla byť. Proste, budem sa snažiť, aby som sa tam dostal a budem na sebe makať! Keby som niekedy vyhral olympiádu, tak by to bol určite super pocit počuť svoje meno ako olympijský víťaz Jakub Grigar,“ zasmialo sa pred 10 rokmi chlapča vo svojej detskej izbe a pozeralo sa pritom na plyšového medveďa, ktorého mu z Pekingu priviezla slávna slovenská olympionička Elena Kaliská.

„Pokiaľ ho budú obchádzať zranenia a stále bude takýto ctižiadostivý a bude chcieť, tak si myslím, že tú budúcnosť má pred sebou,“ povedala práve Elena, ktorú v tvrdení podporil Jakubov tréner Lukáš Giertl: „Ak aj ďalší mladí športovci budú ďalej na sebe pracovať, tak sa v budúcnosti máme na čo tešiť. Keď nie hneď, tak určite o pár rokov.“

Po 10 rokoch

Aj ďalší traja slovenskí reprezentanti sa predstavili vo finále svojich disciplín, ale na cenné kovy na LOH Tokio 2020 nedosiahli. Viceprezident Slovenskej kanoistiky pre Sekciu divokých vôd Richard Galovič hodnotil vystúpenie výpravy na hrách v Japonsku pozitívne.

Samozrejme, najviac ho potešil medailový výkon Jakuba Grigara. Dvadsaťštyriročný kajakár je podľa jeho slov jeden z mála slovenských športovcov, ktorý má najvyšší športový potenciál: „Strieborná medaila je toho dôkazom. Pri všetkej úcte k Martikánovi, Hochschornerovcom, Kaliskej, Minčíkovi, Škantárovcom, Beňušovi, ku všetkým našim olympijským medailistom, musím povedať, že až tento kajakársky výsledok urobil zo Slovenska svetovú kanoistickú veľmoc. To, že sme v novodobej histórii získali olympijské medaily vo všetkých štyroch doterajších olympijských disciplínach, je vo vodáckom svete najviac,” uviedol šport.sk.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)