Jakub Grigar: „Nevedel som ako si mám tieto momenty predstaviť, ale teší ma, že už prišli a teraz ich už poznám.“

Zohnať Jakuba Grigara, strieborného olympionika vo vodnom slalome, je dnes takmer nemožné aj pre jeho sponzorské, mediálne a iné reprezentačné povinnosti po získaní medaily na LOH v Tokiu 2020. Podarilo sa to vďaka jeho otcovi Richardovi, ktorý spolu s manželkou stáli pri synovi od čias jeho prvého dotyku s vodou v Liptovskom Mikuláši. Rodina Grigarová je príkladom toho, že ani veľký športový úspech nezmení ľudí, ak sú vybavení prirodzenou pokorou, bez ktorej sa nedajú dokázať ani najväčšie športové úspechy.

„Bol to úžasný deň plný neskutočných emócii od fantastických ľudí okolo nás. Ďakujeme Vám za priania a gratulácie aj za to, že ste Jakubovi už v jeho začiatkoch verili a predstavili ho Slovensku,“ reagoval na pozdravný mail a prosbu o reakciu Jakuba jeho otec, ktorý trpezlivo prestál pri všetkých vodných kanáloch, na ktorých trénoval aj pretekal jeho syn aj v časoch, keď sa mu nedarilo.

Otázky aj na spomienky z prvého veľkého televízneho nakrúcania o mimoriadnom talente z Liptovského Mikuláša, dnes už 24 ročného olympijského medailistu Jakuba Grigara, preposlal synovi s prosbou o odpovede čo najskôr.

A Jakub reagoval obratom. Dnes na moje otázky už neodpovedal skromný potmehúcky chlapec v detskej izbe, ale olympijský medailista, ktorý počul vyhlasovať svoje meno na olympiáde presne tak, ako o tom sníval v dokumente pred desiatimi rokmi. Keď som sa Jakuba Grigara v roku 2011 počas nakrúcania športovej publicistiky RTVS Keď vyrastiem… , o výnimočných mladých športových talentoch Slovenska, ktoré by sme si mali všimnúť skôr, ako možno raz získajú olympijskú medailu spýtala, čo mu napadne ako prvé, keď poviem olympiáda, zasmial sa: „Fúha! Určite by som sa raz chcel dostať na olympiádu. Tak si predstavujem ako čakám na štarte. Povedal som si, že už v 19 rokoch by tá olympiáda mohla byť. Proste, budem sa snažiť, aby som sa tam dostal a budem na sebe makať! Keby som niekedy vyhral olympiádu, tak by to bol určite super pocit počuť svoje meno ako olympijský víťaz Jakub Grigar,“ zasmialo sa pred 10 rokmi chlapča vo svojej detskej izbe a pozeralo sa pritom na plyšového medveďa, ktorého mu z Pekingu priviezla slávna slovenská olympionička Elena Kaliská.

Tak ako, Jakub? Aký to je teda pocit? Takto nejako si si to predstavoval?  

Je to skvelý pocit. Pri každej bolesti a únave na tréningu som myslel na to, ako by ma to raz mohlo dostať na OH a ako mi chvíľkové utrpenie prinesie neskoršie ovocie. Je skvelé vidieť, že to naozaj stálo za to a že platí, že tvrdá a trpezlivá práca naozaj prináša výsledky. Nevedel som ako si mám tieto momenty predstaviť, ale teší ma, že už prišli a teraz ich už poznám.

A keď sa na to všetko teraz pozeráš spätne. V roku 2011 sme spolu hovorili aj o tvojich “banálnych mládežníckych chybách” v pretekoch, ktoré ťa stáli zlato vo svetovom pohári. Vtedy ste s otcom povedali, že nevadí, nič sa nedeje. Čo si si povedal teraz, keď si “prišiel” o olympijské zlato? Samozrejme preháňam. 😊

Nepovedal by som to, že som oň prišiel. 😊 Rozhodol som sa pre jazdu, ktorú viem bežne podať a rátal som s tým, že sa nájdu aj rýchlejší jazdci. Bolo to ale lepšie, ako zbytočne riskovať a možno úplne pokaziť olympijské finále. Toto je štýl jazdy, na ktorom sme pracovali posledné dva roky a som rád, že mi to s ním vydalo na striebro. Myslím si, že sme položili skvelý základ pre ďalšiu prácu a do ďalšej olympiády máme na čom stavať.

Vzrástla ešte viac tvoja chuť po olympijskom zlate?

Najmä vzrástla moja chuť do tvrdej práce. Je skvelé vidieť, že to funguje a že všetky tie veci, ktoré musí športovec obetovať priniesli výsledky. Teším sa na každý jeden ďalší tréning a chcem sa stať ešte profesionálnejším športovcom. Verím, že keď sa mi toto podarí, tak budem schopný zasiahnuť do boja o zlato na ďalšej olympiáde. 😊

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)