“Tiež rodičia”: Do tej vane musím opatrnejšie…
Ležím vo vani a sprchujem sa horúcou vodou. Ruky a nohy mám už niekoľko dní studené ako ľad. Potom ju začnem pomaličky napĺňať. V hlave si ešte premietnem, či som všetky stretntuia na najbližšie dni zrušila, lebo nevládzem. Už viac ako dva dni som nič nejedla, srdce mi búcha ako pri olympijskom výkone, takmer nič som doma ani v práci neurobila, len pozerám do steny a mobilu a preklápam to cigaretami a kávou.
Čím bolo vo vani viac vody, tým sa mi viac v hlave začali premietať obrazy najnižších ľudských pudov. Tých, ktoré moju životnú traumu ukončia. Neviem kto, ale celkom jasne som videla, ako niekto moju „tiež matku“ pichá nožom v jej dome desaťkrát, dvadsaťkrát, tridsaťkrát… Necítila som nič, len som videla dostatok krvi, že to neprežila.
Videla som obraz môjho týraného zbabelého „tiež otca“ ako sedí presne na Vianoce na námestí a volá záchranku, lebo chce spáchať samovraždu. Posledné Vianoce totiž nenašiel útulok pre týraných mužov a 24. decembra musel ujsť z domu. Vnukovi si totiž dovolil ponúknuť najkrajšie kúsky kapra. Dovolil si veľa, lebo „tiež matke“ ostali horšie, “on to urobil schválne” a tak rozpútala tradičné peklo. Tak ako každé Vianoce. Dôvod si našla vždy. Ľútosť som už necítila. Už to nedokážem pri “tiež otcovi”, ktorý toto psychické týranie na vlastných deťoch dovolí roky, oboch. Čo dovolí, podieľa sa na ňom podľa danej situácie vlastnej zbabelosti.
Vaňa sa postupne napĺňala… videla som ako „tiež matka“ leží nemohúca v nemocnici a nemá jej kto podať pohár vody. Absolútne sama, bez záujmu jej bývalých najbližších. Okrem manžela jej totiž nablízku ostal už len jeden jediný. V celej rodine narobila totiž tak zle, že sa už u mňa iba zbierajú žiadosti najstarších, že si neprajú, aby prišla na ich pohreb, a že ten jej, môžu… viete čo… Aj pri tejto predstave som bohužiaľ zo zúfalstva mala najnižšie ľudské pudy, páčila sa mi.
Alebo som vo vani úplne jasne pred sebou videla, ako do nej strieľa môj najzbabelejší „tiež otec“, až napokon obráti zbraň proti sebe. Ani pri tejto predstave som nič necítila. Tiež ma roky používal len na vydieranie zasa jej.
Alebo som si predstavovala samú seba, ako sedím na jej pohrebe a počúvam tie cirkevné reči o tom, aký to bol človek. Zrazu sa postavím, pristúpim k mikrofónu a kričím: „Spamätajte sa, veď to bol najhorší človek, akému som sa mohla narodiť!“ Môj manžel povedal, že v živote o horšom človeku ani nepočul a ani nestretol .
Zrazu som sa na vodu vo vani pozerala zospodu. Nad hladinou som matne videla manželovu tvár a môjho dieťaťa. Aj teraz, keď si na to spomeniem mi tečú slzy. Z tej bezmocnosti, ako ukončiť to psychické týranie, ktorému som vystavená od svojho narodenia už takmer 50 rokov.
Po mojom poslednom blogu som si zablokovala čísla mojich „tiež rodičov“. Netušila som, že jedného dňa nájdem súbor, kde sa všetko automaticky ukladá. Našla som tam popísané strašné veci, ktorým sa ani po 30 rokoch nedokážem brániť. Pri zlovestnej vete, ako som „chcela dať moje dieťa na adopciu a nechala ich vykradnúť“ mi spadol mobil z ruky a nevedela som sa nadýchnuť. Pri predstave, že toto už určite „tiež matka, manipulátor a blázon“ povedala môjmu dieťaťu, mi došlo zle.
Tieto sms som si „zaslúžila“ len preto, že moji „tiež rodičia“ sa opäť súdia o majetok a na vydieranie používajú nás deti, celý život. Bez ohľadu na to, či nám to ubližuje alebo nie. Najnovšie „tiež matka“ vymyslela, aby sa pomstila „tiež otcovi“, že zo všetkých peňazí, ktoré aj poza chrbát „tiež otca“ našetrila kúpi byt, v ktorom dožijú, ale napíše ho na moje dieťa, aby keď „tiež matka“ zomrie, „tiež otec“ ostal na ulici. Že to bude jej pomsta. (moje dieťa, ktoré sme nikdy proti nim nehuckali a ani mu nezakazovali sa s nimi stretávať, ďalšie dve vnúčatá ju už roky nechcú vidieť). V dobrej viere, že sa spamätajú.
Keď sme sa o „pomste“ náhodou dozvedeli, dôrazne sme ju s manželom žiadali, aby z toho vynechala našu rodinu, že naše dieťa to aj tak odmietne a nech nerobí zle ešte aj po smrti. Veď to nie sú len jej peniaze, aj keď im 57 rokov hovorí MOJE a MOJE a MOJE, ale aj jej manžela, okrem toho má dve deti a vnúčat spolu tri. Nech nerobí zlé v rodine ešte aj po smrti. A potom prišli tie sms.
Ležím vo vani a pozerám sa na vodu už spod nej. A tiež sa neviem nadýchnuť, ale tak inak. Pred očami sa mi stále premietajú šialené texty sms od mojej „tiež matky“. A nad nimi vidím tváre mojich milovaných, ktorým to urobiť nemôžem.
Bezmocná sa zrazu vynorím, ale stále netuším ako to zastaviť. „Musím sa spýtať u operátora, či sa ich čísla dajú zablokovať tak, aby sa mi od nich nič neukladalo. Navždy. A potom asi skočím za právnikom, či mám šancu sa proti psychickej tyranii nejako brániť,” nahlas som sa rozprávala sama so sebou v kúpeľni.
Predtým však ešte napíšem tento blog, aby všetci s podobným osudom vedeli, akú chybu sme urobili my. Nikdy sme nemali dovoliť, aby sa naše dieťa stretávalo s „tiež rodičmi“. Nikdy. Nikdy sa nespoliehajte na to, že vaše dieťa si urobí obraz samo, lebo ho nechcete pripraviť o „tiež babku a tiež dedka“. Nikdy. Ak sú totiž takí zlí a skazení ako moji „tiež rodičia“, dokážu napáchať strašné veci. A vy sa nemáte ako brániť. Zakorenia to v hlavách vašich detí navždy, môžete ich vychovať akokoľvek. Bez ohľadu na to, či je to pravda alebo nie. Môžete to vyvracať koľko chcete, bude to v ich hlavách, spomienkach, navždy.
Neviem kedy sa toto skončí, a či sa to vôbec skončí. Možno vtedy, keď tam hore pôjdem ja, zatiaľ však viem, že mám milujúcu vlastnú rodinu a do tej vane musím chodiť opatrnejšie, keď nebudem doma sama…
Autor Mullerovie: Pod týmto pseudonymom zverejňuje redakcia Dalito.sk názory autorov, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu verejne písať pod vlastným menom.