Kultúra

Učiteľ, divadelník Marcel Olša: „…toto si o kultúre ľudia z ministerstiev ešte neuvedomili.“

Jeho hlavnou náplňou je síce učiteľstvo, spoluzakladal aj občianske združenie, vedie ochotnícke divadlo a ešte aj organizuje najväčší slovenský ochotnícky festival. Píše scenáre, pri ktorých ho inšpirujú každodenné vtipné situácie z dediny, ale i klasické diela. Marcel Olša aj o  tom, ako divákov láka autenticita, o televízii, najčastejších chybách amatérskeho divadla a pri organizovaní festivalu, aj o ochotných aj neochotných zo SND a urážkach amatérov. Kedy a kde to všetko začalo a teraz (možno) končí? 

Naozaj veríš, že pandémia nepoloží slovenskú kultúru?

Obávam sa toho, že sa na kultúru pozabudlo. Málokto si uvedomuje, že do kultúry patrí každý druh umenia od seriálov v TV, koncerty, kino, divadlá až po ochotníkov. Zrušila sa akákoľvek podpora kultúry a umenia. Vždy bola na chvoste záujmov tých „tam hore“. Kultúra je neoddeliteľnou časťou cestovného ruchu, ktorý využíva väčšia časť obyvateľstva a neskutočný počet ľudí v tejto sfére pracuje. No a zo dňa na deň zostali bez roboty. Od zvukárov, technikov, hercov až po lepičov plagátov.


Trpí veľmi aj ekonomika, ako veľmi, zistíme až na budúci rok, keď MF SR reálne zistí, koľko daní poslali obyvatelia do štátnej kasy. Čo ak sa na kultúru nenájdu peniaze ani na budúci rok?

Tým pádom padne kultúra na Slovensku. Veľmi sa toho obávam, lebo kultúra je veľmi dôležitá pre duševný rozvoj osobnosti. Len si skúste predstaviť, koľkokrát do mesiaca idete za kultúrou?

Myslíš si, že nová vláda robí pre záchranu kultúry maximum?

Dúfal som v to, že sa bude kultúra rozvíjať vo všetkých svojich aspektoch a teraz mám pocit, že rapídne upadá, možno je to len tou koronou. Umenie a kultúra rozvíja kognitívne myslenie ľudí vo všetkých vekových kategóriách, približuje nám tradíciu a upokojuje človeka. Myslím, že toto si ľudia z ministerstiev ešte neuvedomili. A ochotníci to robia ochotne, pretože ich to baví a zadarmo.

Ruch okolo Občianskeho združenia Kasiopea bol ešte pred pandémiou čoraz väčší. Ktoré udalosti viedli k jeho založeniu?

Najprv sme asi traja-štyria zorganizovali budmerickú šarkaniádu, kam prišlo veľa ľudí. Potom pre úspešnosť prišiel ping-pongový turnaj a cyklistické preteky. Aby sme na to získali nejaké granty, rozhodli sme sa pre založenie občianskeho združenia. Posedávali sme v hostinci a rozmýšľali, ako sa bude volať a čo konkrétne budeme ako náplň činnosti organizovať. Vymysleli sme názov podľa našej dediny Budmerice, a teda Budkáčik (smiech). Ale to nám prišlo potom celkom detské. Vtedy ma na skúškach na univerzite skúšali súhvezdia, tak preto mi napadla práve Kasiopea.


Najprv ochotníctvo a potom rovno festival? Odvážne…

Dlhé roky sa rozprávalo o obnovení Budmerického ochotníckeho divadla, ktoré viedol Miško Kunák, s ktorým som sa ešte za jeho života stretával. Aj vedenie obce bolo otvorené tomuto nápadu a projekt podporilo. Dal som dokopy väčšiu partiu a začali sme. Prizvali sme si režiséra z Častej, Petra Minárika. Zrežíroval nám prvú hru U nás taká obyčaj. Začali sme s ňou chodiť po festivaloch. Veľmi sa nám na nich páčilo, a tak sme sa rozhodli hneď v tom roku zorganizovať vlastný. Už vtedy sa nám napríklad podarilo zohnať 15 divadiel.

Budmerické ochotnícke divadlo/foto: archív MO

To bol prvý ročník taký úspešný?

Po druhom roku už ani divadlá nemusíme volať, ale samé nás bombardujú s tým, že chcú účinkovať. Nie je to totiž iba o tom zahrať si a odísť domov. Môžu si vymeniť skúsenosti s inými divadlami. Po každom predstavení robíme workshop, kde porota zhodnotí ich výkony, oni sa môžu pýtať a dostávajú rady. Vyhodnocuje sa najlepší mužský aj ženský herecký výkon, réžia a inscenácia. Máme putovný pohár, ktorý už tých sedem rokov koluje po celom Slovensku.

Aké chyby robia najčastejšie amatérske divadlá?

Častokrát nevystihnú tému daného predstavenia, teda zlý výber jednotlivých diel. Na divadelných festivaloch sa odporúča hrať hry s jednoduchým komediálnym dejom, aby sa ľudia zabavili. A predstavenia by mali trvať maximálne okolo hodiny. Samozrejme tréma a zabúdanie textu, ale to si divák, ktorý texty nikdy nevidel, ani nevšimne.

Stretli ste sa aj s tým, že ich vaše pripomienky urazili, prípadne boli pre nich neprijateľné?


Samozrejme, že sme sa stretli. Nebolo takých súborov, ktoré by neprijali konštruktívnu kritiku od herca z SND. Ale každopádne profesionáli amatérov povzbudzujú do činnosti a tešia sa, že sú ochotní hrať.

Diváci na Kasiopeafeste 2019/foto: archív MO

Festivalov je však mnoho, prečo by mali ľudia navštíviť práve ten váš?

Väčšinou majú divadelné festivaly určenú tému, my nie. Uprednostňujeme však komédiu. Volávame divadlá z celého Slovenska – zo Zvolena, z Partizánskej Ľupče, Košíc, Tisovca, Oravy… Mnohí sú už stálymi účastníkmi. Po troch rokoch organizovania (2015) sme sa stali najväčším divadelným festivalom ochotníckych divadiel na Slovensku – v počte účinkujúcich aj v počte divadiel. Ale aj návštevníkov každoročne mávame dosť. Každoročne asi 2000-4000 ľudí počas celého festivalového víkendu.

Budmerické ochotnícke divadlo/foto: archív MO

To vyzerá na slušnú konkurenciu.

A festival je iný už len z toho dôvodu, že nikto s nikým nesúperí o žiadne Dosky či iné ocenenia. Divadlá sem prichádzajú za rodinnou atmosférou a s cieľom sa učiť od skúsenejších a zažiť víkend plný zábavy a netradičného umenia a navyše v kúzelnom prostredí Budmerického kaštieľa. Každý rok sa snažím volať aj nejakého známeho umelca, člena Slovenského národného divadla. Ani neviem, ako som sa dostal k Luknárovi a Baťánymu, potom Maštalírovi, sestrám Haasovým… My chodíme hrať k nim, oni k nám. Hlavne do poroty.        

Ako reagovali také osobnosti, ktoré majú plný diár, keď ich pozývajú na festival, ktorý v podstate iba začína?

Niektorí sa samozrejme vyhovárali alebo sľúbili a potom nezdvíhali telefón. Ale iní zase boli radi, že kultúra sa rozvíja aj týmto smerom a poskytli svoje cenné rady svojim amatérskym kolegom. Radi nás podporili.


Mal si asi možnosť ich viac spoznať mimo dosiek, akí sú?

Obyčajní ľudia. Príjemní, nepovyšujú sa. Ochotní sa odfotiť s návalom fanúšikov.

Rokmi ide latka festivalu stále vyššie aj mimo sféry divadla. Asi je to dobrý pocit…

No, posledný rok sme tu mali napríklad kapely Polemic a Slniečko. Vždy sa totiž snažíme vymyslieť niečo aj pre ľudí, ktorým divadlo veľa nehovorí. Prilákame ich sem a mnohí nakoniec zostanú aj pri divadelných predstaveniach. Okrem toho veľmi láka aj spomínané krásne prostredie v okolí kaštieľa.

Kasiopeafest 2019/foto: archív MO

Asi nevystupujú tieto kapely na festivaloch zadarmo… Mohli ste si ich dovoliť, resp. odkiaľ ste na to zobrali?

Nie, nevystupujú. Kapely samozrejme platíme z poskytnutých dotácií a grantov. Pozývame iba tie, ktoré si môžeme dovoliť v rámci obmedzeného rozpočtu. Najčastejšie sa úspešne uchádzame v grantových schémach BSK – VÚC, Revia, ZSE a iné.

Je niečo, čo by si pri organizovaní festivalu (po skúsenostiach) urobil inak?

No určite si pozrieť dané predstavenia predtým, ako ich divadlá uvedú na Kasiopeafeste. Lebo častokrát sme sa stretli s zbytočne predĺženými predstaveniami, ktoré po čase prestali ľudí baviť. Naučili sme sa viac sústrediť na kvalitné workshopy a zhodnotenie predstavení odbornou porotou.

Diváci na Kasiopeafeste 2019/foto: archív MO

Okrem samotného organizovania sa objavuješ aj na pódiu. Mávaš kritické chvíle?

Tak ja mám skoro vždy kritické chvíle… Bez toho by som asi nevedel, čo robiť. Vždy mám trému hlavne kvôli tomu, že neviem text. Ale už som sa naučil počas tých rokov, že vôbec nevadí, keď si ho vymyslím. Tým je hra vždy iná, akurát nevieme, koľko bude potom trvať. Raz sa mi stalo, že som ani šepkárku nepočul. Prerušil som predstavenie a bežal za ňou so slovami: „Čo?! Jáj!“ a boli z toho ovácie, ľuďom sa páčila autenticita. Veľakrát však musím privítať divákov. Neviem prečo, keď sa postavím do auly pred sto žiakov, nemám s tým žiadny problém. Ale keď mám privítať divákov na divadle, tak vtedy sa mi trasie aj hlava.

Ako bojuješ s trémou?

Niektorí slivovicou, ale keďže ja alkohol nápoje nepijem, tak hlbokým dýchaním a už keď sa rozbehnem, časom to opadne.

Napísal si aj hru inšpirovanú Shakespearom, konkrétne Trojkráľovým večerom. Volala sa Hra na princeznú. Dosť rozdielny názov…

Áno. Bola to hra, kde sa do obyčajného dievčaťa zaľúbil princ António. Takže prvky lásky tam boli počas celej hry. A so Shakespearovým Trojkráľovým večerom boli spoločné charaktery postáv, napríklad kráľov sluha, ktorý strieľal amorové šípy, no keďže si sem-tam vypil, tak netrafil amorovým šípom toho, koho chcel. Túto hru si dokonca aj niektoré amatérske súbory prebrali do svojho repertoáru. Takže myšlienka bola dobrá.

Viem však, že máte viac úspešných predstavení…

Veľmi dobre sa uchytila prvá hra, ktorú som napísal – Jak sa Budmerice stali hlavným mestom Slovenska. Spravili sme aj pokračovanie. Okrem toho sme inscenovali Ženský zákon, v ňom hrá 39 hercov + deti na husliach – Fidlikanti, čo je 2 a pol hodinové vystúpenie v krojoch. Spomeniem ešte Snežienky, Červenú čiapočku, Tri prasiatka a momentálne nacvičujeme Rysavú jalovicu. Väčšinou hry prispôsobujeme prekladom do nášho nárečia a ešte tam pridávame situácie zo života. Frázy z obce, situačný humor, ktorý si zapisujem hneď, ako sa u nás v dedine niečo vtipné pritrafí. Prvá hra bola vlastne úplne celá o tom.

Vaši ochotníci sa objavujú aj v televízii, ako to?

Raz, asi pred 4 rokmi, som všetkých našich divadelných hercov zavolal na kasting do Markízy, ktorý bežne robia. Vtedy si nás dali do svojej databanky a pravidelne nás volajú hrať. Najčastejšie Policajné či Rodinné prípady a podobne, ale dokonca aj do celovečerných filmov.

Musí to byť pre nich veľký zážitok…

No samozrejme je to niečo úplne iné ako divadlo. Text musíte povedať tak, ako je v scenári. Ja som hral v jednom filme feťáka, ktorý prišiel z basy a mal som sa pobiť s jedným chalanom. Ten mi pred nakrúcaním povedal, že pokojne ho môžem tak jemne buchnúť aj do tváre. Tak som ho buchol a monokel nosil ešte týždeň. (smiech)

Tvoj život sa však netočí len okolo divadla a herectva.

Okrem toho, že robím divadlo, učím na základnej škole matematiku a geografiu. Tiež pracujem v reedukačnom ústave, kde robím špeciálneho vychovávateľa. Vyštudované mám učiteľstvo matematiky a geografie na Prírodovedeckej fakulte a urobil som si doktorát didaktiky geografie (UK) a regionálnej geografie a regionálneho rozvoja v európskych inštitúciách (UKF). Doštudovať ešte chcem špeciálnu pedagogiku.

Marcel Olša vďaka cestovaniu vie, že tým, že človek spoznáva svet, pochopí, ako veci fungujú, že vo svete to chodí úplne ináč/foto: archív MO

Ako ide matematika a geografia s divadlom dokopy, kde je oddych?

Keďže robím to, čo ma baví, nie je to pre mňa až tak zaťažujúce. Práca je pre mňa skôr koníčkom. V živote mám to šťastie, že som obklopený množstvom inšpiratívnych ľudí, ktorí mi dodávajú energiu. A hlavne mám rovnako vysoký počet dovolenky v oboch prácach, ktoré čerpám v rovnaké dni. Využívam ich hlavne na cestovanie po svete, ktoré veľmi obľubujem. Keď som chcel študovať matematiku a potreboval som druhý predmet, vybral som si geografiu. Počas štúdia ma oveľa viac oslovila. Človek spoznáva svet, pochopí, ako veci fungujú, že vo svete to chodí úplne ináč. No a na Prírodovedeckej fakulte robíme exkurzie a expedície do celého sveta. Napríklad sme už navštívili Maldivy, Japonsko, Madagaskar, Tanzánia, Keňa, Mexiko, Island…

Marcel Olša vďaka cestovaniu vie, že tým, že človek spoznáva svet, pochopí, ako veci fungujú, že vo svete to chodí úplne ináč/foto: archív MO

Aké má divadelník, scenárista a učiteľ ďalšie plány?

Dokončiť Rysavú jalovicu, urobiť aspoň jednu detskú hru. Naštartovať divadelný festival na budúci rok, kde chceme aj prekonať spomínaný vlastný rekord. Možnože aj existujú väčšie festivaly, no sú profesionálnejšie. My sa snažíme profesionálov volať len do poroty – väčšinou z SND. Chceme 15 divadiel, Horkýže slíže a Iné Kafe. Ak nás budú teda granty podporovať, bez čoho sa to bohužiaľ nedá, tak to musíme dokázať.

Prečo sa to bez grantov nedá, nikto nechce podporiť kultúru?

No, náš rozpočet na trojdňový festival býva približne 10 tisíc eur, aby sme si udržali úroveň, ktorú sme si nastavili. Preto sme závislí od grantov a podpory na kultúru.

A čo koronakríza?

Tento rok sme zo spomínaných grantov nedostali nič, všetci kvôli korone zrušili dotačné schémy. Napriek tomu sme mali naplánovaný program od januára a stále sme to presúvali. Naozaj som do poslednej chvíle dúfal, že sa nám podarí zorganizovať aj tento ročník. Chceli sme, síce s obmedzeniami, ale stále lepšie ako nič alebo online. Tak by sme to nerobili, nemá to potrebnú atmosféru ani kvalitu. Ale zas ani v rúškach sedieť a pozerať divadlo tiež nie je sranda. Teraz sa už zrejme nepodarí zorganizovať nič. Opatrenia sa čoraz viac sprísňujú. Ale aj preto ho chceme nabudúce spraviť o to lepšie.

Naozaj veríš, že pandémia nepoloží slovenskú kultúru?

Obávam sa toho, že sa na kultúru pozabudlo. Málokto si uvedomuje, že do kultúry patrí každý druh umenia od seriálov v TV, koncerty, kino, divadlá až po ochotníkov. Zrušila sa akákoľvek podpora kultúry a umenia. Vždy bola na chvoste záujmov tých „tam hore“. Kultúra je neoddeliteľnou časťou cestovného ruchu, ktorý využíva väčšia časť obyvateľstva a neskutočný počet ľudí v tejto sfére pracuje. No a zo dňa na deň zostali bez roboty. Od zvukárov, technikov, hercov až po lepičov plagátov.

Trpí veľmi aj ekonomika, ako veľmi, zistíme až na budúci rok, keď MF SR reálne zistí, koľko daní poslali obyvatelia do štátnej kasy. Čo ak sa na kultúru nenájdu peniaze ani na budúci rok?

Tým pádom padne kultúra na Slovensku. Veľmi sa toho obávam, lebo kultúra je veľmi dôležitá pre duševný rozvoj osobnosti. Len si skúste predstaviť, koľkokrát do mesiaca idete za kultúrou?

Myslíš si, že nová vláda robí pre záchranu kultúry maximum?

Dúfal som v to, že sa bude kultúra rozvíjať vo všetkých svojich aspektoch a teraz mám pocit, že rapídne upadá, možno je to len tou koronou. Umenie a kultúra rozvíja kognitívne myslenie ľudí vo všetkých vekových kategóriách, približuje nám tradíciu a upokojuje človeka. Myslím, že toto si ľudia z ministerstiev ešte neuvedomili. A ochotníci to robia ochotne, pretože ich to baví a zadarmo.

Autorka textu: Alžbeta Nahálková, stážistka Dalito.sk, študentka druhého stupňa štúdia na FMK UCM v Trnave

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *