Unikátna nedotknutá osada v lone krásnej prírody nie je skanzen. A to je na Vlkolínci ešte zaujímavejšie, lebo to tam dodnes žije
Neviem prečo mi to trvalo tak dlho. Roky som o ňom počula, bývam doslova neďaleko, ale až teraz som ho navštívila. Vlkolínec. Malebná podhorská dedinka v okrese Ružomberok, ktorá je od roku 1993 na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Nielenže sa v nej po dlhé desaťročia zachovala pôvodná architektúra a štruktúra slovenských ľudových domčekov, ale dodnes v nich žije niekoľko stálych obyvateľov. Unikát jedinečný nielen na Slovensku.
Ako zo starého filmu
Keď som vkročila do tejto tradičnej podhorskej osady, doslova zastal čas. Odprisahala by som, že som uprostred kulís klasického slovenského filmu zo začiatkov minulého storočia. Drevené zrubové domčeky, ťahajúce sa pozdĺž potôčika pretekajúcim stredom obce, vyzerali ako z obrázku či starej fotky. Je ich tam spolu 45 a zachovali sa v pôvodnej forme, akú im dali naši predkovia. A väčšina z nich je dokonca ešte obývaná. Uvedomila som si to, keď som nadšene obdivujúc jeden z nich vbehla niekomu do dvora.
V dedinke to stále žije
Vlkolínec preto nie je podľa mňa skanzen. A to je na ňom ešte zaujímavejšie, lebo to tam doslova žije. Stretnete tu návštevníkov z rôznych kútov sveta, ale aj domácich, ktorí si čosi porábajú okolo domu. Niektorí predávajú suveníry a magnetky, iní prevádzkujú verejnosti prístupné expozície. Nájdete tu aj ľudovú reštauráciu a krčmičku. Vábia návštevníkov na tradičné jedlá a hlasnou folklórnou muzikou dotvárajú atmosféru starých čias. Lavičky rozmiestnené po dedinke sú takmer všetky obsadené. Úplné ticho tu nepoznajú, ale nik si viditeľne nesťažuje.
Tradičná ľudová architektúra
Najviac vás však uchváti vzhľad farebných vlkolínskych drevených domčekov. Ani nemusíte byť nadšencami ľudovej architektúry. Sú postavené v klasickom liptovskom štýle a typické sú najmä tým, že sú z dreva. Stavali ich kladením opracovaných drevených kmeňov stromov vodorovne na seba. V rohoch sa kmene krížili a spájali čapmi. Pôvodní obyvatelia nepoužívali teda žiadne zvislé kovové konštrukcie. Vzniknuté špáry vypĺňali machom a nerovnosti povrchu zarovnávali hlinou.
Z kameňa robili na domčekoch len podmurovky, teda sokle, ktoré slúžili na vyrovnanie svahovitého terénu, v ktorom domy stavali. A zároveň vytvárali farebný kontrast k stenám zrubov, ktoré natierali, a stále natierajú, vápenným náterom v pestrých farbách.
Jeden ako druhý
Všetky drevenice majú lomenú šindľovú strechu a namiesto komína tzv. dýmniky. Ich princíp je podobný, ako majú dnešné digestory. Interiér takmer všetkých domčekov sa skladá z troch priestorov – izby (obytný priestor), pitvora (niečo ako kuchyňa) a komory (priestor na odkladanie jedla a náradia). Takmer k všetkým domčekom prislúchajú humná, čiže drevené stodoly a maštale. Tento starodávny koncept s malými inováciami využívajú domáci dodnes.
Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť
Je skvelé, že niektoré z týchto drevených usadlostí vo Vlkolínci sprístupnili aj verejnosti. Slúžia ako expozície a odporúčam ich navštíviť, pretože sú zriadené presne na to, aby človek získal lepšiu predstavu o živote a tradičnom bývaní vo Vlkolínci. V Roľníckom dome dostanete priestor nahliadnuť do typického domčeka s dvorom a humnom s výstavkou umeleckých remeselných diel. Dom UNESCO je zas reprezentačným priestorom na propagáciu Vlkolínca a UNESCO pamiatok na Slovensku.
Zachovalé skvosty minulých storočí
V centre obce vás nenápadne osloví jedna z najvýznamnejších stavieb ľudovej architektúry – drevená zrubová zvonica z roku 1770. Zvonila trikrát denne a slúžila ako časomiera, alebo oznamovala, keď niekto umrel.
V dedinke je aj murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a vedľa neho murovaná hudobná škola, v ktorej je dnes zriadená Galéria ľudového umenia. Uprostred dediny sa nachádza 13 m hlboká drevená rumpáľová studňa z roku 1860. Obec už má vybudovaný vodovod, ale kedysi predstavovala jediný zdroj pitnej vody. Dnes je to národná kultúrna pamiatka.
Potok v drevených žľaboch
Cestou späť sme si v zrubovej kaviarničke „U ježibabky“ kúpili voňavú, horúcu kávu, a popíjajúc sme pomaly kráčali dolu obcou pozdĺž potôčika. Preteká stredom dedinky v drevených žľaboch, vďaka ktorým mohli ženy kedysi pohodlnejšie prať a napájať dobytok. Ešte aj dnes si tu domáci pod neustále tečúcou vodou oplachujú šáločky a napájajú sa tam psíky alebo ovečky.
Nedotknutá osada v lone krásnej prírody
Vlkolínec ponúka veľa hodnotnej histórie na malom území. Vznikol pravdepodobne v 14. storočí. Prvá nepriama písomná zmienka pochádza z roku 1376. Názov získal od slova vlk, pretože v okolitých lesoch sa vraj vyskytoval veľmi často. Situovaný je pod vrchom Sidorovo v dosť izolovanej polohe. Aj to zrejme prispelo k tomu, že sa tu až do dnešných čias zachovali domčeky s pôvodným vonkajším vzhľadom i vnútorným usporiadaním. Dedinka je obklopená krásnou prírodou, kopcami a rozľahlými lúkami. V blízkom okolí sa dajú absolvovať náročnejšie i menej náročné túry. Prechádzka v tejto podhorskej prírode je potešením nielen pre oči, ale aj pre pľúca.
30 rokov vo svetovom dedičstve UNESCO
V tomto roku slávi Vlkolínec 30. výročie zápisu v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Čo skutočne predstavuje jeho celosvetovú výnimočnosť. Obyvatelia sú na to patrične hrdí a o tento svoj skvost sa už roky príznačne starajú. Niet preto divu, že od vás pri vstupe do Vlkolínca budú vyberať dobrovoľné štvoreurové vstupné.
Dedinkou sa teda môžete poprechádzať aj „zadarmo“, ale nemusíte sa dostať do expozícií. Vstupné tam síce nik nekontroluje, ale bola by určite škoda to risknúť a neuvidieť všetko, čo táto pamiatková rezervácia ľudovej architektúry ponúka. A tiež by bola škoda nepodporiť naše kultúrne dedičstvo aspoň takouto symbolickou sumou. V celej strednej Európe sa nezachoval podobný porovnateľný súbor pôvodných domov ako v našom slovenskom Vlkolínci. A to je myslím veľký dôvod na hrdosť.
(Ak vás tento cestovateľský tip zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)