Rozhovory

VAČKOVÁ : „Zamestnanci kradli so slovami, dokáž mi to! Daj ma na súd! Zavolaj políciu!“

Zuzana Vačková je herečka, ktorej momentálne ide karta. Nie vždy tomu tak bolo. Manuálna práca, účtovníctvo, personalistika, ale hlavne práca s ľuďmi ju naučili, že mnohí ľudia klamú, kradnú a ešte musí vyrásť niekoľko generácii, kým si uvedomia, že za novým autom býva často aj drsná viac ako 12 hodinová práca. Napriek tomu je dnes šťastná …

Prišla si električkou? Chodíš ňou často?

Nie, je to skôr výnimka a pre mňa zážitok. Človek v nej viac vníma. V aute ste vo vlastnej bubline. Keď som študovala herectvo, bavilo na pozorovať ľudí a čerpala som z toho pri štúdiu. Rôzne charaktery. Je smutný? Je šťastný? Bojí sa? … Priznám sa ale, že dnes je už električka skôr pojazdná kancelária. Je to choroba doby, že máme so sebou všetky technické vymoženosti 24 hodín. Vlastne som počas jazdy vybavila všetky maily.


Na sociálnych sieťach si veľmi aktívna. Dokonca si si toľko robila selfie, že sa ti na mobile pokazil fotoaparát. Si narcis, alebo je to pri herectve nevyhnutnosť?

Hmmm … možno oboje, ak mám byť úprimná. Fotím veľa a všetko, pretože čo neodfotím mi v pamäti vybledne. Stávajú sa mi situácie, že prídem napríklad na röntgen a spýtajú sa ma, či som tam už bola. Dala by som obličku za to, že nie. Pozrú sa do počítača a povedia mi, boli ste tu minulý rok v septembri… Spomienky si rada ukladám a aktívna na sociálnych sieťach som aj preto, že aj tak ma veľa ľudí pozná a neberiem to tak, že mi niekto moje súkromie kradne. Je to pre mňa prirodzené.

Sú aj herci, ktorí nemajú sociálne siete.


Veľmi veľa, možno viac ako polovica a novinári potom narúšajú ich súkromie. Prekáža im aj to, keď ich zastavujú ľudia na ulici a chcú sa s nimi fotiť. Mne nie. Ľudí mám rada a za ich pozornosť som vďačná. Robí mi to radosť.

Máš teraz pocit, že sa ti v herectve darí najviac?

Asi máš pravdu. Je asi ten čas, keď si konečne môžem prácu vyberať,  do cesty mi prichádzajú projekty, z ktorých mám radosť a dostávam pozitívnu spätnú väzbu. Takže áno, mám teraz veľmi príjemné obdobie. Konečne, veď sa tomu venujem od svojich 13 rokov. Asi som si to oddrela, ako u spevákoch, ktorí začnú na svadbách, potom v bare pre 15 divákov aj s personálom a až potom prídu koncerty. Keď je to poctivé a je to dobré, časom sa to vylúpne. A o to sú tí ľudia potom normálnejší a viac si zaslúžia svoj úspech, vedia si ho užiť a vedia s ním pracovať. Pekne krok po kroku. Naozaj makám poctivo a nepoužívam skratky. Nie sú mi sympatické.


Aké sú skratky v herectve?

Všeobecne ako všade, keď sa človek po chrbte blížneho svojho driape k vytúženému cieľu. Toto som nikdy nerobila a nehľadala žiadnu protekciu. Aj tak by to v herectve vyplávalo. Ak sa niekto niekam dostane po protekcii, všetci to aj tak uvidia, že tam nemá čo robiť.

Zabolí ťa, keď to vidíš ?


Nie. Nech si každý vyberie svoju cestu. Rýchlokvasený, vždy ostane rýchlokvaseným. Trvácne sa nedá urobiť skratkou. To sa časom aj tak ukáže. Nech si každý robí, čo chce. Nikoho nesúdim, keď niekto využíva svojich známych, milencov, milenky na to, aby išiel vyššie, nech sa páči, nech to robí.

foto: Zuzana Vačková

Nie je asi veľa herečiek, ktoré sa nehanbia postaviť sa a predávať pivo v rodinnej firme.

Nehanbím sa za žiadnu prácu. Živím sa aj prekladom filmov, upravujem dialógy, učím na konzervatóriu a 10 rokov som podnikala s rodičmi. Viedla som evidenciu skladového zariadenia v reštauráciách, zásobovala a robila personalistku. Každé ráno o šiestej ste ma mohli stretnúť vo veľkoobchode, ako nakladám kilogramy mäsa, zeleniny, litre mlieka, takže som si naozaj prešla všeličím, za čo som nesmierne vďačná. Možno o to viac si vážim, že môžem robiť veci, ktoré som vyštudovala a po ktorých túžim, moje milované herectvo.

Bolo to obdobie, keď si ponúk na herectvo mala menej?

Áno, ale išlo to jedno s druhým, lebo v tom čase som ani nemohla reflektovať na všetky ponuky. Moji rodičia ma naozaj potrebovali, potrebovali človeka, ktorému mohli tisíc percentne veriť. Všetko je tak, ako má byť. Nehovorím, že by som preto odmietla veľký seriál, ale boli práce, ktoré som musela odmietnuť.

Čo ťa manuálna práca naučila?

Že ľudia vedia strašne klamať a naozaj veľa kradnúť. Často som bola sklamaná, aj dokonca z ľudí, ktorých som považovala za blízkych. Ťažko som sa s tým zmierila, že treba každého kontrolovať, lebo takmer každý má tendenciu si strčiť niečo do vrecka. Toto bola moja trpká skúsenosť.

Čím to je, že si tieto spôsoby ťaháme zo socializmu a ešte nám tu vyrastá aj rovnaká nová generácia?

Kto nekradne okráda rodinu? To bol slogan socíku? Asi to majú mnohí zakorenené. Neviem sa s tým zmieriť, lebo som nikdy takýto typ človeka nebola. Ťažko som prijala, že mladí ľudia, ktorým dá človek šancu, tak mi vedia s chladnou tvárou povedať do očí: „Dokáž mi to! Daj ma na súd! Zavolaj políciu!“

Čo si vtedy urobila?

Keď mi mladí ľudia kradli peniaze, tak som si zavolala ich rodičov a v dobrom som im povedala, že pre niečo ich deti kradnú. Sú to vaše deti, tak sa zaujímajte. Ale väčšinou ma obviňovali, že ich neprávom obviňujem, pri tom som veľmi dobre vedela, že jednoducho jeden plus jeden sa nerovná jeden a pol.

Poznám množstvo prípadov, keď museli majitelia pre kradnutie personálu prevádzku zrušiť. Ako sa to dá zmeniť?

Keď sa zamýšľam nad demokraciou tak som toho názoru, že na demokraciu musí človek dorásť. Na demokraciu musíme byť pripravení. Práve toto zneužívanie systému a hľadanie vlastného prospechu a jednoduchších ciest, aby som na úkor niekoho sebe prilepšil. Je to v ľuďoch. Neviem, ako to zmeniť. Možno je to ľudstvu prirodzené. Možno to tak má byť, neviem.

V severských európskych krajinách to tak nie je. Skazil nás socializmus?

Určite nás poznačil, a to sa nedá vykoreniť len tak. Veľmi dlho sme tu s tým žili. Možno to potrvá aj štyri generácie, kým sa od toho oslobodíme a preberieme zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Socík bol zaujímavý v tom, že za ľudí preberal zodpovednosť štát. V demokracii musíte za seba prevziať plnú zodpovednosť . A to je veľmi ťažké. Veľa ľudí stále čaká, že sa o nich niekto postará.

Ako často si počúvala, že zamestnanec nebude zarábať na podnikateľa?

Väčšinou som zamestnávala mladých brigádnikov a tie reči o tom, že ty si vykorisťovateľ a ty vlastne žiješ zo mňa som vždy vysvetľovala, že ja pre teba vytváram pracovnú príležitosť a tiež pracujem, aby ty si mohol pracovať a mňa to tiež stojí veľa úsilia. Upozornila som ich, že som nezdedila žiadny zámok, ani fabriku z ktorej iba ryžujem, ale od rána do noci poctivo makám. Mala som susedov, ktorí keď som ráno odchádzala ešte spali, keď som večer prišla sedeli pri ohni a hrali na gitare a spievali. Volali, suseda poďte si s nami vypiť! A vždy o štvrť na dvanásť v noci, keď som spiace deti prenášala z auta do domu po celom dni v práci, som im hovorila nabudúce, nabudúce…. A potom, keď som si kúpila nové auto, tak sa pozerali, že nóóóóóóó… tak niekto sa máááá, namiesto toho, aby mi povedali, nóóó, niekto si to odmakal! Zaujímavé je aj to, ako mi stojaci muži na zastávke pozerajú do auta a dávajú neverbálnou komunikáciou najavo: Áááá, my vieme odkiaľ máš to auto!

Pracovití ľudia bývajú vyčerpaní.

Tým, že práce brutálne striedam, a tak nepracujem v jednom kole, lebo učím aj prekladám, hrám aj upravujem, takto si dobíjam baterky. Asi som perpetuum mobile, ale nezvyknem cítiť únavu. Jedine vtedy, ak sa dlho do noci zabávam.(smiech)

Okrem herectva si sa dala aj na štúdium sociálnej práce.

Odjakživa ma fascinovala psychológia a sociálna práca je tiež psychológia. Dokonca pred troma rokmi som urobila prijímačky na psychológiu na UK, ale nakoniec som nenastúpila. Chcela som študovať poctivo a moja práca mi to neumožňovala.

Si na seba hrdá ?

Áno. Som veľmi spokojná s tým, že som spokojná. Je to pre mňa najdôležitejšie. Mala som obdobie, keď som pociťovala veľký strach, lebo deti, rodičia, neistá práca ako herectvo… Dnes sa ľuďom páčim, zajtra už nemusím. Herectvo je veľmi kruté aj preto, že o tvojich úspechoch aj neúspechoch všetci vedia. Napríklad, či je dobrý učiteľ alebo lekár, susedia netušia, ale to či ja som dobrá alebo zlá herečka, tak to v podstate všetci moji susedia vedia. Stačí jedno malé zaváhanie a som v novinách.

Predstavujem si, ako herci zaspávajú, čo bude ráno. Veď možno na druhý deň scenárista ukončí jeho postavu samovraždou. Išla by si na herectvo opäť?

Život ma naučil , že sa nezaoberám tým, že keby bolo keby. Je to takto a som šťastná a čo bude v druhom živote netuším. Snažím sa nemať očakávania, nerobiť si veľké plány a byť dobrým človekom, poctivo pracovať. To je všetko a ostatné príde. Veď robím všetko preto, aby som bola šťastná a vidím, že sa mi to darí.

Kde sa vidíš na dôchodku?

Chcela by som byť niekde, kde nebudem mať ďaleko k mojim deťom. Aby sa mi nerozcestovali každé na iný koniec sveta. Verím, že budem spokojný, krásny, šťastný a zdravý dôchodca. Tisíce mladých ľudí v uliciach nielen Bratislavy mi dávajú nádej a som šťastná, že mladí ľudia už rozmýšľajú. Je to dobré znamenie! A je nad čím sa zamyslieť, aj generácia rodičov týchto mladých ľudí.

Sú to stredoškoláci. Nezaspala nejako nová generácia vysokoškolákov?

To je to fantastické, že sú to stredoškoláci! Neodsudzovala by som vysokoškolákov, že na to nemajú „gule“. Skôr by som vyzdvihla tých, ktorí na to „gule“ majú a vyslovili svoj názor. A cítia v sebe taký obrovský pretlak, že to potrebujú riešiť na námestiach a strhávať k sebe ostatných, to je vynikajúce. Na druhej strane je smutné, že niečo také musia riešiť …

Môže vás zaujať: 

Kemka: „Ak niekto sedí pri standing ovation, nesplnili sme očakávania, bolia ho nohy alebo zaspal.“

Detské kardiocentrum pravidelne podporujú aj osobnosti zo spoločenského života, (zľava) Boris Chmel, Barbora Mokošová, Zuzana Vačková, Brigita Szelidová Čikoš, Lucia Tomečková, Petra Ázacis Kuťková/foto: Dalito.sk

Komentáre (3)
  1. Avatar Zuzana Vackova píše:

    Lucka, ďakujem. Krásny rozhovor.

    1. Avatar lucia píše:

      Zuzka DALITO dakuje, bolo mi naozaj ctou!

  2. Avatar Peter píše:

    pekná, múdra, slušná, šikovná…..táto Zuzanaka 🙂

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *