Vedkyňa Alexandra Mišči Hudecová: „Nóri sú srdeční ľudia, ktorí radi sviatkujú s celou rodinou.”
Alexandra Mišči Hudecová (37) je vedkyňa, ktorá už osem rokov žije v Nórsku a venuje sa výskumu nanočastíc. Doma má dve maličké dcérky, štvorročnú Améliu a ročnú Klárku, a popri všetkom rozbehla ešte výrobu a predaj vlastnej prírodnej kozmetiky. Vyvracia mýtus, že Nóri sú studení a držia si od každého odstup. Podľa nej sú to veľmi milí ľudia a zima v Nórsku má atmosféru ako z rozprávok.
Za 25 rokov novinárskej kariéry si, veru, nepamätám, že by mi niekto navrhol rozhovor o siedmej ráno. Alexandra je však v túto rannú hodinu už nesmierne čulá, pripravená začať makať v laboratóriu. Ako hovorí, patrí k tým šťastlivcom, ktorí robia svoju vysnívanú prácu, a tak sa do nej každý deň teší. Hoci Nórsko je v tomto ročnom období o siedmej ráno ešte ponorené do tmy, Alexandra srší dobrou náladou a z miery ju nevyvedie ani to, keď naše online spojenie občas zahapruje.
Každá si na svojej strane monitora nalejeme do šálky kávu a začneme sa baviť o tom, aká cesta ju vlastne priviedla až do Nórska.
Blondína z Bangladéša
„Narodila som sa v Bangladéši,“ so smiechom hovorí blondína s bledou pleťou a hneď dodáva, že jej rodičia tam pracovali na ambasáde. Preto s nimi a so sestrou žila neskôr aj na Srí Lanke, v Srbsku či v Chorvátsku. Časté sťahovanie jej vraj nevadilo, hoci v tínedžerskom veku to nebolo vždy ľahké.
„Keď som bola siedmačka a sťahovali sme sa do Chorvátska, bolo mi to ľúto. Študovala som na osemročnom gymnáziu a mala som už vybudované silné kamarátstva. Zrazu som bola akoby vytrhnutá z kontextu a posadená do chorvátskej školy, kde ma hneď v prvý deň vyvolali pred tabuľu a dostala som svoju prvú päťku. Dodnes si na to živo pamätám,“ spomína Alexandra a dodáva, že nakoniec skončila v škole s vyznamenaním a pochvalami.
Dnes si uvedomuje, že takýto kočovný život dcéry diplomata bol pre ňu obrovskou výhodou. Okrem iného jej dal množstvo kamarátov, s ktorými je dodnes v kontakte, a naučil ju nesmiernej prispôsobivosti. „Navyše, moji rodičia ma spolu so sestrou vždy šupli do lokálnej školy, čo nás nútilo naučiť sa jazyk. A keď sme žili v Srbsku, museli sme sa naučiť ešte aj cyriliku. No dnes som za to veľmi vďačná,“ konštatuje Alexandra, ktorá plynule dohovorí po anglicky, srbsky, chorvátsky a má základy ruštiny, ktoré sa naučila v ruskej škôlke. No a samozrejme nórsky.
Učarovala jej genetika
Napriek pobytu v rôznych krajinách sa po maturite rozhodla študovať na Slovensku. Na Univerzite Komenského si urobila bakalára z biológie a počas magisterského štúdia sa venovala genetickej toxikológii.
„Genetika bola mojou vášňou a možno aj osudom, pretože už počas maturity som si vytiahla otázku – základné pojmy genetiky. Aj na strednej škole ma to veľmi bavilo, učiteľka ma dokonca nechávala niektoré veci vysvetľovať spolužiakom, chodila som na súťaže, do labákov, robila som SOČ-ky (stredoškolská odborná činnosť, pozn. red.).“
S vďačnosťou spomína na profesorku RNDr. Evu Miadokovú, ktorá jej na univerzite otvorila dvere do sveta genetiky a nielen to. „Pani profesorka sa ma raz na konferencii spýtala, či by som nechcela ísť do Nórska a zoznámila ma s RNDr. Máriou Dušinskou, pod ktorou pracujem dodnes. A tak som sa vďaka opakovanému štipendiu dostala počas doktorandúry do laboratória, v ktorom už niekoľko rokov pracujem na permanentnej pozícii.“
Môžu extrakty z rastlín ochrániť naše bunky?
Ešte na vysokej škole sa Alexandra začala venovať výskumu rastlinných extraktov a ich možného ochranného vplyvu na bunky. Primárne skúmala najmä extrakty horca.
„Funguje to tak, že v prvom rade sme potrebovali zistiť vhodnú koncentračnú škálu, a tak sme urobili testy, či rastlinný extrakt náhodou neničí rôzne typy buniek alebo nepoškodzuje DNA. Potom sme DNA zámerne poškodili, napríklad peroxidom vodíka či striebornými nanočasticami, a testovali sme, či extrakt z horca dokáže DNA v bunke ochrániť alebo urýchliť jej opravu,“ vysvetľuje Alexandra, čomu sa venovala v rámci svojej vedeckej činnosti.
„Počas našich výskumov sme potvrdili, že extrakt z horca má nielen preventívny ochranný účinok, ale pomáha aj urýchľovať opravu DNA a takmer eliminuje poškodenie buniek striebornými nanočasticami. Priam neskutočné na tom je, že prospešné účinky rastlín sú z prírody známe už veľa rokov, avšak dnes sa ich ľudia snažia dokázať aj vedecky. Dodnes sú tieto naše výskumy citované a preberané, pretože ide o veľmi zaujímavú oblasť vedy.“
Dnes študuje nanočastice a ich vplyv na organizmus
V rámci NILU (Norwegian Institute for Air Research – Nórsky inštitút pre výskum vzduchu) existuje špeciálne zameraná skupina Health Effects Laboratory, v ktorej dnes Alexandra testuje najmä nanočastice a ich cyto- a genotoxicitu, teda negatívny vplyv na bunky a ľudskú DNA. „Keďže inštitút je len z časti platený štátom, musíme peniaze na výskum zháňať najmä cez projekty. A tie sú rôzne. V súčasnosti máme napríklad projekt na výskum rakoviny prsníka, v rámci ktorého sa hľadá cielená terapia a pri nej sa využívajú aj nanočastice, pričom našou úlohou je napríklad otestovať výsledný produkt na bunkách.“
Pre vysvetlenie dodáva, že nanočastice sú častice o veľkosti 1 až 100 nanometrov a dnes sa používajú takmer všade, napríklad aj v nápojoch či v krémoch na opaľovanie. „Dlhé roky sa však používali bez toho, aby ich niekto poriadne otestoval a aby sa vedelo, aký majú dopad na organizmus a na DNA. Teraz sa ich použitie už, našťastie, rôzne reguluje a treba ich vopred otestovať, aby sme vedeli, či napríklad nemôžu poškodzovať bunky a keď áno, tak za akých podmienok a pri akých koncentráciách.“
One woman show
Ešte v čase, keď Alexandra podrobne študovala extrakty z rastlín, jej práca sa jej doslova zamiešala aj do života. „Keď som si čítala vedecké články o pôsobení rastlinných extraktov, inšpirovalo ma to natoľko, že som si začala doma vyrábať vlastné krémy. Nakoniec z toho vznikla značka rastlinnej kozmetiky Pure Beauty, ktorá zahŕňa čisté prírodné krémy, oleje na tvár, pílingy a balzamy na pery,“ hovorí.
Predáva ich na trhoch, cez známych, často si ich objednávajú kolegyne z práce, ale ponúka ich aj na prírodných farmách. „Tu je bežné, že na farmách sa predávajú rôzne domáce produkty. Sú tam vystavené, prídete, niečo si vezmete a peniaze vhodíte do kasičky. Nie je tam žiadna obsluha a je to založené na dôvere. Ja som takto predávala krémy na farme u jedného pána a celkom sa mi darilo.“
Alexandra s úsmevom vraví, že čo sa týka jej kozmetiky, je to doslova „one woman show“ – sama si ju vyrába, balí aj predáva. „Nemám žiadnych zamestnancov. Je to alchýmia, ktorá ma nesmierne baví. Každý vie, že krémy sú čerstvé, nemám ich doma v zásobe, vždy ich vyrábam až po objednávke. A mám veľmi rada ten blízky kontakt s ľuďmi, keď mi napríklad niekto povie, že miluje vôňu levandule, môžem mu do produktu primiešať esenciálny olej z nej.“
Mať dobrého muža je základ
Keď na Alexandrinej fejsbúkovej stránke vidím fotografie dvoch malých detí, napadá mi len jedno: Ako to ich mama všetko stíha?
„Základ je mať dobrého manžela, to je asi najviac. Keď mám veľa objednávok, deťom sa venuje Juraj. Alebo robím krémy večer, keď deti zaspia. Manžel zase chová včely, takže keď potrebuje včeláriť či vytáčať med, deti strážim ja. Vieme si to takto podeliť. Samozrejme, že mi občas chýba pomoc od rodiny, ktorá je ďaleko, ale dá sa to zvládnuť.“
Alexandra sa so svojím mužom zoznámila až v Nórsku, hoci aj on pochádza zo Slovenska. Vyštudoval stavebnú fakultu a keď dostal ponuku na prácu v Nórsku, presťahoval sa a zostal už 13 rokov. Po celú dobu pracuje v tom istom obore, hoci momentálne je na otcovskej dovolenke. „V Nórsku je úžasné, že otcovia to majú povinné – pokiaľ si otcovskú nevyberú, prepadne im. Časť rodičovskej dovolenky si môžu rodičia rozdeliť podľa potreby, a potom má každý z rodičov ešte nárok na svoju rodičovskú dovolenku, my sme takto mali každý 19 týždňov.“
Zamestnávateľ je voči rodičom ústretový
Keď mala mladšia dcéra Klárka 9 mesiacov, Alexandra sa vrátila do práce. „Z práce som dostala každý deň dve hodiny voľna, jednu doobeda a ďalšiu poobede, aby som mohla byť s dieťaťom a dojčiť. Čiže akoby som pracovala na skrátený úväzok. Tu majú väčšinou zamestnávatelia voči matkám celkovo dobrý prístup. Šéfka mojej pracovnej skupiny aj šéf nášho oddelenia majú po tri deti, takže všetci vedia, aké to je, poznajú to a chápu to.“
Keby chcela, môže zostať doma s dieťaťom aj dlhšie, na tento účel nie je problém vziať si z práce neplatené voľno. A keď dieťa nechodí do škôlky, či už z nedostatku kapacity v škôlkach alebo z rodinných dôvodov, rodičia môžu požiadať ešte aj o finančný príspevok. „Staršia dcéra šla do škôlky, keď mala 15 mesiacov a podobne to plánujeme aj pri mladšej. Nemalo to žiaden negatívny vplyv. Navyše, v Nórsku funguje tzv. tilvenning, čo sa dá preložiť ako skamarátenie sa. Ide o to, že chodíte s dieťaťom niekoľko dní do škôlky, aby si pri vás zvyklo na prostredie, ľudí okolo, na režim. Nám na to zamestnávateľ vyhradil tri dni. Podpora rodičov je v našej firme naozaj neskutočná, cítite ako za vami váš zamestnávateľ stojí, ako vás ľudia chápu.“
Zima a tma jej nevadia
Pozitívnych stránok má Nórsko zrejme dosť. Ale čo tie negatívne, na ktoré si dievča zo Slovenska muselo ťažšie zvykať?
„Každý očakáva, že sa budem sťažovať na tmu a zimu, ale mne to nevadí. Som pozitívny človek a teším sa z toho, aká je tu krásna príroda a skvelí ľudia. Keď je v čase Vianoc nasnežené a ľudia si na domy povešajú vianočné svetielka, má to tu atmosféru ako z rozprávok.“
Podľa Alexandry Nóri trávia Vianoce podobne ako my. Akurát na Štedrý deň nejedia všetci len rybu, ale v závislosti od regiónu majú napríklad aj ribbe, čo je pečené bravčové mäso a julepolse, teda klobásky. K tomu zemiaky, zelenina, kapusta. „Je to taká všehochuť, ale najmä mäso. Hoci švagor mi vravel, že na internete čítal, že v Nórsku až 250-tisíc domácností na Štedrý deň konzumuje Pizzu Grandiosa, čo je najobľúbenejšia nórska pizza. No zároveň Nóri milujú aj rôzne druhy vianočného pečiva tak, ako my. Nemajú síce medovníky, ale „pepperkaker“, ktoré sú naozaj výborné. A najdôležitejšie je to, že v čase sviatkov sa stretne celá rodina. Mnohí majú chaty, zvyčajne na nejakom romantickom mieste, kde niekedy nemajú ani splachovací záchod, a celá rodina sa zíde tam. Alebo si nejakú chatu prenajmú. No sviatky trávia skutočne pospolu vo veľkých skupinách.“
Táto informácia mi vyznie zvláštne, pretože u nás panuje predstava, že Nóri sú čudácki samotári, uzavretí ľudia, nie príliš priateľskí…
„Možno niekde sú aj takí, ale ja som ich zatiaľ nestretla. Pre mňa sú Nóri srdeční a úžasní ľudia, medzi ktorými mám množstvo kamarátov a sú veľmi rodinne založení. Napríklad manželov známy má obrovskú chatu, čo vlastne kedysi bola stodola, a tam sa na Vianoce stretáva celá rodina. Zíde sa ich tam aj tridsať. Hoci rozvodovosť je tu pomerne vysoká, z mojej skúsenosti viem, že rodiny sú zomknuté a rady sa stretávajú. Naša tradičná predstava o Nóroch je skreslená,“ hovorí Alexandra.
S dcérami hovorí po slovensky
Dnes už Alexandra ovláda nórčinu, ktorú sa po príchode do krajiny učila v kurze aj doma. „Vždy keď sa dá, hovorím po nórsky, aj keď je tu veľmi veľa dialektov a nie každému sa dá rozumieť. Ale keď niečomu nerozumiem, tak sa opýtam. Okrem toho po anglicky sa tu dohovoríte úplne všade.“
Doma sa s dcérami rozprávajú po slovensky. Malá Klárka ešte nerozpráva, ale Amélia už hovorí plynule po nórsky a v škôlke už začali aj s angličtinou. „Som maniak na platne. Mám na nich snáď všetky slovenské rozprávky z detstva a tie deťom púšťam. Je to vidno aj na Améliinej slovnej zásobe, niekedy používa také výrazy, ktoré má vyslovene len z rozprávok,“ smeje sa Alexandra.
Trošku ju trápi, že kvôli korone je obmedzené cestovanie a tak si dievčatá veľmi neužijú rodinu zo Slovenska. „Klárka už má rok a zatiaľ ju z rodiny naživo videli len moji rodičia, ktorí stihli pricestovať vo februári, teda krátko predtým, ako sa pre pandémiu zavreli hranice.“
Reštaurácie sú otvorené, v obchodoch nosia rúška
Aj v Nórsku boli jeden čas zatvorené školy aj škôlky, ľudia väčšinou pracovali z domu „Niektorí prišli o prácu alebo mali tzv. permittering – teda boli akoby dočasne prepustení, no nebol s nimi rozviazaný pracovný pomer a dostávali 80 alebo 62 percent z platu. Ja som v tom čase bola na materskej a vnímala som ako výhodu, že sme boli všetci doma. Bývame asi 30 kilometrov od Osla, moja mama to volá lazy. Sme totiž blízko pri lese, máme jedných susedov, záhradu a počas corony som dokonca dovolila manželovi chovať aj sliepky, aby sme mali čerstvé vajcia. No videla som, že mnohí Nóri tento čas využili pozitívne, napríklad renovovali domy a robili veci, na ktoré inokedy nemajú čas.“
Zaujímavé je, že zamestnanci inštitútu NILU, ktorí kvôli korone musia pracovať z domu, si môžu svoju domácu „kanceláriu“ prispôsobiť tej v práci. Napríklad aj tak, že si z roboty môžu vziať svoje kancelárske kreslo či monitor.
„Je pravda, že veľa ľudí túto situáciu znášalo zle. Nóri totiž radi cestujú, čo sa veľmi nedalo. Na druhej strane aj keď sa už opatrenia uvoľnili, boli disciplinovaní a napríklad si prenajali karavany a prázdniny trávili v Nórsku. Hoci spočiatku sa ľudia z rúšok smiali, dnes sú už v obchodoch povinné a aj deti si zvykli, že si všade musia dezinfikovať ruky. Ale inak Nóri už normálne pokračujú v živote, dodržiavajú odstupy, ale reštaurácie sú napríklad otvorené, hoci niekde medzi stoly podávali plexisklá, aby ľudia neboli pri sebe veľmi blízko.
Výborný život
Pýtam sa Alexandry, či je Nórsko pre ňu konečnou stanicou, alebo uvažuje nad tým, že sa ešte vráti na Slovensko či presťahuje inam.
„Ja to tu zbožňujem. Podľa mňa je v Nórsku výborný život. Som veľmi spokojná až na to, že mi chýba rodina. Ale to asi každému, kto žije v cudzine. No mám tu prácu, ktorú milujem a každé ráno sa do nej teším. Keď myslím na budúcnosť, tak ju vidím tu.“
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)