Kultúra

Vyberal papiere z kontajnera, aby raz zbieral svetové ocenenia

S géniom sa človek nestretáva každý deň. Niekedy nemáte to šťastie celý život. Mnohí z nich sú vraj neznesiteľní, iní zase majú také či onaké muchy. Aspoň sa to tak hovorí… Stretnutie s geniálnym výtvarníkom a všestranným umelcom Ondrejom Rudavským a jeho ženou Jacqueline, pozoruhodnou šperkárkou, však bolo príjemne osviežujúce. Takých skromných, priateľských a pozitívne naladených ľudí som dlho nezažila.

Vonku je 37 stupňov v tieni a ja blúdim po rozpálených Podunajských Biskupiciach a hľadám dom slovenského filmového režiséra, digitálneho umelca, animátora, maliara, ilustrátora, fotografa, sochára, šperkára, kostýmového výtvarníka a držiteľa toľkých ocenení, že by sa pokojne dali podeliť medzi desiatku umelcov.

Neobyčajná drevená brána dáva tušiť, že tam za ňou je iná dimenzia. A naozaj. Rozľahlá záhrada ma objíme chladivým tieňom. Pripomína skôr čarovný les. Na vysokej borovici býva ďateľ Emil, párik sovy obyčajnej tu každý rok vyvedie svoje mláďatá, dva prítulné chlpaté psy pobehujú okolo impozantných sôch z kameňa, dreva a bronzu. Sú to diela celej rodiny, Ondrej  je totiž synom sochára a maliara Andreja Rudavského a textilnej výtvarníčky a keramikárky Márie Rudavskej. Ondrejova sestra Zuzana je tiež sochárka a umelecká šperkárka a babka Alžbeta maľovala figúrky na sklo.


Fantázii sa v klietke nedarí

Usmievavá Jacqueline ma vedie do pivnice (zostupujem úzkym točitým schodiskom a cítim sa ako Alica, ktorá sa studňou prepadla do Krajiny za zrkadlom), kde má Ondriško, ako ho manželka s láskou oslovuje, niečo rozrobené. Majster dynamickej fantázie dokončuje okrúhly svetelný stolík, ktorý útulne zariadenej pivnici dodáva zvláštnu atmosféru. Nevydrží bez práce. Stále robí, tvorí, vymýšľa, nápady ho doslova prenasledujú. A hoci by sa mohlo zdať, že syn slávneho výtvarníka, ktorého socha Vierozvestcovia stojí pred budovou OSN v New Yorku, mal svoju umeleckú cestičku vopred vyzametanú, opak je pravdou.

Andrej Rudavský sa v 70. rokoch minulého storočia ocitol v nemilosti komunistických mocipánov a jeho sochy sa aj rozbíjali.  Aj preto sa umelecké duše jeho detí – Ondreja a Zuzany –  v túžbe po slobodnej tvorbe rozhodli pre emigráciu.  „Vyrastal som obklopený svetom umenia: maminými tkanými gobelínmi, otcovými maľbami a sochami, babkinými sklomaľbami či umením ostatných výtvarníkov, ktorí bývali okolo nás,“ spomína Ondrej na svoje detstvo. Neviem si predstaviť, že by z detí, ktoré vyrastali v tomto inšpirujúcom a tvorivom prostredí, bolo niečo iné ako umelci.

„Cítil som, že chcem byť tiež súčasťou sveta umenia. Už na základnej škole som si kreslil fantastické bytosti a písal vesmírne filmové scenáre. Ako 13-ročný som natočil svoj prvý animovaný film na super 8mm film. Vyštudoval som grafiku na strednej umeleckej škole v Bratislave, no stále ma lákal svet animovaných filmov, ktoré som si popri škole natáčal.“  Obrovský talent však musel už na začiatku svojej umeleckej dráhy čeliť výzvam a prekážkam, ktoré by iného asi odradili.

„Vedel som, že na Slovensku ma na vysokú školu nezoberú, lebo jej rektorom bol v tej dobe človek, ktorý veľmi ubližoval môjmu otcovi ako umelcovi. Skúsil som to v Prahe, kde študoval v 60. rokoch aj otec.“ Na prvýkrát Ondreja na odbor kresleného filmu neprijali, druhý pokus však už bol úspešný. A predsa na škole nevydržal. „V priebehu roka som si uvedomil, že ma škola v mojich umeleckých predstavách viac brzdí ako posúva. Samozrejme, kreslenie aktov a modelovanie ma bavilo, no v animácii sme si nemohli veľmi popustiť fantáziu, museli sme sa držať prísnych klasických postupov. Navyše, rodičia boli už dlhší čas prenasledovaní za svoju umeleckú tvorbu a nadčasové výstavy a sympóziá, ktoré v tej dobe otec organizoval. Situácia začala byť vážna, preto sme sa so sestrou rozhodli v roku 1986 emigrovať.“

Ondrej Rudavský sa venuje aj grafike/foto: archív Rudavský

Papiere z kontajnera a telefonát z Warner Bros


Z výletu do Juhoslávie sa domov nevrátili. Utiekli  do Talianska, kde v utečeneckom tábore čakali, kým ich príjme Amerika. „V USA sme začínali od nuly. Nevedeli sme jazyk, boli sme bez peňazí, nikoho sme nepoznali okrem IRC emigračnej organizácie a jedného sochára, tiež emigranta, ktorý nám časom pomohol získať prácu na lešení. Pozlacovali  sme steny a maľovali ornamenty v interiéri vlakovej stanice Union Station vo Washingtone D.C. Za pár dolárov na hodinu, no bol to projekt na niekoľko rokov, čo bolo fajn.“ Popri práci Ondrej po nociach tvoril surreálne kresby, z ktorých mu po čase Galéria-K urobila jeho prvú samostatnú výstavu v USA. „Veľa kresieb som nakreslil  na vyhodené farebné papiere, ktoré som vyberal z kontajneru pred ramárňou obrazov v meste Rockwille v Marylande. Touto výstavou akoby sa uzavrelo jedno obdobie mojej emigrácie.“ V New Yorku sa mal reštaurovať Trumpov hotel Plaza a firma, ktorá zákazku dostala, zháňala kreatívnych ľudí, ktorí pracovali na Union Station.

„Vtedy sme sa so sestrou presťahovali do New Yorku, mesta, ktoré nikdy nespí, mesta všetkých národností, mesta umenia.“ Po troch rokoch náročnej práce na rôznych významných stavbách ako Radio City Hall, Essex House, Rizz Theatre, Rockefeller building, kde spolu so Zuzanou pracovali ako umeleckí dizajnéri, maliari ornamentov a pozlacovači interiérov, zasiahol osud.

„Jedného dňa som v bare na Broadway stretol producenta, ktorý manažoval mladých hudobníkov. A to bola prvá filmová výzva – ponúkol mi vytvoriť animované music video ku skladbe GO od Mobyho. O pár týždňov už bol klip na MTV v celých USA a vtedy prišiel telefonát z Warner Bros. z Californie, či by som mal záujem vytvoriť a režírovať umelecké music video pre skupinu Los Lobos.“

Viedoklip pre skupinu Los Lobos z roku 1992 mal ohromný úspech/foto: archív Rudavský

Award a Grammy

Ondrej Rudavský v USA prerazil. Stačilo pár rokov a robil na projektoch, o ktorých iní režiséri snívajú celý život. Jeho umelecké klipy pre muzikantov ako Moby, Los Lobos či Dead Can Dance získali ocenenia MTV Award, Golden Eagle Award, Monitor Award i nomináciu na cenu Grammy. Vytvoril však hudobné videá a umelecké projekty aj pre také esá ako Linkin Park, Black Eyed Peas, Yellow Card, Kanye West, Lisa Bonet, Jodie Foster, Esperanza Spalding.

Z hudobného videa pre Esperanzu Spalding/foto: archív Rudavský

Aj videoklip Jany Kirschner Na čiernom koni je práca Ondreja Rudavského. Mystika v jeho tvorbe je taká naliehavá, že pozorovateľ má pocit, akoby bol umelec napojený na svet, ktorý je za naším rozmerom.

„Už od mala som mal silnú predstavivosť, ktorá ma veľa razy zachránila v ťažkých či smutných obdobiach. Ak sa človek otvorí fantázii a podvedomiu, začne sa napájať aj na iné svety z iných rozmerov. Inšpirácia je nekonečné more obrazov a hudby, stačí sa iba pozorne započúvať či zahľadieť.“ Svoje pozoruhodné transcendentálne umelecké diela prezentoval Ondrej Rudavský v mnohých svetových galériách, múzeách a na filmových festivaloch. K tým najznámejším patria Múzeum moderného umenia v New Yorku,  Bronx Museum of Arts v New Yorku, La Biennale di Venezia v roku 1997, Expo Hannover v roku 1999; U.A. Museum of Arts v Arizone, Los Angeles International Biennial v roku 2005, Sundance Film Festival, Woodstock Film Festival, New York Film Festival v Lincoln Center, Annecy Film Festival, Hiroshima Film Festival či Tribeca Film Festival. Svoje výnimočné videoinštalácie prezentoval aj na jedinečnom festivale Burning Man v americkej Nevade.

Podhorský & Partners, s. r. o., Advokátska kancelária


„Umelecký festival Burning Man (Horiaci muž) v Black Rock Desert v Nevade som chcel navštíviť už dávno, no nedovoľovali mi to finančné alebo časové možnosti. Z fotiek som pochopil, že je to veľmi inšpirujúce miesto, kde sa stretne obrovské množstvo umelcov, ktorí si tam vytvoria svoj vlastný fantastický svet. Vedel som, že sa tam raz pozriem, no netušil som, že až tak rýchlo. Boli sme práve na Slovensku a robili sme s Jackie v záhrade malú párty, na ktorej som vystavil aj moje trojdimenzionálne kužeľové  projekčné plátna s vlastnými animáciami. V noci to v korunách stromov pôsobilo magicky a ľudia nechápali, ako je to vytvorené, čo ma tešilo. Na pár dní k nám prišiel známy z Kanady, ktorý povedal, že by to bolo úžasné pre Burning Man. Po týždni mi poslal mail, či by som záznam z projekcie nedal na youtube, že by to poslal známemu. No a za dva týždne ma pozvali ako umelca na Burning Man, kam prišlo v ten rok 75.000 ľudí. Bol to pre mňa zážitok na celý život.“

Festival Burning Man v Nevade/foto: archív Rudavský

Slovenská dolárová choroba

Je veľkým darom, ak má umelec okrem inšpirácie aj svoj oporný bod.  Jacqueline ním pre Ondreja nepochybne je. Zoznámili sa už na strednej umeleckej škole v Bratislave. A hoci sa ich cesty na čas rozišli, znovu sa stretli vo Vancouveri, kam emigrovala nezávisle odo Ondreja.  Ani ju nezabudli múzy pobozkať, vytvára nádherné monumentálne šperky, no predovšetkým a rada zabezpečuje pokojné zázemie pre svojho muža a ich dcéru Terezu. V USA i na Slovensku.

„New York sa stal mojím druhým domovom. Vo Wiliamsburgu som pred rokmi našiel úžasnú komunitu umelcov z celého sveta, ktorí tam žili a vytvárali krásnu atmosféru v tej industriálnej opustenej oblasti. Umelci si tam vtedy dosť pomáhali, nie finančne, ale inak – priateľsky. Tešili sa z úspechov ostatných a podporovali sa medzi sebou. A zatiaľ sa tu na Slovensku pomaly vytrácalo to vzácne, čo existovalo medzi umelcami za totality. Veľa z nich išlo do politiky, zlákali ich reklamné firmy, pekné vzťahy sa rozškatuľkovali. So slobodou k nám prišlo aj množstvo nezmyslov a kopírovanie Západu. Aj vo svete umenia. Áno, vznikli tu aj rôzne nadácie a granty na podporu umenia. Lenže ak žiadate o grant, to aby ste študovali ďalší odbor.“

Bez mecenášov by umenie nefungovalo nikdy a nikde. No na Slovensku, zdá sa, treba vyvinúť o dosť väčšie úsilie, aj keď je podpora zdanlivo na dosah ruky.  Patrím k ľuďom, ktorí majú problém vypĺňať úradné tlačivá, a tak chápem Ondreja, keď vraví, že vyplniť všetky tie tlačivá s kolónkami a vedieť presne, ako čo sformulovať, aby to bolo pre poskytovateľov grantov prijateľné, je pre umelca priam nemožné.

„Aj na Slovensku ma oslovilo pár muzikantov, ktorým som vyprodukoval zopár klipov. Samozrejme, rozpočty na projekty sú tu o dosť nižšie než v USA, no keď sa človeku niečo páči, dá sa urobiť kompromis. Nedávno ma však oslovila veľká slovenská spoločnosť, či by som nechcel vytvoriť originálnu cenu roka. Zaujalo ma to, začal som vymýšľať niečo z bronzu a zo skla. Vravel som si, že taká veľká a úspešná spoločnosť si asi môže dovoliť  zaplatiť aj slušnejšiu sumu. Po pár dňoch som sa pre istotu opýtal, aký majú rozpočet. Napísali, že 300 euro. Zasmial som sa a odpísal, že takáto suma nepokryje ani len materiál. Niekedy veľké firmy alebo ľudia, čo majú veľa peňazí, dostanú tzv. dolárovú chorobu: veľmi sporia, no za málo peňazí očakávajú maximum. S týmto som sa veľakrát stretol aj v USA, no rýchlo som pochopil, že s takými ľuďmi nemá význam spolupracovať,“ vraví Ondrej, no dodáva, že stretáva aj veľa ľudí, ktorí vedia, koľko práce je za každým umeleckým výtvorom, vážia si ju a podporia ju aj finančne.

„Mnohí však nevidia, koľko umelec o diele premýšľa, koľko rokov strávil učením sa ako niečo vytvoriť, netušia, koľko vecí sa pri tvorbe nepodarí, koľko verzií umelec urobí, aby vytvoril tú jednu dokonalú. Vidia iba hotovú Edisonovu funkčnú žiarovku, a to, že urobil tisícky pokusov, aby sa k nej dopracoval, si váži iba časť z nich.“

Burning Man je nezabudnuteľná fantázia /foto: archív Rudavský

Kde je vôľa, tam je cesta a aj umenie z daní

Nielen v umení sa vo svete inšpirujeme tým horším a to lepšie nechávame bez povšimnutia. A pritom je čo kopírovať.  „V Brooklyne som (v 90. rokoch) poznal veľa umelcov, ktorí tam prišli na istý čas žiť. Nešlo mi do hlavy, ako tam prežijú, keď som ich videl iba tvoriť a chodiť na výstavy. Potom som zistil, že keď ste umelcom v Holandsku, tak za to, že vytvárate umenie, dostávate mesačný plat. A pritom žiť a tvoriť môžete pokojne aj v meste ako je New York. Hoci dnes New York veľmi zdražel, aj z umeleckého priestoru vedľa Wiliamsbrook bridge, kde som žil 15 rokov, sa stala exkluzívna štvrť snobov. Na druhej strane práve v New Yorku a Los Angeles som videl vo firmách aj v súkromných bytoch podnikateľov  veľa umeleckých diel. Podnikatelia si totiž určitú sumu venovanú na umenie môžu odpísať z daní, čo je úžasné, lebo týmto umelcov podporujú.“

Na Slovensku sa nám rozmohol taký nešvár: radi hovoríme, ako niečo nejde, ako sa to nedá, ako je to nemožné. Ondrej Rudavský však tvrdí, že ak má človek víziu a chce niečo dosiahnuť alebo vytvoriť, nesmie sa vyhovárať.  Ani  na nedostatok peňazí. Treba začať tak, aby umelec tie peniaze nepotreboval a hľadať cestu, ako svoju víziu uskutočniť s ich minimom či bez nich.

„Vždy som obdivoval básnikov, ktorým k práci stačí inšpirácia, ceruzka a servítka zo stola. Keď som v začiatkoch emigrácie nemal peniaze, začal som premýšľať ako básnik. Chcel som robiť animované filmy, ale na to, aby som si kúpil 8mm film, požičal kameru a zaplatil vyvolanie filmu, som musel niečo najprv zarobiť. Môj prvý obraz som vytvoril, ako som už spomínal, na vyhodený tvrdý farebný papier, ktorý som našiel v kontajneri pred ramárňou v Rockwille. Kúpil som si čiernu a bielu ceruzku a nimi som po nociach nakreslil prepracovanú surreálnu kresbu. Hotovú som ju ukázal majiteľkám ramárne. Obraz kúpili za 200 dolárov a ponúkli mi vystaviť moje kresby na skupinovej výstave. Nabalili ma výrezkami papierov a darovali mi aj ceruzky a pastelky. Po pol roku mi vystavili 7 kresieb, ktoré mi zadarmo nádherne zarámovali. Štyri sa predali. Po vernisáži ma spravodlivo vyplatili. Jeden obraz som im z vďaky daroval. Za peniaze som si kúpil 8mm film a začal animovať. Pred dvomi rokmi mi jedna z majiteliek poslala mail a fotku obrazu, ktorý som im daroval. Znovu som sa tešil, že existujú takí dobrí ľudia, ktorí pomôžu v pravej chvíli. A stretol som ich v živote veľa.“

Nočná projekcia na rieke Hudson v New Yorku/foto: archív Rudavský

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Môže vás zaujať: 

HROMEC: „Umelec po štyridsiatke tvorí najlepšie diela.“ 

 

 

 

 

 

 

 

 




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *