Rozhovory

Z Očovej cez Bratislavu až k Federerovi a Nadalovi

Aj on tieto dni sedí pred televízorom a sleduje 1. ročník Laver Cup, turnaja tenisových tímov MASTERS, Svet proti Európe v Prahe.  A nielen z dôvodu, že je tenisový fanúšik. Bohumil Havrľa sa narodil vo Zvolene a detstvo prežil v dedinke Očová.  Dnes má  40 rokov a už žije na opačnej strane zemegule, kde to nie vždy mal a má jednoduché. Na Slovensko nezanevrel, aj keď niektorým veciam v domovskej krajine nerozumie. Ako tenisový tréner stretáva najlepších tenistov sveta, ktorí podľa neho môžu byť pre mnohých aj symbolom pokory. A v tomto duchu vychováva aj svoje deti, o ktoré však, pre ich rómsky pôvod, má na Slovensku strach. 

Za najkrajšiu spomienku detstva označil slobodu, voľnosť, jednoduchosť, prírodu, ovocné stromy a pocit, že vás každý pozná a vy poznáte ich. „Neskôr mi to prekážalo, pretože každý o každom všetko vedel. Napríklad idete do obchodu, kráčate dole ulicou a tam tetušky pred domami stoja, debatia, koketujú… “A kam ideš Bohuško?” pýta sa jedna z nich, “Do obchodu teta. Ale aký si vyparádený!” hovorí druhá, a keď som sa vracal domov s nákupom tetušky tam stále stáli, debatovali, už z diaľky ma pozorovali až som došiel  k nim a: “Ale si rýchlo nakúpil Bohuško,” hovorí teta “a veru je aj silný, dve ťažké tašky nesie Bohuško, no pozdrav doma.” S odstupom času pri spomienkach mi to príde milé, hlavne preto, že tetušky má poznali naozaj odmalička. Poznali mojich rodičov, starých rodičov, takže keď sa urobilo niečo zlé, hneď sa to všade vedelo,“ spomína si pri počítači na druhej strane zemegule pre dalito.sk. Bohumil Havrľa, ktorý sa narodil v rómskej rodine.

Na otázku, čo bolo pre neho ako Róma na Slovensku najťažšie, odpovedal, že asi to, že sa nenaučil rómsky jazyk. „Postupom času som spoznal veľa mladých Rómov z celého okolia, ktorí komunikovali práve v rómskom jazyku, takže som sa nemohol ľubovoľne s nimi dohovoriť a zdieľať poznatky ich života či toho našeho,” píše rodený Očovčan, ktorému oči otvorila vojenská služba, kde pochopil, že sa v budúcnosti musí dostať ďalej ako len po tabuľu dediny. „Aj predtým sme ako rodina veľa cestovali po krajine či Maďarsku. Na vojne som však pochopil, že je to iné ako na dedine. Napriek tomu, že som Očovú miloval, cítil som sa tam totálne izolovaný. Lákali ma noví ľudia a nové miesta. Chcel som zrazu od života viac. Ľudí mám veľmi rád, preto som chcel byť nimi obklopený, a tak som vyrazil do Bratislavy,“ spomína si na začiatky “veľkého sveta“ Havrľa.


V Očovej Bohumil, v Austrálii Bob

Bohumil Bob Havrľa v Austrálii/foto: archív B. Havrľa

„Nedal som sa premenovať, ale meno Bohumil v Austrálii nie každý dokáže povedať. Austrálčania majú radi krátke mená, takže ak máte aj austrálske meno dlhé, tak vám ho skrátia, ja som teda Bob. Všade kam idem sa tak predstavujem,“ vysvetľuje dnes už otec dvoch detí, ktorý v Banskej Bystrici najskôr skončil ako mechanik chladiarenských zariadení. „Ani vo sne mi vtedy nenapadlo, že sa raz budem živiť tenisom ako tréner. Rodičia to mysleli dobre a chceli, aby som mal prácu istoty a mysleli si, že mechanik je tou správnou. No vidíte, nakoniec som sa živil aj tenisom,“ Od antuky však nie som, lebo tu máme tvrdý povrch,“ vtipkuje Bob. „Som veľmi aktívny človek, takže som sa v povolaní mechanik nenašiel. Nevedel som si predstaviť stáť pri chladničkách. Potreboval som okolo seba ľudí,“ spomína si na za začiatky Bob, ktorého najviac ovplyvnila jeho najstaršia sestra Denisa, ktorá absolvovala žurnalistický kurz.

Ako tŕň v oku

Sestrine rozprávanie o žurnalistike ho ohúrilo natoľko, že si povedal, že o rok to skúsi aj on. Dnes už vie, že to bola správna voľba. Po skončení ročného kurzu nastúpil na stáž do Slovenskej televízie. „Vybral som si Bratislavu STV, redakciu televíznych novín, ako moderátor  – redaktor. Teda vôbec to nebolo ľahké. Písal sa rok asi 2000/2001. Všetky témy som si musel hľadať sám, čo bolo naozaj náročné. Spomínam si, že som sa vracal z domu späť do Bratislavy autobusom, vystúpil som na Mlynských Nivách, v ruke som držal šupku od banána, ktorý som zjedol v autobuse a chcel som ju vyhodiť do koša na zastávke MHD, no nebolo kde. Kôš úplne plný. Išiel som pár metrov ďalej, kôš tiež úplne plný. Tam som dostal nápad na prvú reportáž, ktorú sme natočili, no neodvysielali ju. (smiech) Spomienky na túto skúsenosť mám aj tak krásne. Stretával som tam ľudí, ktorých som poznal z TV ako malý chlapec. Zrazu som s nimi bol vo výťahu, obede, na chodbe. Veď aj  teba, či Mareka Zgalinoviča. Čo ma veľmi tešilo, že si vážili moju čistú slovenčinu, farbu hlasu a artikuláciu. Veľmi som si slová uznania od skúsených moderátorov vážil,“ spomína si dnes už rómsky tréner tenisu v Austrálii, pre ktorého boli najťažšie chvíle na Slovensku vo vlaku, cez ktorý šla hliadka. „Hneď ma kontrolovali a mohol som byť oblečený ako pán, lepšie než ktokoľvek vo vlaku. Ako Róm som bol stále tŕňom v oku. Tu ani nejde o to, prebíjať sa životom s rómskym pôvodom. Tu ide o to, ako vydržať žiť v rasistickom štáte, česť výnimkám…“ odpovedal Bob na otázku, či bolo pre neho ťažšie sa na Slovensku prebíjať s rómskych pôvodom napriek tomu, že jeho rodičia ich vychovávali tak, aby sa so súrodencami stali poctivými ľuďmi. „Myslím si, že sa to rodičom podarilo. Nemali sme žiadne predsudky a nemáme ich doteraz,“ krátko zareagoval Bob.

Bohumil Bob Havrľa so synom/foto: Bob Havrľa

Na kurtoch so svetovými hviezdami

Tenis hrával s kamarátmi už na základnej škole. Všade kde to išlo. „Hrali sme všade, na ceste, ale i na jedinom antukovom kurte v Očovej. Vždy ma to bavilo. Tenis som dosť pozeral s mojim otcom. Vždy, keď bol nejaký veľký zápas, tak sme sedeli pred televízorom. Nakoniec som sa tenisu začal najviac venovať v Austrálii, kde sú na to výborne podmienky a nádherné prostredie. Keď sa mi narodil syn, chcel som, aby sa tenisu venoval, aby som si mal s kým zahrať. Synovi je teraz 13 rokov a stále hrá. Hrá profesionálne a v austrálskom rebríčku je momentálne na 1490 mieste. Samozrejme, po každom úspešnom zápase sa to mení. Trénera som začal robiť práve kvôli nemu. Trénoval som ho sám a on začal vyhrávať. Dostal som ponuku trénovať v jednej tenisovej akadémii, kde som si spravil licenciu. Už som s tým skončil, ale syna trénujem naďalej a hrám s ním doteraz,“ vysvetľuje ďalšiu zmenu v živote Havrľa, ktorý sa počas pôsobenia na tenisových dvorcoch stretol aj s bývalým slávnym profesionálom tenistom Pat Cashom. „Je to veľmi pohodový a jednoduchý človek. Trénoval u nás na kurtoch, keď som mu ponúkol, že mu dám čistú novú vodu z chladiaceho boxu. Odmietol a odpovedal, že mu stačí voda z kohútika na záchodoch. Stretol som aj Bernarda Tomica tiež skvelý chalan, Rogera Federera, Andyho Murrayho, Davida Ferrera a Miloša Raonica, Marina Čiliča, Rafaela Nadala, Grigora Dimitrova, no a našu Dominiku Cibulkovú, ktorá je príjemná usmievavá baba….,“ ukončuje zoznam osobností tenisu dnes už bývalý tréner.

Bohumil-Nicolas Havrla a Roger Federer, Brisbane 2016/archív: B. Havrľa

„Trénerstvo som musel zavesiť na klinec. Mal som málo času. Veď mám deti a venovať som sa viac musel aj synovi Bohušovi Jr., s ktorým cestujem po turnajoch. Čím viac hráva, tým viac cestujeme a čas si vyžaduje aj príprava, a to nehovorím o škole. Potrebuje ma aj dcérka. Takže na klientov ostávalo stále menej a menej času,“ vysvetľuje Havrľa, ktorý sa do Austrálie oženil.


Prvoradá rodina

Ak si niekto myslí, že sa na život v Austrálii tešil, tak je na omyle. Na manželku áno, ale do Austrálie sa mu veľmi nechcelo. „No chcel som to skúsiť a zároveň som chcel, aby sa moje prvorodené dieťa narodilo v Austrálii. Čo sa mi aj podarilo. Občianstvo som ešte nezobral. Mam víza do konca života a všetky práva ako Austrálčania, nejak sa do toho nehrniem, keď nemusím,“ priznal sa otec dvoch detí, ktorého tam najviac ohúrila ochota ľudí, žiadne rozdeľovanie či podceňovanie, vľúdnosť, multikultúra, krásna príroda, pláže s BBQ zadarmo v parkoch i pri mori. „Pre Austráliu je prvoradá rodina a aby mali deti bezpečný a jednoduchý život. Ohúrili ma aj tie nekonečné možnosti, ktoré tu má každý,“ hovorí o krajine neobmedzených možností Bob, ktorý to na začiatku nemal jednoduché. „Opustil som rodinu, kamarátov, ľudí ktorí ma poznajú, opustil som prácu moderátora, ktorú som miloval a milujem, takže bolo to pre mňa veľmi ťažké. A nevedel som dostatočne anglicky. No a priženil som sa do rodiny, ktorú som vôbec nepoznal a oni mňa. Keďže som nevedel po anglicky, začal som vypomáhať na stavbách s manželkiným bratrancom. Čakali sme prvé dieťa, takže som bral čokoľvek. Pracoval som na stavbe, kde som skoro nikomu nerozumel, pretože Austrálčania hovoria mimoriadne dialektovo a slangovo. Všetci si robili zo mňa srandu. Cítil som sa naozaj zle…,“ spomína na začiatky v krajine, v ktorej sa napriek všetkým starostiam naučil byť vo veľkom pokoji.

Bohumil Bob Havrľa s deťmi na tenisovom turnaji/foto: archív B. Havrľa

Viac v pohode a strach o Slovensko

Nikde sa neponáhľať. Takto sa žije u protinožcov. „To je štýl ich života. Nikam sa neponáhľať. Každý každého tu zdraví a obsluha v obchodoch je mimoriadne ochotná, vľúdna. Keď v tom žijete, všetko sa to snažíte vrátiť tým ľuďom späť. Takže Austrália ma naučila byť viac v pohode,“ hovorí o rozdiele medzi Slovenskom a Austráliou otec, ktorý uvažuje o tom, že na budúci rok prihlási syna do Tenisovej akadémie v Bratislave aj preto, aby spoznal slovenskú kultúru. „No keď sledujem, čo sa na Slovensku všetko deje, tak začínam pomaly cúvať naspäť. Natrvalo teraz asi nie. Na Slovensku vidím dosť veľký rasizmus už aj u mladých. Moje deti vyrástli v krajine bez predsudkov, bez akéhokoľvek rasizmu. Austrália je multikultúralna krajina. Všade. V školách, zdravotníctve, na úradoch…všade… takže neviem…,“ zamyslí sa v maile Bob, ktorý pre svoje deti chce to najlepšie a najbezpečnejšie.

Bohumil Bob Havrľa s Milošom Raoničom,Brisbane 2015/foto: archív B. Havrľa

Slovensko miluje, ale má strach z toho, kam smeruje. „Slovensko je super, no začína sa to tam kaziť. V Austrálii je spoločnosť viac v pohode, nie sme tu tak vystresovaní, znechutení, máme tu krásne počasie, ale i dobrú životnú úroveň, takže kto chce sa má naozaj dobre,“ pokračuje v rozdieloch Bob. „Finančné ohodnotenie sa tu platí týždenne, výplaty, ale i nájom a iné veci, takže máte nato 7 dní nie 30! Ako som spomínal, rodina je tu na prvom mieste, takže ak potrebujete ísť za dcérou či synom, tak je to v pohode, je to tu viac “easy going”. Zamestnávatelia tu väčšinou zákony dodržujú, aj keď sa nájdu občas aj takí, ktorí ich obchádzajú,“ píše Bob, ktorému v Austrálii v začiatkoch najviac pomohol svokor. „Predsa som si len zobral jeho dcéru, tak vlastne i musel (smiech). Pracovitý som, takže to bolo ok,“ zažartuje Havrľa, ktorý u protinožcov miluje aj počasie, ktoré nemá až také výrazné rozdiely v štyroch ročných obdobiach, hoci aj tam vie byť veľmi kruté. „Dokáže zničiť ľuďom životy. Povodne, požiare, ale celkovo je to tak, že keď si v piatok poviete, že idete si k moru oddýchnuť, tak nesadnete na lietadlo, neplánujete dovolenku, idete len 20 minút autom a ste na najvyhľadávanejšom mieste, kde sa cítite ako na dovolenke. Takže aj ten relax je tu kvalitnejší. Pre mňa je len ťažší preto, že je to ďaleko od Slovenska. Nemám tu svoju rodinu, blízkych a priateľov, ktorí mi chýbajú,“ zosmutnie Bob, ktorý pre multikultúrnosť nikdy v Austrálii nemal problém, že je Róm. Nikdy. Aj preto ešte zvažuje či syna naozaj na budúci rok prihlási do bratislavskej akadémie s tým, že v Braislave by si rád na rok našiel prácu moderátora.

Inšpirujú ho milionári, ktorých nevidno

Bohumil Havrľa dnes žije šťastný pokojný rodinný život. Nespokojným ľuďom, možno frustrovaným z vlastného života odkazuje, že ak nie je niekto spokojný, je to jednoduché, proste MOVE ON!!!! „Viete, závistliví a frustrovaní ľudia sú všade na svete. Dokonca sa takí objavia aj v rodine, čo asi čakáte najmenej.  V Austrálii som sa stretol s ľuďmi, ktorí ma podporovali, tlačili a fúkali vietor  do plachiet. Takže áno, stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí sú úžasní. Často sa stretávam aj s naozaj bohatými ľuďmi, milionármi. V ich spoločnosti sa cítim dobre, pretože si rozumieme, mám dobré vzťahy a navzájom si v podnikaní pomáhame. Dokonca aj s deťmi, ktoré nám hrajú tenis,“ píše Bob, ktorého milionári inšpirujú svojou prácou. Každý z nich robí niečo iné, niekto je stavebný inžinier, niekto má firmu. „No nikdy som sa ich nepýtal, ako zbohatli. Ľudia, ktorí tu naozaj majú peniaze sa nikdy nevystatujú a neukazujú,“ pokračuje v rozdieloch Bob.


Žije tak, ako si zaslúži

Bob si na druhej strane zemegule časom založil malú stavebnú firmu, a ak treba, fyzicky pracuje dodnes. „Nezamestnávam veľa ľudí. Mám dvoch pracovníkov a s nimi pracujem aj ja, takže mi to stačí. Založiť si v Austrálii malú firmu je jednoduché. Porovnávať so Slovenskom to nemôžem, pretože som na ňom nikdy nepodnikal a už vôbec nie v stavebnom odvetví. Ale aj v Austrálii nájdete prípady, že vám nezaplatia alebo dlho čakáte na peniaze. Je to hlavne o tom, pre koho pracujete, aký kontakt chytíte, kto ich manažuje a podobne. Ak má firma dobré meno, nie je tu problém. Mne sa zatiaľ nič podobné nestalo, ale poznám ľudí, ktorým áno,“ opisuje podnikateľské prostredie v Austrálii, kde je vzdelanie veľmi dôležité. Ak však máte iba „obyčajnú“ prácu, môžete žiť krásny život. „Keď som sa púšťal do podnikania, nemal som strach, že to nedám, pretože zamestnávam len dvoch ľudí, ktorým dôverujem a hlavne verím sám sebe. Verím, že to dám a som to aj dal. Keď si vytvoríte dôveru, robíte si svoju prácu aj dobre, stávate sa tak spoľahlivým a pripraveným. Ocenenie vašej práce je tu potom štedré. Presne. Žijeme tu tak, že čo si človek zaslúži za vykonanú prácu, to aj dostane.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *