Rozhovory

Za najväčší úspech považuje to, že mu ukradli jeho diela

Pôvodne vyštudoval architektúru, no väčšiu vášeň prežíval ako fotograf. Sedemdesiatštyriročný  Ján Krížik patrí medzi najznámejších fotografov umeleckých aktov u nás. Tvrdí, že touto profesiou sa v susednom Česku dokážu uživiť len dvaja umelci, u nás však nikto. Nemá ideál krásy a neznáša hlúpe ženy.

Nikdy neštudoval fotografiu, no napriek tomu sa mu usilovnou prácou podarilo zaradiť medzi najvýznamnejších fotografov súčasnosti. Sedemdesiatštyriročný umelecký fotograf Ján Krížik pôvodne vyštudoval architektúru. Najprv  stavarinu, neskôr prestúpil na architektúru na VŠVU. „Sedieť osem a pol hodiny v kancelárii v bielom plášti však nebolo pre mňa. Vedel som, že potrebujem v živote niečo iné. Našťastie som bol vždy výtvarne širšie zameraný. Začal som sa zaoberať úžitkovou grafikou, robil som grafickú úpravu časopisov Móda a Dievča, pre ktoré som neskôr aj fotil. Robil som grafického dizajnéra, väčšinou na báze fotografií , a bol som nespokojný s tým, ako fotografujú fotografi  moje objekty, ktoré som robil. Napokon som sám začal fotografovať,“ spomína na svoje začiatky Ján Krížik.

Z tvorby Jána Krížika/foto: archív J. Krížik

Jeho múzou sa stala manželka Božena, ktorá pózovala na väčšine jeho fotografií. Pred 30-tkou ho fotografovanie chytilo ešte viac. Začal sa venovať dizajnu a voľnej fotografii. Trinásť rokov učil na umeleckej priemyslovke a po zmene režimu začal vyučovať fotografiu na VŠVU. Dvadsaťosem rokov života prežil ako pedagóg.


Zlodejstvo za úspech

Ján Krížik začal fotografovať ako hotový výtvarník. Najviac ho fascinovalo ľudské telo. Ako sám hovorí, okolo holandských autorov v parížskom Louvri vždy len rýchlo prebehol. „Architektonické vzdelanie má na mňa vplyv ten, že vždy vnímam daný model vo vzťahu k prostrediu. Mám rád modeláciu a aj preto robím čiernobielu fotografiu. Je v nej výraznejšia modelácia ako pri farebnej fotke. Viacerí teoretici umenia, ktorí sa zaoberali mojou tvorbou, tvrdia, že je vidieť na mojich fotkách práve spomínané architektonické vzdelanie. Vďaka tomu mám iný pohľad. Zrejme by som inak fotil, keby som mal skončenú FAMU. Som celkom rád, že som neskončil FAMU, lebo som samorastom,“ tvrdí umelec. Pracoval na viacerých knihách, spolupracoval s vydavateľstvom Opus, fotografoval pre operu a balet, robil plagáty. Vždy sa držal kultúry, bola jeho doménou. Myslí si, že každý dobrý umelec sa musí na niečo špecializovať. Vždy sa snažil robiť svoju prácu čo najlepšie a najslušnejšie. Svoje fotografie posielal na rôzne súťaže. „Poslal som ich aj do Krakova a mali obrovský úspech. Dostal som tam dokonca aj čestné uznanie. Zaujímavosťou je, že moje fotografie z výstavy ukradli, čo som považoval za najväčší úspech,“ smeje sa slovenský umelec. Úspechom bol povzbudený. „Keby som nebol úspešný, asi by ma to prestalo baviť. Môj americký švagor, ktorý ja takisto architektom a robí architektonickú fotografiu, vždy chválil moju prácu a nechápal, ako rýchlo napredujem. Po rôznych výstavách som si začal oveľa viac veriť. Prelomové boli pre mňa najmä prvé úspechy. Tie sa mi podarili v Poľsku, preto mám k tejto krajine špecifický vzťah. Dokonca som si robil v poľskej Poznani aj doktorát,“ spomína dnes. Po zmene režimu a po rozpade vydavateľstiev sa venoval len voľnej tvorbe a pedagogickej činnosti.

Neznáša hlúpe ženy


Ako fotografa aktov ho vždy fascinovala ženská krása. Modelku mu dlhé roky robila jeho manželka Božena. „Na jednej strane to bolo prirodzené. Jednoduchšie to bolo v tom, že moja manželka bola veľmi dobrá modelka, však som ju fotil roky, dokonca aj po deťoch. Na druhej strane sme sa niekedy pohádali, lebo som ju veľakrát dosť sekíroval. Občas boli medzi nami menšie hádky pre fotenie. Robilo sa s ňou však výborne, pretože moja žena bola a je veľmi tvárna, krásna a dobre spolupracovala,“ hovorí Ján Krížik. Ich spolupráca bola príjemná, no časom začal siahať po modelkách mimo rodiny. Pózovali mu všetky typy dievčat. Subtílne, chudé, ženské, oblé, jednoducho nikdy nemal ideál ženskej krásy. „Vždy mi záležalo na tom, aby modelka bola inteligentná a aby vedela správne reagovať. Jednoducho  neznášam hlúpe ženy. Keď je však nejaké dievča krásne a zároveň aj inteligentné, tak to je radosť spolupracovať. Tie modelky, ktoré mám na fotografiách, vzišli z našej dlhodobej spolupráce,“ hovorí fotograf. S manželkou Boženou žili niekoľko rokov v Paríži. Vtedy sa viac venoval dokumentárnej fotografii. „Prvýkrát v živote som  nafotil v Paríži dokumentárnu tvorbu, ktorú som tam napokon aj vystavil vo Francúzskom inštitúte. Expozícia mala názov Parížanky.  Boli to sochy a Parížanky, ktoré netušili, že som ich fotografoval,“ vraví Krížik.

Z tvorby Jána Krížika/foto: archív J. Krížik

Estéta Parížanky neoslnili

Chcel spoznať reálny Paríž. Prešiel ho krížom-krážom a našiel zaujímavosti, o ktorých len málokto vie. „Objavil som, že Malý víťazný oblúk, ktorý je oproti Louvru, bol postavený pri príležitosti Bratislavského mieru za Napoleona. Na jeho južnom pilieri je alegorická postava Bratislavy znázornená ako postava ženy s korunkou na hlave v tvare bratislavského hradu a má štít, na ktorom je napísané Pressburg. V Paríži som objavil aj dom, pri ktorom odložili na zem ako bábätko  Edith Piaf, ktorá tam má dokonca aj pamätnú tabuľu,“ prekvapuje fotograf.  Francúzi podľa neho radi dávajú budovám vtipné názvy. Tá najhoršia väznica v Paríži, kde sú najhrozivejší väzni, sa volá La Santé, čo v preklade znamená zdravie. Na to treba mať podľa Krížika naozaj zmysel pre humor. Keď prišiel z Paríža do Bratislavy, tak zažil kultúrny šok. Bol fascinovaný, koľko je u nás krásnych dievčat. Parížanky a Francúzky ho svojím šarmom veľmi neoslnili. „Francúzky sú väčšinou v tmavom oblečení, nemajú na sebe veľa mejkapu. Naše ženy sa vedia krajšie upraviť a sú väčšie exhibicionistky –  v dobrom zmysle slova. Podľa môjho názoru sú najkrajšími Francúzkami práve Arabky. Tie z nich, ktoré sa zbavili šatiek, sú veľmi šarmantné, dobre sa obliekajú a majú v sebe kus koketérie,“ myslí si veľký estét.


V spoločnosti naj výtvarníkov 20. storočia

Mnoho ľudí si naivne myslí, že fotografovanie aktov je výnosným a dobre plateným umeleckým smerom. Známy fotograf však svojim tvrdením búra všetky domnienky. „Myslím si, že sa tým nedá uživiť, lebo to nikto nekupuje. Fotografia zatiaľ nie je tak atraktívna ako maliarstvo či sochárstvo. Predal som zopár svojich fotografií Slovenskej národnej galérií pred tridsiatimi rokmi. Moravská galéria má vo svojich zbierkach moje veci, rovnako aj Európsky dom fotografie v Paríži. Ešte Múzeum fotografie vo švajčiarskom Lausanne. Z toho sa ale nedá žiť,“ tvrdí Krížik. Na svoje voľné fotografie si musel zarobiť dizajnérskymi aktivitami. V Čechách je to vraj podobné. „Len dvaja fotografi voľnej tvorby sa tam dokážu uživiť svojou prácou. Neviem si však predstaviť, že by niekto skutočne žil len z voľnej fotografie,“ vysvetľuje nám reálnu situáciu v umení. Najväčším úspechom pre neho bola účasť v podobe jednej fotografie na výstave autoportrétov umelcov 20. storočia v galérií Uffizi vo Florencii, kde bol vystavený v spoločnosti najväčších výtvarníkov svojej doby.

Byť géniom v 20-tke dokáže každý


Rukami mu prešlo množstvo študentov, no podľa neho je v tejto profesii najdôležitejší talent. „Bez talentu to jednoducho nejde. Treba sa vedieť vyrovnať s úspechom a aj neúspechom. Ak je človek úspešný, musí robiť všetko pre to, aby nebol nefúkaný a veľmi nezlenivel. Keď má neúspech, nesmie sa nechať odradiť. Všetci máme v živote a v práci obe rozdielne obdobia,“ filozofuje. Podľa Krížika je podstatná aj inteligencia. Hlúpy fotograf vraj môže byť technický dokonalý, no nebude schopný nič vytvoriť. „Je veľa talentovaných a úspešných ľudí, ktorí sa postupne vytratia a v 50-tke o umelca takmer nikto nezavadí. Byť géniom v 20-tke totiž dokáže každý. Tých najlepších zostane veľmi málo. Ale je to prirodzené. Život je krutý a vôbec nie je ľahký,“ uzatvára svoj profesionálny život rešpektovaný fotograf.

Z tvorby Jána Krížika/foto: archív J. Krížik

Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *