Začínal pri sviniach, dnes vyrába čokoládu pre Asian Airlines

dalito.sk/foto: archív Karol Stýblo
DALITO -

Cestou do Ivanky pri Nitre premýšľam, či je to skutočne iba náhoda, že slovenský výrobca celosvetovo oceňovanej čokolády sa volá Karol. Nemôžem si pomôcť, no v hlave sa mi premietajú úžasné scény z filmu Charlie a továreň na čokoládu. Nesmelo dúfam, že zažijem niečo podobné. No realita je trochu iná – sterilnejšia. Sme v potravinovej prevádzke, kde platia prísne hygienické predpisy.

Karol Stýblo pochádza zo siedmich detí. Otec bol programátor v poľnohospodárstve, mama sa väčšinu života starala o rodinu, čo pri toľkých deťoch a jednom plate bola riadna fuška. V rodine nikdy nikto nepodnikal, no z Karola sa stal jeden z najúspešnejších výrobcov čokolády nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Bez preháňania svojimi jedinečnými čokoládami dobyl svet. Pravidelne si na nich pochutnávajú aj cestujúci lietadiel Asian Airlines. „Rodičia nás k niečomu ako podnikanie nikdy neviedli. Tato robil vo výpočtovom stredisku v časoch, keď počítač bol obrovský stroj s dierovacími kartami. Na tie sme si so súrodencami doma kreslili. U nás doma sa vyhrávalo na hudobné nástroje, tato nás viedol k hudbe.“

Má titul, ktorý si nepíše

Po maturite na gymnáziu chcel študovať psychológiu, no nevyšlo to. Dnes tvrdí, že sa na to štúdium ani veľmi nehodil. „Ako odvedenému brancovi mi hrozila povinná vojenská služba, preto som sa prihlásil na hotelovú akadémiu v Piešťanoch, na experimentálny projekt pomaturitného štúdia, ktorý vtedy robila Európska únia. Učilo sa tam formou vysokej školy, dokonca nám po absolvovaní udelili titul DiS, čo znamená diplomovaný špecialista. Ten si však u nás na Slovensku, na rozdiel od Česka, kde je veľmi rozšírený, nikto nepíše. Ak by som si ho písal ja, zrejme by si mysleli, že som disgrafik, dislektik alebo čosi také,“  žartuje Karol Stýblo.

S tou istou hotelovou akadémiou v Piešťanoch dnes jeho firma úzko spolupracuje. „Učíme decká prácu s čokoládou, organizujeme súťaž Junior Chocolatier, chodíme aj na Sladký festival… Myslím si, že sa na Slovensku málo venujeme deťom, ktoré sa učia odborné veci a remeslá. Všetci sa idú zblázniť z gymnázií a vysokých škôl, no tí ľudia nemajú šancu sa uplatniť. My, čo sme v gastrospoločenstve, vieme, že niet kuchárov, čašníkov, cukrárov, lebo tí, ktorí sú dobrí, odchádzajú do sveta. A niektorí sú skutočne perfektní. Na hotelovej škole je šestnásťročný chlapec, ktorý už teraz učí dolaďovanie praženia kávy! Študentky chocolatierky sú zručnejšie ako ja.“

Sám a bez peňazí v Aténach

Cesta za výrobou čokolády nebola celkom priamočiara, každá zastávka, každá skúška a každý omyl mali svoj zmysel. Bez nich by Karol nebol tam, kde je. Počas štúdií sa vybral do Grécka, kde si chcel zarobiť. „Sprostredkovateľskej agentúre na Slovensku som zaplatil peniaze za to, že mi zabezpečia prácu a ubytovanie. No oklamali ma. Prišiel som do Atén, hlavného mesta so štyrmi miliónmi obyvateľov, a bol som úplne stratený. Prvý raz v živote som letel lietadlom. Dovtedy som bol z Nitry, ak nerátam Piešťany, najďalej v Dražovciach, a zrazu som stál na letisku v Aténach. Volám do agentúry a nič. Dlho nič. Keď som sa k nim napokon dovolal, tak mi kázali ísť metrom na nejakú adresu. Metrom! Nejako som tam dorazil a nevychádzal zo šoku. Ubytovali ma v takej malej drevenej búdke, u mojej babky vo včelíne je väčší luxus, dvere padali z pántov, jediný záchod bol o poschodie vyššie. V živote som nezažil takú beznádej. Ja som sa nemohol ani vrátiť na Slovensko, lebo som nemal za čo! No ak by som aj zohnal tie peniaze, nemohol som ísť naspäť, lebo bolo jasné, že niekoho určite sklamem: buď seba, že som to nezvládol, alebo rodičov, od ktorých som si požičal peniaze…“

Napokon sa predsa len dostal na ostrov, kde bola reštaurácia, v ktorej mal robiť. Skúškam však stále nebol koniec. „Majiteľ ma najprv ubytoval s dvoma Albáncami vo vlhkom podzemí, kde som sa mal starať o svine. Nevedel som, že si takto testuje ľudí. Ak človek vydržal dva-tri dni, postúpil ďalej. Vydržal som, čo iné mi ostávalo? Už o pár dní som však robil čašníka a po čase vedúceho reštaurácie.“

Každý by mal raz padnúť

Stretnutie s inou kultúrou bolo pre Karola Stýbla niečo nové, nečudo, že mal aj obavy. „Vedľa mňa bývali piati chalani z Bangladéša, moslimovia. Už na druhý deň za mnou došli, vraj ty si zo Slovenska, katolík, však? Nevadí, budeme kamaráti,“ spomína na kostrbaté začiatky v Grécku. „Napokon sme naozaj boli kamaráti. Keď mali modlitby, prišiel som k nim na izbu, sadol som si na posteľ, počúval ich spev. Tak si ma obľúbili, že keď som odchádzal, plakali. Prvýkrát som videl chlapov plakať.“  Pri konflikte s majiteľom sa práve títo chlapi Karola zastali.  „Napriek tomu, že každý z nich zo zarobených peňazí živil svoju rodinu v Bangladéši, išli za majiteľom a povedali, že toto nie, lebo odídu všetci piati. To sú silné veci.“

Karol si svojou priateľskou povahou po čase získal aj majiteľa. „Miloval filozofiu a ja tiež, na gymnáziu sme ju študovali. Predebatovali sme spolu nejeden večer. Vždy navaril nejakú svoju špecialitu, jedli sme a rozprávali sa. Keď som odchádzal, poprosil som ho o referenčný list. Podpísal sa ako riaditeľ hotelovej asociácie Grécka. To som celý čas o ňom nevedel.“

Po návrate na Slovensko ešte stále neuvažoval nad podnikaním. Dokonca opustil aj gastropriemysel a tri roky robil v kancelárskych potrebách. „Robil som aj prevádzkara v írskej krčme v Nitre, dokonca som sa pustil do jedného biznisu, ktorý však rýchlo skrachoval. Dal som sa totiž dokopy s ľuďmi, s ktorými som asi podvedome podnikať ani nechcel. Zažiť však takéto facky je veľmi poučné a dokonca si myslím, že mnohým ľuďom to vážne chýba, nevedia sa správať.“

Belgické pralinky zo slovenskej firmy

„To, že som začal so švagrom s belgickými pralinkami, je asi známe. No bol to dôležitý moment pre celý dnešný projekt. Inak, paradoxne, známa belgická značka vyrába veľa vecí u nás v známej slovenskej výrobe v Trebišove, preto sme skúšali objednať si produkty tu, na Slovensku. No tam nám povedali, že to tak nefunguje. Museli sme si ich objednať v Belgicku, vyrobili sa na Slovensku, hotové poslali do Belgicka a až tak sme si ich priviezli k nám,“ usmieva sa nad svojimi začiatkami, kedy sa všetko iba učil. Aj to, ako podivne sú nastavené obchodné cesty.

„V Nitre sme otvorili pralinkáreň, kde sme podávali aj kávu a pravú horúcu čokoládu, žiadnu z prášku. Občas k nám zašli aj prevádzkovatelia iných zariadení a zachutilo im.“  Po čase Karol otvoril aj  prevádzku v Bratislave, no medzitým mu tá v Nitre bola na príťaž. Hľadal spôsob, ako sa opäť posunúť ďalej.  „Mali sme dobré pralinky, no kupovali sme ich cez medzičlánok, a mali sme maloobchody, ktoré od nás chceli kupovať čokoládu. Rozhodli sme sa pre vlastnú značku. Zo strany prevádzkovateľov kaviarní bol záujem. Postupne sa nás začali pýtať, čo im môžeme ešte ponúknuť. A vtedy som vymyslel koncept NO GLOBAL. Nemám rád, keď prídem do slovenskej kaviarne, no všetko v ponuke je nejaká svetová značka. Prišli sme na nápad s malými čokoládkami ku káve v peknom obale s vlastným názvom prevádzky. Prevádzkovateľom sme zabezpečovali vždy iba toľko, koľko potrebovali, iba za to si platili. Takže aj tí malí mohli za malé investície budovať svoje meno.“

Princíp projektovej postupnosti

Známy výrobca čokolády priznáva, že v začiatkoch, keď ešte „len“ balili belgickú čokoládu, nevedel o hygienických predpisoch na Slovensku takmer nič. Spomína, ako chcel pomôcť biznisu a dal na český portál so zľavami ponuku ručne balených belgických praliniek. Ani vo sne by mu nenapadlo, že budú chodiť objednávky na päťtisíc kusov a viac. „Balili sme ich ručne po štyridsať kusov, každá pralinka iná, balíček sme museli pekne zaviazať, ozdobiť mašličkou, napísať adresu… Na asi 10m2 sme robili traja ľudia. Najprv sme sa tešili, že je záujem, no potom sme boli z toho hotoví. Existuje pojem projektová postupnosť, ktorá presne opisuje stav, v ktorom sme sa ocitli: projektové nadšenie, realizačné vytriezvenie, obvinenie nevinných a odmenenie nezainteresovaných. (Smiech.) V posledný deň, kedy sme balili zvyšok tovaru, som si vravel, že to máme úspešne za sebou, len nech nepríde žiadna kontrola. Vtom zvoní zvonec, otvorím a tam pani s taškami. Pýtam sa jej, že čo hľadá, a ona, že je zo štátnej veterinárnej a potravinovej správy…“ spomína Karol na prvé reálne stretnutie s hygienickou kontrolou. S odretými ušami ňou prešiel. Odvtedy sa však veľa zmenilo. Vyrába vlastnú čokoládu a v prevádzke, ktorá je čistá ako operačná sála. Na veľké naliehanie sme smeli do nej nazrieť, ale v sterilnom plášti, prezuvkách a čiapkach.

V rukách má ľudské životy

Na štátnu veterinárnu a potravinovú správu nedá Karol Stýblo dopustiť. Spolupracujú veľmi korektne a bez problémov. A myslí si, že prísnosť je namieste, lebo aj potravinárska výroba má v rukách ľudský život. „Dnes máme najprísnejší potravinový certifikát, aký existuje – BRC (British retail consortium). Na to, aby som predával kdekoľvek v Európskej únii, mi stačí pečiatka od slovenských úradov. No my sa orientujeme aj na export, a hlavne sme chceli zaviesť také pravidlá výroby, aby sme boli o pár krokov dopredu. BRC znamená značku najvyššej kvality, no aj to, že k nám kedykoľvek a odkiaľkoľvek z Európy môže prísť kontrola, otvoriť skrinku v kuchynke a spočítať, či tam máme toľko pohárov, koľko deklarujeme na papieri. To nie je zbytočnosť, chýbajúci pohár sa mohol teoreticky rozbiť a môže byť v produkte.“

Vlastná plantáž v Kolumbii aj Ekvádore

Príbeh najlepšej slovenskej čokolády sa začal odvíjať v roku 2008. Dnes je Karol Stýblo jedným zo štyroch výrobcov na svete s titulom Fino Aroma Master Chef Chocolatier. Môže za to kakao Fino de Aroma. Toto označenie udeľuje Svetová kakaová organizácia a používa sa iba pri šiestich percentách celkovej svetovej produkcie kakaa. „Chceli sme odlíšiť od mainstreamu v tejto oblasti. Na našej ceste hľadania sa nám stali veci, ktoré nás posunuli niekam. Keby sme neboli robili pralinky, neboli by sme sa dostali k horúcej čokoláde. Tá nás zase posunula k malým čokoládkam v privátnych obaloch. No a na výstave, ktorú pravidelne organizuje najväčší výrobca čokolády na svete, náš bývalý dodávateľ, sme stretli Kolumbijcov, s ktorými spolupracujeme doteraz.“

V Kolumbii sa naučili všetko – od toho, ako sa semeno pripravuje, sadí, štepí, ručne opeľuje, skrátka celý poľnohospodársky proces a spracovanie vo fabrike. „Tým, že robíme so zdrojom, máme v rukách oveľa viac, než ktorýkoľvek výrobca čokolády v Európe. Sú tri kategórie výrobcov: takí, čo kúpia surovinu, natemperujú, vylejú, predajú. Potom sú výrobcovia bean-to-bar, čo nakúpia bôby, dovezú ich sem, spracujú, urobia čokoládu a predajú. No a napokon tree-to-bar, taký výrobca je v Európe jeden − my. Venujeme sa pestovaniu kakaa, dohliadame na fermentáciu, ktorú si vieme usmerniť priamo na plantáži, a pokračujeme až po hotový produkt. Chuť čokolády je totiž ovplyvnená z 30% kvalitou kakaa, zo 40%  fermentáciou, no a tu vo výrobni už ovplyvním iba 30%.“

Spolupráca so štyrmi univerzitami

Karol Stýblo investuje aj do výskumu. V spolupráci so štyrmi univerzitami (okrem SPU Nitra sú to dve v Kolumbii a jedna v Južnej Kórei) sa jeho čokoládovňa podieľa na komplexných klinických testoch zameraných čokoládu s probiotikami a jej účinky na ľudský organizmus. „Až 90% civilizačných chorôb vzniká z toho, že trávenie nefunguje tak, ako má. Zatiaľ čo my, keď sme boli deťmi, sme ešte bežne v strave prijímali probiotiká, naše deti už takúto stravu nemajú. Aby mali vyrovnanú mikroflóru v tráviacom trakte, mali by denne zjesť jednu tabletku s probiotikami prípadne 5 kg (!) jogurtu. To si nevymýšľam, to mám od výživového poradcu,“ hovorí otec dvoch detí, ako vznikol nápad zapracovať probiotiká do čokolády. V Európe vraj nenašiel žiadne, ktoré by naozaj spĺňali to, čo deklarujú, preto spolupracuje s Južnou Kóreou. „Tu sme našli prírodné probiotiká, ktoré zvládnu bez ujmy proces spracovania v čokoláde. V podstate by sme mohli predávať túto čokoládu už teraz, my však chceme naozaj poznať účinky toho, čo predávame.“

Podniká trhovo, myslí sociálne

Stýblova firma investuje aj do sociálnych projektov. Okrem tých slovenských sú to aktivity v Kolumbii. „Kolumbia je známa pestovaním koky a kokaínom. Miestni farmári však nie sú žiadni drogoví díleri, skrátka pestujú, čo pestujú, aby prežili. V rámci vládneho programu sa 500 ha pôdy v oblasti Necocli zmenilo na kakaovníkové plantáže. Sú tu tri školy, ktoré podporujeme tým, že deťom platíme raňajky. Je to pre ne silná motivácia, aby išli každé ráno niekoľko kilometrov lesom do školy,“ približuje Karol pomery v Kolumbii, kam s kolegami chodievajú pravidelne. „My, Európania a Američania, z nich robíme debilov. Všade sú bilbordy s bielymi vysmiatymi tvárami, v podstate im hustíme do hláv, že biely človek je úspešný človek, a ak nemáš túto alebo tamtú značku, taký mobil a tamten počítač, tak si nikto. A zrazu tam prídeme my,  a deťom povieme, že ďakujeme ich otcom za to, čo robia. Pre také dieťa je poznanie, že biely človek na druhej strane zemegule je závislý na jeho otcovi, viac ako všetky darčeky, ktoré sme im priniesli.“

V spolupráci s kolumbijskou firmou Casa Luker podporuje výskumné stredisko v Kolumbii, kde vyvinuli prírodný systém pestovania kakaa.  „Oni žijú pre dnešok, nevedia plánovať, ak dostanú niečo zadarmo, okamžite to minú. Keď sa ma pýtajú, čo im dáme zadarmo, poviem, že iba know how, no keď dodržia nami navrhované postupy, tak budú mať terajší príjem trojnásobný, bez toho, aby museli viac robiť.“ Tretí projekt má Karol Stýblo v Ekvádore. Dopyt po ekvádorskom kakau bol vždy väčší než ponuka. Preto tu začali pestovať typ CCR 52, ktorý veľa rodí a je odolný voči chorobám.  „Tá chuť je však strašná. Dnes neviete doviezť z Ekvádoru kakao, ktoré by nebolo pomiešané s týmto. Hľadali sme a dostali sme sa až do pralesa ku kmeňu Shuarov. Majú to pôvodné kakao, len sa nevedia oň starať. Teraz im pomáhame pestovať ho a tým rozvíjať aj vlastný región.“

Karol Stýblo s expedíciou v pralese v Taisha/foto: archív Stýblo

Za necelých desať rokov od zrodu svojej čokoládovne rozšíril Karol Stýblo ponuku vlastných produktov na takmer osemdesiat. Niektoré z nich získali prestížne ocenenie Great Taste Awards a zaradili sa tak medzi najlepšie čokolády na svete. Karol je presvedčený, že keď k človeku prichádzajú do cesty výzvy, mal by na ne reagovať. A keď veríte, že budete najlepší, tak to ani inak nemôže dopadnúť.

Autorka: Zuzka Huďová

Môže vás zaujať: 

Veľký biznis ho naučil, že najväčším omylom života je služba peniazom

2 reakcie na Začínal pri sviniach, dnes vyrába čokoládu pre Asian Airlines

  1. neskutočny,krasny pribeh. žasnem a gratulujem k takemu uspechu a k POSLANIU. ano, to čo robi tento uspešny človek je podla mna už poslanie. ved tu nejde uz len o podnikanie ale o daleko viac. dakujem za članok, to človeka hned zrana poteši ked vidi Slovaka ktory je skutočne zapaleny pre to čo robi a robi to najlepšie ako vie na špičkovej svetovej urovni. mnohi kvazi podnikatelia s daleko vacsim vplyvom a slavou by sa mohli od neho učit a brať si z neho priklad.

  2. Včera sme v USA v renomovanej predajni kúpili úžasnú čokoládu MADE IN SLOVAKIA. Bola som pyšná. Bkahozelam
    a obdivujem, K.S.