Zápisník hallux valgus: 6 týždňov od operácie zúrim (10. časť)

Röntgen v záťaži šesť týždňov od neinvazívnej operácie halluxu/foto: autorka

Ak vám niekto povie, že dva mesiace od operácie môžete do zamestnania, v ktorom potrebujete chodiť, neverte mu! Ani to, že z ležania schudnete. Pribrala som už osem kilogramov a kúpila dvoje o číslo väčšie domáce nohavice.

Bola som rozhodnutá, že pri prvej kontrole, keď ma konečne bude vidieť doktorko, ktorý mi rozrezal nohu pred takmer dvoma mesiacmi, že ho tými barlami utlčiem. Celé tie týždne som sa totiž cítila nesmierne sama. Noha nebolela, ale stále viac a viac veľmi napúchala. Obviňovala som sa, že niečo robím zle. Opuchnuté som už mala aj to, čo pôvodne nemalo byť. Členok.

Celú cestu na vytúženú kontrolu som sa modlila, aby som nebola jediná pacientka, ktorá sa tam po tých týždňoch dopajdá s barlami a ešte stále v pooperačnej topánke, ktorú som už podľa pokynov mala odhodiť po štyroch týždňoch.  Najmúdrejší, hundrala som si stále v hlave. To sa mu povie, ale do akej topánky mám vopchať nohu, keď je stále trikrát väčšia?!

Nenávidela som všetkých

Presne to som vôbec nepotrebovala v čakárni vidieť! Panie už desaťročia na dôchodku a pacient, ktorého operovali v rovnaký deň, všetci pekne poobúvaní do topánok a bez bariel. Zavalila ma úzkosť, o ktorej som doteraz len čítala. Všetci sa tvárili, akoby na operácii boli pred polrokom, len ja som sa tam šuchtala s barlami a ešte aj  nepraktickou pooperačnou botou. Nenávidela som ich všetkých. Pozerali na mňa ako na lajdáka, ktorý doma nerehabilitoval. Ich pohľady, že som to už všetko mala zahodiť, veď to nie je určené na bežné chodenie von, som mohla v čakárni krájať. Trošku mi  pomohla škodoradosť, keď dôchodkyňa vedľa povedala, že keď si topánku vyzuje, neuveriteľne jej noha napuchne. Ale ako ju do topánky dostane predtým? Pre mňa stále nepredstaviteľné.

Skúšala som to doma každý deň. Napchať ju do čohokoľvek, len nech sa už konečne zbavím pooperačnej boty. Išla som cez bolesť, aj tak som ju do najširších Crocsov dostala len do polovice. A ak by som ju tam aj napchala, ako ju potom dostanem von? Nožnicami? Však boli sakra drahé! Jedinou výhodou opuchu je, že pokiaľ som sa chodidla nedotkla, cez obrovský opuch ma noha takmer nebolela.  Opuch je totiž „prírodná“ bandáž, kedy sa s polytraumou telo lieči samé. Začala som mať tušenie, že bolesť príde až keď noha odpuchne. Ale v mojom prípade to evidentne bude trvať dlho. Ale ten pocit, že mi niekto bez prestávky chce tenučkým lankom odrezať celý palec od chodidla je veľmi nepríjemný.

Madona v skalách

V deň kontroly si moja noha povedala, že bude „len“ dvakrát tak napuchnutá. Tešilo ma to, do topánky som ju však aj tak nenapchala.  Pri vstupe do ambulancie ma prešli vraždené predstavy ukameňovania docentka. Ja som sa toho fakt dožila! Ja už nemusím, ja ho už vidím! Bojová nálada neprechádzala len manžela, ktorý si so mnou posledné týždne prežil ťažké chvíle. Aj Vianoce boli úplne na prd, všetko bolo veľmi smutné, pochmúrne, bezmocné a bolestivé. V noci som sa vyspala len ak som sa neprehadzovala alebo si dala lieky od bolesti. Kamiónové zásoby mi pravidelne dopĺňala praktická lekárka.  

Docentko so svojim výkonom vyzeral mimoriadne spokojný. Na röntgen v záťaži, ktorý som mu musela priniesť, sa pozeral ako na slávny obraz v parížskom Louvri od Leonarda da Vinciho Madona v skalách (presne ako ja zalezená v byte, už aj endokrinológ ma naháňa, že mám kritické výsledky vitamínu D) . Bolo zjavné, že vie, že je vo svojom odbore majster. Na introvertovi som po prvý raz zacítila náznak úsmevu, taký ten „som dobrý“!

Vyliezla som na stôl, že doktorko chce vidieť ako hýbem prstami. Bol milo prekvapený, no presne potiaľ, ako mi dovolí opuch, viac už nedám, aj keby som sa potototo. On, že to nevadí, že on mi to ukáže. Ukazovák na nohe je už evidentne zahojený. Chytil mi však palec a ohol ho tak, až sa mi zatmelo pred očami. Mala som pocit, že manžel pri stene omdlie. Bola som presvedčená, že to, čo tam doteraz šesť týždňov zrastalo je už zlomené opäť a to čo ešte nie už ani nenarastie. Týždeň po jeho sado-mäso kontrole sa mi stále noha nedostala do stavu v akom som prišla na kontrolu. Opuchnutá je najviac od operácie, je väčšia päťnásobne.

Preboha! Toľko?!

Keď som sa posťažovala, že keď je to teda také veľdielo, prečo som na kontrolu prišla jediná s barlami a v pooperačnej bote. Vraj mám jednoducho smolu. Že každému sa to hojí inak. Že rekonvalescencia po tak ťažkom zákroku trvá aj pol roka. No a že ja budem asi ten prípad. Vyvalila som na neho zhrozený výraz s tým, že na jednodňovej chirurgii hovorili o dvojmesačnej PN a nie polroka! Skoro dva mesiace sa umáram tým, že mám 14. 1. 2025 nastúpiť do práce a noha stále v čudu a teraz mi len tak šplechne, že to môže byť až polroka?! Je normálny?!

Zrútil sa mi svet. Na jednej strane som sa tešila, že podľa röntgenu nebudem patriť medzi tých, ktorých bude musieť reoperovať, na druhej strane polročná PN? Sa asi zbláznil, nie?!

Nesmierne ma to nahnevalo. Že som všetky tieto informácie nielen nedostala dopredu, ale ani správne. Som nevídane zodpovedný človek, snažím sa nepríjemnostiam predchádzať, na všetko sa včas pripraviť. Aj v práci som si všetko naplánovala tak, aby som išla na operáciu, keď budú mať ľudia čo najviac dovolenky… Informovala o všetkom dostatočne dopredu nadriadených s tým, že po dvoch mesiacoch, teda zajtra, som späť. Zrútil sa mi svet. Dala som si však záväzok, že do konca februára budem späť. 3 mesiace a dva týždne musia stačiť. Naozaj však budú stačiť na najmenej desaťtisíc krokov denne so zlomenou kosťou, ktorá sa bude zrastať aj viac ako polrok? Rehabilitácie mi stále prekladajú, najnovšie mám prvú až 30. januára! Snáď sa tohto roku aspoň jedného termínu dožijem. A keď nie, rovno si ho odložím na budúci rok na druhú nohu. Žartujem, zúrim.

(ne)komunikačný marazmus

Keď som od doktorka odchádzala už som dopredu vedela odpoveď na moju otázku, že predpokladám, že ma už vidieť nechce. Nemýlila som sa. Nemohla som si odpustiť poznámku, že ho vlastne obdivujem, že si toto dovolí, že sa nebojí. A on že nie, že naozaj vie čo robí a má to pod kontrolou. Že keby niečo, mám napísať mail… Viem, že to takto chodí v zahraničí, ale keby som aspoň dostala ucelené a hlavne správne informácie dopredu. Minimálne by som sa vedela zariadiť inak v práci a prvé dva mesiace sa tak netrápila, či sa operácia naozaj podarila a pacient nezomrel… Fakt som sa trápila.

Ale aj v tomto (ne)komunikačnom marazme som našla pozitívum. Doktorko sa už nedotkne mojej nohy. Hneď potom, ako mi ten šialený opuch vďaka nemu odpuchne. Momentálne sa drží už presne sedem dní! Už som aspoň doma odložila barle. Von bez nich sa však neodvážim aj preto, že nie som poriadne obutá. Zakopnutie alebo pád ma stále môžu vrátiť na operačku.

Inak pohodka, zatiaľ som to dala, zvládam to bravúrne, aj keď mi je vlastne naprd. Som unavená, vlastne zo všetkého. Vďakabohu za môjho manžela, ktorý sa už kvôli mne prihlásil do mestskej knižnice a nosí mi knihy podľa môjho želania.

(Ak vás zápisník halluxov zaujal, čo všetko vás po takej operácii čaká alebo len nechcete prísť o komentáre na Dalito.sk, tak nás môžete podporiť a darovať nám kávu)

Môže vás zaujať: