Zápisník hallux valgus: Operácia a šup domov (2. časť)

Bola ešte tma, keď manžel zaparkoval pred súkromnou klinikou s najlepším operatérom v krajine. Nepôsobila nijak exkluzívne, človek by za tie peniaze čakal viac. Manžel si môj prekvapený výraz všimol a upokojil ma so slovami, že radšej nech na teba nepadá zlato, ale nech  má zlaté ruky docent.

Zobral tašky a vcupotali sme na recepciu, kde už čakal mladší muž a ešte mladšia, nechutne pekná a sympatická pani z Moravy. Za asi päť minút som mala prečítať toľko papierov a podpísať, že som zvolila radšej ľahšiu cestu a podpísala ich bez prečítania. Len jedna veta ma naozaj zaujala, že sa zaväzujem, že 24 hodín po anestézii nebudem robiť žiadne životné rozhodnutia, šoférovať a ani podpisovať nejaké veľmi dôležité a životné papiere. Zasmial sa na tom aj manžel. Máme našťastie taký vzťah, že sa na podobných vetách môžeme len zasmiať. Nikdy by nikoho z nás dvoch ani len nenapadlo zneužiť zdravotný stav partnera na nekalé praktiky, ktoré sú medzi ľuďmi bohužiaľ celkom bežnou záležitosťou.

Všetci sme sa presunuli o poschodie nižšie, kde sme sa mali narýchlo rozlúčiť s milovanými. Na manželovi bolo vidieť, že mu to prekáža, že nedostal dostatok času, aby ma vyobjímal a povedal mi ako ma miluje. Pre mňa to bolo tak lepšie, lebo viem, že by som ho zasa videla plakať. Ak by som sa neprebudila viem, že tohto človeka by to zabilo. Takže vždy idem pod nôž s tým, že mám povinnosť sa zobudiť. Nie kvôli deťom, tie na nás už dávno prdia, ale kvôli nemu. On jednoducho za to stojí. Vždy, aj keď už mám pocit, že mi už akosi dochádzajú sily, musím kvôli nemu nájsť silu žiť.  

Zavolať mal okolo obeda, kedy si môže po mňa prísť.

Tesne pred

V izbách sme boli po dvoch. Samozrejme ženy a muži zvlášť. Prekvapilo ma, že na takéto operácie chodia aj muži. Neviem čo som si myslela, že prečo by nemali. Však nohami ženy nerodia. Bol to na prvý pohľad slušný človek a aj na ten druhý viac vystrašený ako ženy. Bolo mi ho ľúto.

Krásna Moraváčka dostala posteľ číslo 1 a ja 2. Všetkých zaujímalo, prečo cestovala toľké hodiny, keď má podobné kliniky aj blízko domova. Vraj za najlepším sa cestuje rýchlo. Dobre sa mi to počúvalo, že som sa aj ja rozhodla správne.

Začala som sa však cítiť dosť neisto, keď sa prvú polhodinu personál musel asi trikrát preorientovať a upraviť naše iniciály, pretože si nás stále mýlili. V kancelárii by mi to neprekážalo, ale v nemocnici? Asi trikrát niekto vošiel a mladú oslovil pani Tomečková a mňa jej menom. Celkom som spozornela. Kriste, dúfam, že si nás nepomýlia aj na operačnom sále! Vŕtalo mi v hlave a pri štvrtom pokuse nás správne osloviť som sa už definitívne prestala na tom zabávať. Zneistela aj spolubývajúca, ktorá mala podľa operačného plánu ísť prvá, ja až tretia. Anestéziológ však na porade rozhodol, že Tomečková pôjde prvá, lebo je rizikovejšia na uspanie.

Potom do izby vstúpil docent, ktorý sa predstavil, poprosil ma, aby som sa postavila, na nohe mi fixkou urobil nejaké značky a oznámil, že okrem halluxu si ešte navyše pošpára aj vo vedľajšom prste, pretože tam mám otlak čo znamená, že sa prsty navzájom tlačia a tým deformujú. Na záver všetky presuny pacientov vrátil do pôvodného stavu a tento celý chaos kto, kedy a koľký sa opakoval niekoľkokrát.

Prišiel sa na mňa pozrieť osobne aj anestéziológ, skontrolovať herpesy a môj celkový zdravotný stav. Rozhodol, že operovať ma budú. Vlastne mi padol obrovský kameň zo srdca a začala som sa na operáciu tešiť ako na lysohlávkový večierok pod kontrolou lekárov. Dobrú náladu mi len každých 45 minút (dĺžka operácie halluxov) kazil zdravotnícky personál. Nakoniec som išla predsa len prvá, pred operačkou ma však  vrátili, že ide pani z Moravy. Po 45 minútach prišli po mňa opäť, že tak teraz idem ja, po ceste sa mi napoly zdrogovaná mladá ospravedlňovala, že ma predbehla. Pred operačkou ma zasa vrátili, že najprv pôjde predo mnou ešte slušný pán. Keď prišli pre mňa opäť, už som im neverila a celkom jasne som im dala pocítiť, že sa pre ten, na môj vkus celkom veľký chaos, začínam báť, aby ma zoperovali správne. A že keď ma aj teraz spred operačky zasa vrátia, že si už vyžiadam psychiatra.

Na siedmu ráno som prišla, reálne som sa na operačku dostala o 11,00 hod. Čo ma čaká som si nepozerala na internete a ani sa vlastne nepýtala. Mala som z operácie strach. Už iba z rečí, ktoré o nej kolujú medzi ľuďmi.

Pred dverami rovno na operačku sa predo mňa postavila prísna pani, ktorá sa predstavila ako anestéziologická sestra. Pomyslela som si, aké mám šťastie, že ju ešte niekde splašili, lebo toto zamestnanie už nikto nechce robiť a bez neho sa zasa nedajú robiť operácie. Pani na dôchodku sa ma veľmi prísne spýtala, či som od polnoci naozaj nič nejedla, nepila a nefajčila podľa pokynov v mailoch. Odpovedala som, že v žiadnom prípade, okrem dohody s anestéziológom, že ráno iba dúškom vody zapijem lieky na chronické ochorenia a proti herpesom. Že mňa lekári milujú, lebo som poslušná pacientka.

Položili ma na stôl, zavtipkovali sme zopár somarín, zapichli do mňa kanyly a priložili masku najprv s kyslíkom. Potom ma anestéziológ upozornil, že v krku zacítim niečo horké po čom už budem spať. Ešte som si stihla všimnúť krásnu maľbu na stene operačky. Vitruviánskeho muža Leonarda da Vinciho, ktorý znázorňuje geometrickú prepojenosť štvorca a kruhu v súvislosti so stavbou ľudského tela. V hrdle som pocítila horkosť a zaspala na potrebných 40-45 minút.

Tesne po

Zobudila som sa nato, že mi z očí tiekli vodopády sĺz (potrebovala som sa len poľutovať) a už ležím na izbe. Naozaj som sa potešila, že som sa zobudila a neurobila z manžela mladého vdovca.

Ľavú nohu som si necítila vôbec. Injekcia do brucha proti zrážaniu krvi ma na izbe zaštípala viac ako celá operácia. Potrápil ma aj rozbesnený pažerák, ktorý sa po hladovaní od polnoci ozval skôr ako inokedy. Presne toho som sa bála veľmi, že chytím pažerákový záchvat počas alebo tesne po operácii. Našťastie som okamžite nahmatala ovládanie postele a tak si ju zvýšila pod hlavou. Zazvonila na sestričku, že okamžite potrebujem užiť  lieky na kyselinu, inak ten cirkus na klinike ešte nezažili.

Hodinu od zákroku mi to ale zakázali. Zachránilo ma však zvýšené ležanie a kyselina sa vrátila do žalúdka skôr, ako mi začala rozožierať živé mäso pažeráku. Prístroje okolo mňa pípali ako obvykle. Len prvá operovaná pacientka ma nepoznala, takže sa ma v panike začala na celú izbu pýtať, vlastne kričať, či som v poriadku, lebo podľa prístrojov umieram. Ospravedlnila som sa za ten hukot, nech si to nevšíma, že zavolám sestričku nech to vypne, že ja tak pípam stále. Tlak 56 na 34 narobí u mňa po operácii vždy veľký rambajz. Manžel to neznáša, tvrdí, že keď ma takto videl pred troma rokmi na JIP-ke bol presvedčený, že ma stratí navždy. Sestra prišla, vypla pípanie a so spoluležiacou sme driemali pokojne ďalej.

Hneď potom, ako som ešte priateľom a šéfom poslala pod vplyvom anestézie kópiu správy od manžela, že je šťastný že som to prežila a že ma miluje. 😊

Na toaletu ma po vlastných vyhnali asi dve hodiny od operácie. Hneď potom, ako mi sestrička nasadila mnou prinesenú špeciálnu pooperačnú topánku. Myslela som si, že ide o zlý vtip. Nakoniec som zistila, že nebol až taký trápny, lebo tekutiny, ktoré do mňa počas operácie liali urobili z môjho mechúra tanker a nohu som si aj tak vôbec necítila. Bolo to úplne v pohode. Dostala som k tomu barle, ktorých farbu vybrali podľa mojich okuliarov, že ich budem potrebovať dva mesiace, tak nech mi ladia aspoň k okuliarom. Že poľovníkom dávajú zelené.

Po dvoch hodinách ma obložili detskou jablkovou výživou, bezlepkovými piškótami a vodou. Neskôr ponúkli aj čistý kurací vývar.

Asi po štyroch hodinách sa za mnou zastavil docent v civile. Bolo jasné, že si potrpí na to, čo si oblečie. Na seba náročných chlapov mám rada. Celý čas som na neho civela. Nie preto, že v civile pôsobil oveľa sympatickejšie, ale pre jeho drahé okuliare, cez ktoré som mu ledva videla do očí. Nechápem, ako cez ne mohol vidieť, pretože ich celé mal niečím zaprskané. Nevedela som či ho mám na to upozorniť, smiať sa alebo zvracať, pretože som si vôbec nebola istá, či na tých okuliaroch nie sú ešte pozostatky môjho či iného ľudského tkaniva, kostičiek, krvi a podobne…

Priniesol mi prepúšťaciu správu s tým, že o štyri dni ma čaká na prebandážovanie. Okrem toho, že si budem doma pichať injekcie do brucha sama (tak to teda nebudem!), že dostanem tabletky od bolesti na tri dni, ktoré sú vraj najkritickejšie na bolesť a ešte niečo, čo som si už vlastne ani nezapamätala, okrem poslednej vety, že všetko nájdem v prepúšťacej správe a že o 17,00 hod môžem ísť domov.

Vedela som, že docent nenecháva halluxových pacientov v nemocnici na noc. Do poslednej chvíle som však tomu neverila. Však také historky panujú o tejto operácii, že som bola presvedčená, že toto si jednoducho neriskne. Riskol. A ja dnes chápem prečo. Je úplne zbytočné tam zostávať dlhšie. Operácia kolena je naozaj oveľa komplikovanejšia ako nejaký hallux. Mám špáranie v kolene aj s plastikou predného prekríženého väzu za sebou už dvakrát. Viem to porovnať. Operácia halluxu je oproti tomu prechádzka ružovou záhradou.

Odchod domov po svojich

Pri odchode z nemocnice sme sa stretli pri dverách s barlami všetci pacienti. Slušný mladý muž vyzeral oveľa pokojnejšie, ako keď som ho videla pred operáciou. Všetci tak trochu ešte oťapeníz chémie, ale všetci šťastní, že to už máme za sebou.

Pri nastupovaní do áut sme nikto nevydali zo seba ani slabiku. Nemuseli. Operované nohy sme si vôbec necítili. Oveľa väčší stres sme mali z toho, aby sme na necitlivú nohu omylom nestúpli. Sestrička nás celý čas odprevádzala slovami, že nemusíme tie nohy držať tak namáhavo vo vzduchu, že pooperačné topánky sú na to, aby sme mohli pohodlne a jemne si pomáhať nastupovaním na päty. No mohla mi hovoriť čo chcela, takú odvahu budem naberať ešte asi zopár dní. Teda nie asi, ale určite.

Kdesi v predlhej kolóne áut večerného mesta som začala cítiť prvé pobolievanie nohy. Skôr každú jamku, jamku a jamisko na ceste. Najviac na priehlavku. Čoskoro ma noha rozbolela tak, že som bolesť ani necítila, taká bola necitlivá od bolesti. Vlastne to ani neviem poriadne vysvetliť. Bolelo to tak strašne, až to vlastne nebolelo.

Okolo 18,00 hod som sa zrútila vyčerpaná do postele. Manžel v sekunde pochopil, že tam nebude môcť spať minimálne mesiac. Každú minútu som sa prevalila na inú časť postele a snažila sa nejako uľaviť od bolesti nohy aj pažeráku. Bola som zo všetkého taká vyčerpaná, že čítanie prepúšťacej správy som odložila na druhý deň.

Hodila som do žalúdku prvé dve tabletky od bolesti (2-0-2), ktoré mi dali na klinike. Najlepším kamarátom nasledujúcich dvoch dní mi tak bude Metamizol. Nemôžem tvrdiť, že po jeho užití by bolesť prešla úplne, ale na dlhé hodiny sa stala nesmierne znesiteľnou. Fakt. Ak vám niekto povie opak tak preháňa, alebo mu lekár nedal to najlepšie čo mohol. Mňa desí len to, že môj docentko mi na domov venoval len jedno platíčko. Celkom ma desí predstava čo nastane, ak lieky vyjem a bolesť príde znova a na preväzovanie idem až v pondelok, teda tri dni od operácie.  Nevedela som, čo to sú za lieky, ale evidentne má takto istotu, že sa nimi od bolesti nepredávkujem. Pravdou však je,  že po ich užití som celú noc ako tak spala, aj keď som sa občas prebudila. Ale naozaj už neviem či od bolesti alebo strachu, aby som sa počas sánku nejako nechtiac do operovanej nohy nebuchla.

Som pacient, ktorý má často po väčších operáciách veľmi vysoké horúčky. Prihodili sa mi aj po pôrode. Kým iné už boli doma, mne ešte stále zrážali štyridsiatky. Stalo sa mi to aj nedávno. Bála som sa, že sa to zopakuje aj pri tejto operácii. Nestalo sa tak. Možno aj vďaka týmto liekom, lebo nakoniec som na internete zistila, že sú to lieky na silné bolesti aj ho horúčky. Aleluja, Alleluia, Hallelujah, הללויה‎, haleluja…

Tak či onak, fakt som si myslela, že to bude po operácii oveľa bolestivejšie. Ale inak sa cítim úplne naprd…

RADY

1. Nechajte si halluxy operovať čo najskôr, nech vám nemusia potom rezať aj vedľajšie prsty. Bude to tak menej bolieť a aj sa rýchlejšie  zotavovať.
2. Pred operáciou si určite kúpte a nasaďte enzýmy. Sú drahé, ale na pooperačné stavy veľmi účinné.
3. Nezabudnite si zbaliť papuče aj keď máte pocit, že je to zbytočné. Nie všade majú jednorazové.
4. Naozaj nič nepite a nejedzte od polnoci.
5. Po operácii ešte stále s anestézou v žilách nepíšte správy nikomu okrem najbližšej osoby či partnera.
6. Nebojte sa, v deň operácie nebudete cítiť žiadnu bolesť. Bez liekov od bolesti však domov neodchádzajte.
7. Prvá noc s liekmi od bolesti a horúčky nebude jednoduchá, ale vôbec to nie je také strašné ako niektorí tvrdia.

P. S. aj tento deň som každých 20 minút (okrem operácie) kontrolovala mobil, aby som neprepásla správu, po ktorej som tak túžila. Neprišla ani tento deň… Od zajtra to už sledovať nebudem, inak sa zbláznim.  

(Ak vás zápisník halluxov zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  

Môže vás zaujať: