Dvadsať rokov žije v Japonsku. A stále sa cíti ako panda v ZOO

dalito.sk/Nad mrakodrapmi v Tokiu/ Foto: archív Tibor Lucskaia
DALITO -

V časoch môjho detstva sme precestovali celý svet, no iba prstom po mape. O krajinách ako Japonsko sme mohli len čítať a snívať. Na stretávkach zo strednej školy hovoríme aj o tom. A o tých, ktorí na nich nie sú. Tibor Lucskai chýba pravidelne. Dvadsať rokov totiž žije v Japonsku. V Tokiu má japonskú manželku, takmer dospelú dcéru a malých i veľkých žiakov, ktorých učí angličtinu. Na Slovensko chodieva len na prelome rokov.

Útek pacifistu

„Z Československa som odišiel v roku 1986. Nedostal som sa na vysokú školu a hrozil mi nástup na povinnú vojenskú službu. Ako pacifista som si nevedel predstaviť, že budem musieť držať zbraň. Mal som len 19 rokov a ako veľké decko, ktoré sa hľadá, som sa ocitol v emigrácii,“ spomína Tibor.

Mesiac pred nástupom na vojenčinu odišiel  na zájazd do Juhoslávie, kde sa prihlásil na výlet loďou do Benátok. Len čo vystúpil z lode, požiadal o azyl.  „V Taliansku som dva roky umýval autá na križovatkách, kým som dostal imigračné víza do Kanady. No bol som nezrelý, nikde som dlho nevydržal, roky som sa len tak ponevieral a vyzametal všetky veľké kanadské mestá – Calgary, Montreal, Toronto, Otawu… Za ten svet som sa nevedel uchytiť,“ hovorí o svojich začiatkoch v emigrácii dnešný päťdesiatnik. Vraj dospel až v tridsiatke, čo napokon u chlapcov nie je nezvyčajné.  „Vo Vancouveri som začal robiť predajcu obuvi pre dámy. Móda ma vždy zaujímala, práca ma bavila. Vypracoval som sa na zástupcu vedúceho, žilo sa mi celkom dobre. Chodil som na dovolenky do strednej a južnej Ameriky, navštívil som Brazíliu, Argentínu, Kostariku.“

S rodičmi prvé roky komunikoval iba listami a občasnými telefonátmi – mobily ešte neboli bežnou súčasťou života, telefonáty boli drahé. „Aj byt som si prenajímal spolu s niekým, aby ma nájomné nepoložilo.  Vo Vancouveri mi jedného dňa zdúchol spolubývajúci a ja som potreboval náhradu. Dal som si inzerát, no a všimla si ho aj moja dnes už manželka. Prišla z Japonska do Kanady študovať angličtinu. Keď sa však dozvedela, že by mala bývať s mužom,  cúvla. Nechala mi však telefónne číslo, ak by náhodou niečo. Začali sme sa stretávať a asi po dvoch mesiacoch sa ku mne nasťahovala.“ Prešli dva roky a Tiborova láska sa musela vrátiť do Japonska. „Písali sme si, volali, kúpili sme si permanentky na vlak a dva mesiace sme spolu cestovali po Európe.“  Druhé lúčenie už bolo ťažšie. Tibor rozmýšľal, čo ďalej. Zostať v Kanade a byť sám? „Zbalil som sa a odletel do Japonska.“

Barman, smetiar, učiteľ

Hoci sme sa učili, že Japonsko sa rozkladá na štyroch ostrovoch v Tichom oceáne východne od ázijského kontinentu,  v skutočnosti je tých ostrovov a ostrovčekov  viac ako 6800.  A štyri sú hlavné: Honšú, Hokkaidó, Kjúšú a Šikoku. Zo 127 miliónov obyvateľov tvoria Japonci  98,5%, zvyšok sú Kórejci, Číňania, Brazílčania, Filipínci a ostatní. Medzi nimi aj Američania a Európania, ktorí tu pracujú alebo majú japonského manžela či manželku. Tak ako Tibor.

Angličtinu učí deti aj dospelých/foto: archív T. Lucskai

„Manželkina rodina žila v meste Fukuoka na ostrove Kjúšú. Učil som sa rozumieť japonskej mentalite, na to som však potreboval vedieť po japonsky. Prvé, čo som sa naučil, boli čísla a nadávky, bolo to v bare, kde som robil,“ smeje sa. „Pol roka som robil u smetiarov likvidátora produktov po záruke. Potraviny, drogéria, rôzne druhy tovaru končili v obrovskom stroji. Aj to bola dobrá škola japončiny.“  Keď sa Tiborova japonská švagriná vydala do Tokia, zavolala rodinu, aby prišla za ňou. „Práve v tom čase sa mi ozval kamarát z Kanady, ktorý pricestoval do Tokia  učiť. V jazykovej škole vraj potrebujú ešte jedného učiteľa angličtiny. Po rokoch v Kanade som vedel anglicky veľmi dobre, tak sme sa dohodli. A som tam už osemnásť rokov!“

Systém deti pohltí

V Japonsku sa bežne angličtina neučí, takže Tibor má stále dosť žiakov. Deti aj dospelých. Predškoláci v Japonsku nie sú nijako obmedzovaní,  až by mal človek pocit, že si robia, čo chcú. No len čo oblečú školskú rovnošatu, zmenia sa. „Deti do šesť rokov sú veľmi milé, bezprostredné, komunikatívne. No nástupom do školy sa zo dňa na deň zmenia. Neraz som mal žiaka, ktorého som poznal od troch rokov ako veselé, rozosmiate dieťa, a nástupom do školy bol z neho niekto iný. Zrazu ho nebavilo spievať pesničky, hrať sa, iba rozmýšľal nad tým, aby výborne zvládol testy. Systém ich pohltí ako lavína.“

Megalopolis Tokio  

Japonsko sa delí na deväť regiónov a 47 prefektúr. Každý región má svoj dialekt, zvyky, jedlo a unikátnu tradičnú kultúru. A rozdiely sú niekedy obrovské. Tibor Lucskai žije v Japonsku rovnako dlho, ako žil na rodnom Slovensku. Osemnásť rokov je v hlavnom meste – Tokiu, ktoré má 13 miliónov obyvateľov. Vo Veľkom Tokiu, čím sa myslí mesto aj s predmestiami a aglomeráciami, žije až 35 miliónov ľudí.  Kontrasty sú impozantné. Historická japonská architektúra sa miesi s najmodernejšími stavbami, udržované záhrady vyvažujú ruch niekoľkých centier mesta, tradičné kimoná pyšne kráčajú vedľa exkluzívnych oblekov bankových úradníkov či bizarných outfitov tínedžerov.

Život Japoncov je pevne spätý s prírodou. Vychádza to aj z ich náboženstva – šintoizmu, ktoré kladie dôraz na spojitosť s prírodou a úctu k predkom. Tento náboženský smer väčšina Japoncov bez problémov spája s budhizmom a sú tak spokojní. „A myslia dva kroky dopredu. V obchode máš na háčiku dáždnik a na vedľajšom masku. Ak si náhodou chorý, daj si masku. Keby náhodou pršalo, keď budeš odchádzať, zober si dáždnik. Po daždi ho zavesíš na iný stojan v meste.“

Železničná sieť v Tokiu je najrozsiahlejšia na svete. Expresné linky spájajú všetky časti megalopolisu, aj ostrovy Kjúšú a Šikoku, no aj tak väčšina ľudí precestuje za prácou denne dve až tri hodiny. „Japonci sú veľmi pracovití, niekedy si cenia viac kariéru a prácu než rodinu. Je úplne bežné, že kým šéf nejde domov, tak si nik nedovolí odísť. Mohol by, no nechce sa ukázať pred ostatnými ako slaboch. U nich si úctu zaslúži ten, čo vydrží, ten je ‚gaman‘. Japonec, hoci by mal chrípku ako hrom a kašľal krv, príde do práce. A všetci ho potľapkávajú, že je ‚gaman‘.  A on je hrdý. Keby zostal doma, vraveli by, že má ‚iba‘ chrípku a už leží.“

Kostlivec v skrini…

V Japonsku matky väčšinou nerobia, starajú sa o domácnosť, zatiaľ čo muži sú do večera v práci. Tiborova žena robila istý čas export − import, no potom sa starala o dcéru a o svoju matku, ktorá ako malé dievča prežila atómový výbuch v Nagasaki. Celý život trpela následkami. No na počudovanie Japonci nemajú voči Američanom žiadnu zášť. „Mladá generácia obdivuje Ameriku a Hollywood. A minulosť berú tak, že to bola chyba ich vlády, veď zbombardovala Pearl Harbor. Navyše počas 2. svetovej vojny Japonci paktovali s Nemcami, predtým napadli Čínu,“ načrie Tibor do histórie. V decembri minulého roka uplynulo 80 rokov od nankinskej masakry, kedy počas druhej čínsko-japonskej vojny obsadili japonské vojská čínske mesto Nanking, kde umučili a zabili 260 tisíc civilistov a zajatcov. Kostlivec v skrini…

Bezpečne aj o polnoci

Na Japonsku si Tibor pochvaľuje čistotu, poriadok, zdravotnú starostlivosť a bezpečný život s minimálnou kriminalitou. „Stále čosi zabúdam, päťkrát som stratil telefón, štyrikrát peňaženku, no vždy sa mi pekne vrátili domov! V puzdre na telefón mám aj kreditnú kartu, no nemám strach, že by ju niekto zneužil. Japonská kultúra velí, že čo nie je tvoje, to ti nepatrí, ani keď to nájdeš. Ak niekto stratí na ulici hoci šál, tak ho zavesia na strom a pripnú ceduľku, toto sme našli vtedy a tam.“  V Tokiu nemusíte mať ani v noci na ulici strach. „Pokojne môžeš vyjsť v pyžame von, zájsť si do obchodu po malinovku či jedlo, nielenže to 24-hodín denne dostaneš, ale bezpečne sa vrátiš domov.“  V Japonsku je súkromný majetok nedotknuteľný, môžete aj byt nechať nezamknutý. Mimochodom, byty sú v Tokiu drahé a malé. Napokon, chodia tam len spávať.

Európanovi sa ťažko zmieruje s tým, že Japonci nedávajú  najavo svoje pocity. „Stále majú jeden a ten istý výraz tváre. A už vôbec sa nezverujú s osobnými pocitmi. Kolegovi, s ktorým robím 15 rokov, som za tie roky povedal o sebe asi všetko, on mne nič. Pritom sa ma pýta, aký bol víkend, ja mu porozprávam, čo všetko som robil a on prikyvuje, že fajn. A keď sa ho opýtam, aký mal víkend on, tak povie, že dobrý. Niekedy sa pri nich cítim ako nahý,“ odkrýva Tibor pre nás zvláštnu mentalitu a dodáva, že Japonec z neho nikdy nebude. „Som tam ako panda v zoologickej záhrade,“ smeje sa. „Ako cudzinca ťa vždy berú s rezervou, pozerajú sa na teba, že ok, si tu, ale nikdy nebudeš ako my.“  Aj 16-ročná Tiborova dcéra sa cíti ako Japonka. Pobaví ma, že japonskí tínedžeri sú rovnakí ako naši:  nespokojní so svojimi rodičmi a presvedčení, že im nikto nerozumie.

Rozdiely na zamyslenie.  Jedna škola nestačí

Tibor si myslí, že Japonci sú menej sebeckí ako my.  „Ani v modlitbách nemyslia na seba, ale na druhých. U nás je to samé: ja chcem, ja musím, ja potrebujem…“  Na druhej strane to potláčanie vlastných potrieb je niekedy až choré. „Každý má nárok na desať dní dovolenky, niektorí aj na štrnásť, no nikto si ju nevyberá. Možno ak by sa dostal do nemocnice, tak vtedy áno, alebo ak by mu niekto zomrel, ale inak nie.“ V lete však všetci v celej krajine majú desať dní voľna. Vtedy priam hromadne chodia na poznávacie zájazdy do sveta.

A svet vkročil aj do Japonska. Konzumom. Zatiaľ čo kedysi bolo najčastejším menu pečená ryba, ryža a miska polievky, dodnes to dostanete všade, hamburgery drzo konkurujú. Mobily, tablety, internet, facebook, to všetko „pomáha“ tomu, že ľudia sú pohodlnejší a ešte viac uzavretí vo svojom svete.

„Japonsko je systém otrockej spoločnosti. Vidím to na mojej dcére. Iba sa učí, nespí, len aby dobre spravila testy, manželka na ňu tlačí, v škole na ňu tlačia, tam berú človeka podľa výsledkov testov, nie podľa osobnosti.“ Nie je výnimkou vidieť večer o deviatej  na ulici malé deti so školskými taškami, lebo ctižiadostiví rodičia si myslia, že jedna škola nestačí, treba ešte doučovanie v ďalšej. Samovraždy detí pre nezvládnutý školský test nie sú výnimočné. Ich kultúra im velí podávať lepší výkon než tí druhí. A dobrá škola je základ života. Úspešného, samozrejme. „Moji šéfovia síce zarábajú oveľa viac ako ja, no musia žiť v drahších bytoch a voziť sa v drahších autách, status treba ukázať. V podstate však žijú tak isto ako ja, sme rovnakí otroci spoločnosti. Žiaden voľný čas, žiaden priestor byť samým sebou, prísna  etiketa. Som ako robot, robím šesť dní v týždni, môj voľný čas je iba to, že chodím do posilňovne a počúvam muziku. A v nedeľu občas idem do obchodnej zóny  Akihabara –  kde je elektronika, počítače, anime.“  Tokijčania relaxujú nakupovaním, starší volia onsen – kúpele.

Tvrdé pracovné tempo sa odráža na partnerských vzťahoch. „Tam bežne nevidíš nejaké citové prejavy medzi mužom a ženou. Žiadne bozky, držanie sa za ruky. Žena prejaví mužovi náklonnosť tým, že mu spraví do práce dobrý obed,“  konštatuje so smútkom v hlase. Časom by sa chcel vrátiť do Európy. „Už  si nemám čo dokazovať. Ťahá ma to tam, čo mi pripomína detstvo. Keď som bol mladý, reči o vlastných koreňoch som nechápal, dnes áno. Aj to, prečo sa starí slovenskí emigranti obklopujú obrázkami Slovenska, počúvajú slovenskú hudbu, no nemôžu sa vrátiť domov, lebo v novej domovine majú zázemie, prácu a ich potomkovia sa cítia doma tam. Sú vykorenení a smutní.“

Autorka: Zuzana Huďová

Môže vás zaujať: 

V Singapure je ešte aj počasie efektívne