13 000 padlých rumunských vojakov na území Slovenska nikoho nezaujímalo

Blíži sa 80. výročie SNP, preto si považujeme za povinnosť splatiť dlh aj voči rumunským antifašistom, ktorí v ňom bojovali. Tento článok je vlastne rozšírenou aktualizáciou pôvodného autorovho článku  z r.1982 Rumunskí antifašisti v národno-oslobodzovacom boji európskych národov – s osobitným zreteľom na Slovensko.¹

Titul článku čitateľov zrejme prekvapí, pretože československí  historici písali takmer vždy len o účasti dvoch rumunských armád, I. a IV., na oslobodzovaní Československa resp. Slovenska. Prím hrali v tomto smere českí znalci a milovníci rumunčiny a Rumunska.²

Čo písala tlač

Slovenská tlač sa venovala bojom rumunských armád na území Slovenska do r.1989 skôr sporadicky. Zaujímavé fakty a okolnosti o rumunských vojakoch, ich obetavosti, hrdinstve a pozitívnych vzťahoch k slovenskému obyvateľstvu je možné našťastie nájsť aj v obecných a mestských kronikách. Politická propaganda do r. 1989 skôr zvýrazňovala obete sovietskej armády pri oslobodzovaní Československa. Verejnosť zaujali až hlbšie analýzy niektorých novinárov po r.1989. Z nich autora osobitne zaujal precítený článok Vladimíra Jancuru nazvaný Tretinu Slovenska oslobodili Rumuni.³ 

Jancura uvádza aj dlhší zoznam slovenských miest, ktoré oslobodili Rumuni. Len na margo uvádzame, že aj do autorovho rodného okresného mesta Topoľčany vošli 2.apríla 1945 od Práznoviec ako prví Rumuni. Nemci sa pred nimi rýchlo stiahli, takže nedošlo k tvrdým bojom. Ale pred budovou Gymnázia v Topoľčanoch nemajú pomník Rumuni, ale partizán a podľa výzoru aj sovietsky vojak… Pritom sovietski vojaci prišli do Topoľčian až po Rumunoch. Až po r.1990 sa začalo konečne otvorene písať, že Topoľčany oslobodili Rumuni.

Padlí neinšpirovali

13 000 padlých rumunských vojakov na území Slovenska neinšpirovalo ani slovenskú literárnu obec. Výnimku tvorila napríklad poviedka Petra Kováčika Jablká nášho detstva. Živé spomienky na vojnové roky a rumunských bojovníkov na Slovensku stvárnil aj rumunský Slovák doc. Juraj Porubský žijúci od r. 1943 vo vlasti svojich predkov. ⁴   Menej známy je inak fakt, že aj slovenskí partizáni poskytovali rumunským jednotkám na Slovensku cennú a nenahraditeľnú pomoc. Svedčí o tom jedno pozoruhodné písomné svedectvo. ⁵

Práca J. Hrozienčika Medzinárodná solidarita v SNP sa síce   zmieňuje o rumunských partizánoch v SNP, ale len pár vetami a odhaduje ich počet na 50; gros knihy je venované sovietskym a francúzskym partizánom. ⁶  Podrobnejšie sa venovali konkrétnym bojom rumunskej armády a čiastočne i rumunským antifašistom na území Slovenska  a Moravy M. Tejchman a F. Nesvadba v práci vydanej v rumunčine. ⁷

Rumunských  antifašistov, ktorí prichádzali od leta 1944 na naše územie, môžeme rozdeliť do troch základných skupín. Prvú tvorili Rumuni zajatí na sovietskom fronte, pôvodne začlenení do divízie Tudora Vladimiresca, ktorí po špeciálnom výcviku a prevýchove boli vysadení spolu so sovietskymi partizánmi na Slovensko. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve vyslal prvé desanty už koncom júla 1944.

Do druhej skupiny patrili rumunskí vojaci zajatí v severnej Transylvánii, Maďarsku a na Slovensku po 23.auguste 1944.Nemci ich prevážali v transportoch cez naše územie. Buď priamo z vlaku alebo počas dlhších prestávok v miestach neďaleko trate sa im podarilo ujsť. K tomu však dochádzalo až koncom októbra a v novembri 1944.

Do tretej, osobitnej skupiny  môžeme zaradiť slovenských antifašistov, ktorí žili v rokoch II. svetovej vojny v slovenských oblastiach Rumunska. Títo rumunskí Slováci buď vyvíjali  miestnu konšpiračnú činnosť, napr. učiteľ Ján Bubán, bojovali v čsl. armáde vo V. Británii ako J. Kolařík alebo boli členmi I. Čsl. armádneho zboru v ZSSR. Jeho príslušník, učiteľ P. Horský, padol pri oslobodzovaní Polomu medzi Žilinou a Martinom v apríli 1945. ⁸

Napokon netreba zabúdať ani na rumunských dezertérov z maďarskej armády, ktorých Hortyovci  pôvodne povolali z Transylvánie. Nemožno ani zďaleka stanoviť ich počet, pretože vo väčšine prípadov ušli  spolu s maďarskými vojakmi a hovorili po maďarsky, vzhľadom na prostredie v ktorom sa pohybovali. Kvôli ľahšej komunikácii preto zostávali v maďarských partizánskych jednotkách, lebo rusky ani slovensky nevedeli.

Osobne najviac

V našom príspevku sa zameriame na prvé dve skupiny, pretože na ne sa viaže najviac materiálov, ktoré sme získali. Naše skúmanie významne obohatili osobné rozhovory s priamymi rumunskými účastníkmi odboja alebo sprostredkované  informácie od dvoch vysokých rumunských dôstojníkov. Cenné údaje v tomto smere poskytli autorovi plk. v zálohe D. Păsat a gen. A. Manolache, niekdajší blízky priateľ arm. gen. L. Svobodu. Rozhovory sa odohrali v auguste 1979 v Râmnicu Vâlcea. Krátke, ale autentické informácie autor získal aj od bývalého slovenského partizána.  Náhoda totiž chcela, že v r.1980 počas ME v zápasení v Prievidzi bol autor oficiálnym tlmočníkom rumunskej výpravy. o. i. výprave pripravili sponzori nielen kultúrny program, ale aj prednášku o rumunských vojakoch a  partizánoch na Slovensku. Autorom prednášky bol M. Kováčik z Miezgoviec, okres Topoľčany, bývalý veliteľ roty v brigáde Ján Žižka.

Prejdime však ku konkrétnym rumunským odbojárom z prvej skupiny. Ako prví prišli na Slovensko Alexandru Cremene, Ion Olteanu, Ghoerghe Popescu, Gheorghe Vasile a Nicolae Lăutașu. Títo sa spolu s vysadenými sovietskymi partizánmi začlenili v júli 1944 do oddielu Kaledin v okolí Tisovca. Po vypuknutí SNP kontrolovali líniu Lubeník-Železnovo-Plešivec-Muráň-Tisovec. Po potlačení Povstania  prešli cez horský chrbát Kohút-Stolica a pripojili sa k povstaleckým vojakom pri Slavošovciach. Zameriavali sa na diverznú činnosť, ničili mosty, získavali informácie o rozmiestnení nepriateľa a telegraficky ich pravidelne hlásili do Kyjeva. V novembri 1944 sa stiahli do oblasti Volovca, Zlatej Idky, Rožňavy, Krásnej Hôrky a Smolníka. Tu sa odohral ich najťažší boj s Nemcami, v ktorom padol spomínaný Nicolae Lăutașu. V januári 1945 sa pri Košiciach spojili so Sovietskou armádou, pričom ešte predtým sa k nim pridalo viac ako sto maďarských dezertérov. Z nich bolo 15 Rumunov z Transylvánie.3.februára 1945 boli rumunskí partizáni prijatí na veliteľstve IV. ukrajinského frontu a poslaní do vlasti. ⁹

Aj v partizánskom oddiele  Buďonnyj pôsobili 4 Rumuni: Mihai Rău, Petre Negru, Nichifor Constantin, Iancu Radu. Všetci štyria boli vyznamenaní medailou „Partizán vo vojne za obranu vlasti“ z rozkazu Hlavného partizánskeho štábu  v Kyjeve. Ich činnosť sa  v období október 1944-január 1945 koncentrovala na oblasť Prešova, Rakovca, Lipovca a Košíc. Pôvodne mal oddiel 16 členov, v januári 1945 už vyše 150. Špeciálne sa zameriavali na ničenie muničných skladov nemeckých posádok. ¹⁰

V 25-člennej jednotke Krasnov vysadenej pôvodne na Troch duboch, boli 2 Rumuni. Z Troch Dubov prešli jej príslušníci k Valaskej Belej, Ilave a Dubnici. Tu najprv prerušili a poškodili vedenie vysokého napätia v blízkosti tamojšej zbrojovky a oslobodili skupinu Francúzov deportovaných na nútené práce (STO – service de travaux obligatoires) do Dubnice. 

(Niektorí Francúzi však už predtým ušli a zapojili sa tiež do Povstania. Po oslobodení zbrojovky sa k nim pridali aj ostatní; celkove bojovalo v Povstaní 400 Francúzov. Viacerým bývalým francúzskym odbojárom  mal autor česť tlmočiť pri ich návšteve Strečna v auguste 1979 a 1980. Osobitne dojemné bolo tlmočenie pozostalým padlých Francúzov v SNP… konkrétne Marcovi Ferré a Marinette Ferré, bratovi resp.švagrinej padlého Augusta Ferré. 56 padlých Francúzov v SNP je pochovaných na vrchu Zvonica pri Strečne. Na pamätníku figurujú aj ich mená. Ostatní 40 padlí sú pochovaní v spoločných hroboch alebo na neznámych miestach.

Neskôr bola jednotka Krasnov rozbitá  a jednotlivci sa pridali k oddielom kpt. Ždanova a Teodora Pólu. Obom Rumunom z tejto skupiny – Alexandru Brădeanovi a Mircea Gogoiovi Kyjev  udelil to isté vyznamenanie. ¹¹

V brigáde Jermak boli Nicolae Găneț a Nicolae Munteanu. Pri výsadku im v septembri 1944 v oblasti Moravskosliezskej panvy pomáhali L. Janošová, H. Konopek a B. Bohuš. ¹² Skupina kontrolovala železničné trate medzi Českom a Slovenskom a podávala situačné správy o rozmiestnení nepriateľa.

Vlastenci

Rumunskí vlastenci pôsobili ešte aj v oddieloch Gottwald, Jánošík, Lenin, Stalin, Hornonitrianska partizánska brigáda, Kriváň, Smrť fašizmu, Kirov a Karasev-Stepanov. Bližšie údaje o ich počte nemáme, ale je potvrdené,že aj v oddieloch Chruščov a Kovpak bolo 13 resp.23 Rumunov. ¹³

Druhú skupinu, ako bolo už uvedené, tvorili utečenci z nemeckých transportov, zajatí pôvodne v Transylvánii alebo na Slovensku. Autorovo blízke, takmer rodinné priateľstvo s bývalým lektorom rumunčiny na FF UKK v Bratislave (1974-1977) prof. E. Negriciom malo pozitívny efekt na jeho zoznámenie s Victorom Măceșanom

(priloženú fotografiu som dostal od jeho vnuka) z obecného úradu Castranova, župa Dolj.) Vďaka profesorovi Negriciovi sa s ním autor trikrát stretol. Vždy hovorili o pôsobení Măceșana v partizánskom oddiele pri Malužinej, Poprade a Levoči, ktorému velil kpt. Korenko. Celý príbeh tohto mimoriadne odvážneho a šikovného človeka nemožno v tomto článku plne popísať. Našťastie, celú jeho zajateckú, utečeneckú  i partizánsku odyseu spracoval prof. Negrici v knihe Omul din Castranova. ¹⁴

Je to vlastne protoscenár, podľa ktorého by sa mal natočiť film o tomto neznámom hrdinovi. V. Măceșanu bol v oddiele vysoko uznávaný: vedel obsluhovať i opravovať rádiostanice i ľahké guľomety a mínomety. Sám velil družstvu mínometčíkov a v oddiele bol jediným Rumunom. Je nositeľom pamätnej medaily, ktorú mu udelil ÚV ČSZPB pri príležitosti 30.výročia oslobodenia Československa Sovietskou armádou (sic!) Písomná príloha k vyznamenaniu niesla podpis prezidenta Husáka.

Čas to odhalil

Na záver teda možno smelo konštatovať, že rumunskí antifašisti nebojácne nasadzovali životy v boji proti hitlerovským okupantom na Slovensku a prispeli tak k rozšíreniu pokrokových internacionálnych tradícií rumunského ľudu. Rumuni totiž bojovali v partizánskych jednotkách aj  na území Francúzska,  Belgicka a Juhoslávie. A počas občianskej vojny v Španielsku aj v interbrigádach. Počet Rumunov v partizánskych oddieloch na Slovensku bol rozhodne vyšší ako 50. A podľa nami citovaných údajov určite prekročil číslo 100. Stanoviť presne ich počet sa však neodvážime, vzhľadom na viaceré okolnosti. Výskum sťažuje najmä fakt, že Rumuni nemali vlastnú jednotku ani samostatné  velenie. Okrem toho, počet skresľujú aj spomínaní transylvánski Rumuni z maďarskej armády a prechod partizánskych oddielov zo západnej Ukrajiny na Slovensko. Práve v nich boli zrejme mnohí Rumuni z Bukoviny a Besarábie.

Je nespochybniteľné, že najväčšiu materiálnu, vojenskú a politickú pomoc poskytol SNP Sovietsky zväz. S odstupom času sa však javí povraždenie nemeckej vojenskej misie v Martine iniciované sovietskymi partizánmi  ako kontraproduktívne. Povstanie kvôli masakru nemeckej vojenskej misie, plnej žien i detí, vyvolalo okamžitú okupáciu Slovenska Wehrmachtom, preto Povstanie vypuklo predčasne. Musíme zdôrazniť, že rumunské protifašistické povstanie iniciované rumunským kráľom Michalom I bolo oveľa lepšie pripravené tak po taktickej, vojenskej, politickej i materiálnej stránke. 2.mája 2005 prišiel   tento bývalý rumunský kráľ (1921-2017) na Slovensko, aby si osobne uctil pamiatku padlých rumunských vojakov. Je pozoruhodné, že 83-ročný čulý monarcha šoféroval auto z Bukurešti do Bratislavy sám. Spolu s ním pricestovali aj manželka Ana Bourbonská a zať, princ Radu. Cintoríny, ktoré navštívili (Zvolen, Stará Turá a Trenčianska Teplá) udržiava slovenská strana, ale počas letných mesiacov aj rumunskí dobrovoľníci, na základe medzištátnej zmluvy.

Je však paradoxné, že ani slovenská ani rumunská historiografia sa po skončení vojny, ani za socializmu detailnejšie nevenovali porovnaniu a dôsledkom oboch protifašistických povstaní.

Pritom zainteresovaní a milovníci histórie veľmi dobre vedeli, že medzi Rumunským protifašistickým prevratom z 23.augusta 1944 a vypuknutím SNP bola príčinná súvislosť. Nemeckú vojenskú misiu utekajúcu vlakom z Bukurešti cez Maďarsko a Slovensko do Nemecka totiž slovenskí povstaleckí vojaci po informáciách od železničiarov na stanici v Martine „zajali“. Pod zámienkou ochrany ich odviedli do martinských kasární, kde ich však po nátlaku podgurážených sovietskych partizánov 28.augusta zlikvidovali, okrem detí.  Deti odviedli slovenskí povstaleckí vojaci do martinskej nemocnice, ale sovietski partizáni ich po pár dňoch  tiež zabili.

Až v r. 2012 spoločná komisia slovenských a rumunských historikov konečne spoločne spracovala obe historické udalosti, konkrétne ich chronológiu, súvislosti, geopolitické dôsledky, pôsobenie slovenských vojakov utekajúcich v r. 1944 z ruského frontu v rumunských jednotkách, dopad oboch povstaní na ďalší vývoj vojny atď. ¹⁵

Symbolická, ale dôležitá

Popri sovietskych partizánoch sa javí účasť rumunských partizánov v SNP ako symbolická. Títo statoční bojovníci však mali v srdciach staré československo-rumunské priateľstvo prameniace z Malej Dohody a lojálnych slovenských spoluobčanov v Rumunsku (pôvodne žilo v 18.st. v Rumunsku okolo 200 tisíc Slovákov a Čechov, Slováci prevládali.) Rumuni bojujúci v Povstaní pochopili, že náš odboj bol súčasťou veľkého zápasu národov Európy proti fašizmu. Okrem účasti rumunských antifašistov v SNP bude treba ešte bližšie preskúmať aj účasť  rumunských žien, o ktorých bližšie písali M.Tejchman a F.Nesvadba. Detailnejšie spracovanie oboch tém by určite uľahčili archívne materiály tak v Slovenskom štátnom archíve ako aj v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Konkrétne máme na mysli menné zoznamy partizánskych oddielov z bývalého Archívu ÚML ÚV KSS.

Obete, ktoré priniesli rumunskí vojaci a partizáni na našom území, boli základným kameňom nových vzťahov medzi našimi krajinami po r. 1947 resp.1948, keď sa v oboch krajinách inštruoval prosovietsky systém. ČSR podporovala Rumunsko aj na Parížskej mierovej konferencii spolu s Francúzskom a Ukrajinou. Všetky tri krajiny žiadali, aby Rumunsko získalo štatút spolu bojujúcej krajiny (nation cobelligérante), a nie porazenej.  Ale ZSSR a USA návrh vetovali! Zrejme Rusi tlačili na Američanov, aby im umožnili získať čo najviac vojnových reparácií…

Tradície historickej spolupráce a bojového priateľstva po auguste 1944 sa zákonite preniesli aj do politickej sféry, čoho dôkazom bola aj Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, podpísaná medzi RĽR a ČSR 21.júla 1948 v Bukurešti. (Obnovená v auguste 1968 v Prahe.) Ak otvárame tému augusta 1968, táto udalosť a historické medzníky boli impulzom pre 600- tisícovú manifestáciu v Bukurešti dňa 23.augusta. Chronológia chcela, že práve deň po okupácii Ceausescu zvolal národnú manifestáciu k štátnemu sviatku, ako spomienku na výročie Protifašistického prevratu z 23.augusta 1944. Ceausescu sa prakticky neveľmi venoval 23.augustu 1944. Jeho úžasne výstižný prejav bol namierený hlavne proti invázii vojsk VZ do Československa. Ceausescovo  vystúpenie odsudzujúce okupáciu zaujalo nielen zhromaždené masy, ale aj západných politikov a novinárov…  a vtedy vlastne začala stúpať jeho medzinárodná hviezda. Autor poskytol v tejto súvislosti v auguste 2018 rádiu Regina západ interview k 50.výročiu invázie vojsk VZ do Československa, v ktorom čiastočne imitoval aj Ceausescov prejav. ¹⁶

Ponúkli lietadlo

Málokto pritom vie, že Rumunsko okrem morálnej a politickej podpory ponúklo československým vládnym a straníckym predstaviteľom aj lietadlo, ktoré ich malo  priviezť do Rumunska, odkiaľ mali vládnuť svojej okupovanej krajine.  ¹⁷

Na záver ešte uvedieme výstižné slová z citovaného článku Vladimíra Jancuru: „Na Slovensku si na Rumunov osloboditeľov začíname  spomínať najmä pri okrúhlych výročiach ukončenia najstrašnejšej z vojen. V máji 2005 prijal kráľa Michala I s rodinou prezident Ivan Gašparovič a v rozhovore „ocenil podiel rumunskej armády na oslobodzovaní Slovenska.“ ¹⁸

A my už len dodávame, že možno ani pán prezident vtedy nevedel o účasti rumunských antifašistov v SNP…  Týmto článkom preto zapĺňame prázdne miesta v mysliach nielen bežných ľudí, ale aj menej vnímavých slovenských historikov a politikov.

ITA SIT!    AINSI SOIT – IL!  SA FIE AȘA!   ( NECH JE TAK!) 

Autor úmyselne použil ako prvú latinskú vetu, pretože latinčina ho navigovala od 15 rokov k francúzštine a rumunčine. Preto pridal aj francúzsku a rumunskú verziu, lebo oba jazyky mu prinášali radosť zo života i viac ako dôstojné živobytie.

Autor: Peter Kopecký, bývalý veľvyslanec SR v Rumunsku, prednáša diplomaciu na FSEV  UK

Citácie a bibliografia

¹_{In: Slovanský přehled, Praha 1982, 68, č.5, s. 399-407}

² Konečný, Z., Mainuš, F.  Podíl Rumunú na osvobozování Moravy 1945. In: _{Slovanský přehled, Praha 1969, 55, č.2, s. 159-163}

3 In: Pravda, 8.5. 2013, s.8

4 Porubský, J. K problematike slovensko-rumunských vzťahov v rokoch 1939-1944. Dizertácia obhájená na Ústave dejín európskych socialistických krajín SAV, Bratislava, 1974.

5 Rădulescu, E. Din jurnalul meu de front, București, 1972

6 Hrozienčík, J. Bratislava, SAV, 1969

7 Tejchman,M. -Nesvadba, F. Contribuția românească la lupta de eliberare națională a poporului cehoslovac.Ostași și partizani români în lupta pentru eliberarea Cehoslovaciei. In: 9 Mai 1945, București 1970

8 Porubský,ibidem,s.271

9 Olteanu, I. Despre activitatea unor grupuri de partizani sovietici și români care au luptat pe teritoriul Slovaciei în perioada august 1944-februarie 1945. In: Analele Istoriei, 1965, nr.4, p.136-140

10 Nichita,P. – Adorian,Gh. Date cu privire la participarea unor patrioti români la lupta împotriva fascismului în detațamentele de partizani din Uniunea sovietică, Cehoslovacia și Franța. In: Analele Istoriei, 1961, nr.6, p. 60-65

11 ibidem

12 ibidem

13 Hrozienčík, ibidem

14 Negrici, E. Omul din Castranova, Cartea românească, București 2017

15 Udalosti 23.augusta 1944 v Rumunsku a SNP z 29.augusta 1944. ASR, Alba Iulia, SAV, Banská Bystrica, 2012.(text v slovenčine i rumunčine)

16 https://reginazapad.rtvs.sk/clanky/poznanie-vzdelavanie-veda/203404/prazska-jar-a-rumunsko

17 Kopecký, P. Z mozaiky slovensko-rumunských vzťahov v 20.st. FF UKF v Nitre, 2013, s.81; Retegan, M. 1968. Din primăvară până în toamnă, București 1998, ss.155,218

18 Pravda 2013, ibidem

Na záver chceme ešte zdôrazniť, že po napísaní tohto odborného historického článku sme ešte naďabili na ďalší významný zdroj, preto ho dodatočne uvádzame aspoň na záver bibliografie:

ȚUGUREL, V.  Locuri de glorie. Eroi români căzuți în luptele pt.eliberarea Cehoslovaciei. Decembrie 1944-Mai 1945. (Miesta slávy. Rumunskí hrdinovia padlí v bojoch za oslobodenie Československa. December 1944-Máj 1945.) București: Editura militară, 2005, 116 p.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Môže vás zaujať:

Spomienky môjho otca na SNP na strednej a hornej Nitre