Spomienky môjho otca na SNP na strednej a hornej Nitre
Autor: Peter Kopecký, bývalý veľvyslanec SR v Rumunsku, prednáša diplomaciu na FSEV UK
Ako 20 – ročný študent Vyššej hospodárskej školy vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine som v piatok 31. augusta 1944 o 10,30 hod nastúpil na vlak v obci Chrabrany (okres Topoľčany), aby som sa vydal v ústrety novému školskému roku. Začal som totiž študovať na tejto strednej škole až v osemnástke, lebo sa mi nepozdávala nesmierne drina na poľnohospodárskej usadlosti môjho otca, ktorý ma ako najmladšieho zo 7 detí chcel silou – mocou za svojho nástupcu.
Pri ceste vlakom od Partizánskeho do Prievidze som videl stovky vojakov, vyzbrojených puškami, ľahkými guľometmi a granátmi typu „Škoda“. Nešlo o partizánov, ale o vojakov, väčšinou z trnavskej posádky, ktorí sa zapojili do Povstania.
V Prievidzi, kde som mal prestúpiť na vlak do Hornej Štubne, som počúval opakované výzvy známeho hlásateľa prof. Ladislava Sáru z miestneho rozhlasu, ktorý oznamoval, čo sa deje a vyzýval do ozbrojeného povstania proti nemeckým okupantom. V prestávkach recitoval báseň „Mor ho“, ktorá veľmi emotívne vplývala na náladu nielen vojakov, ale aj občanov. Preto sa aj mnohí „civili“ hneď na mieste pridávali k povstalcom.
12 km lesom
V Prievidzi som presadol do motorového vlaku idúceho do Hornej Štubne. V Ráztočne však vlak zastavil, lebo najbližší tunel bol už údajne podmínovaný.
Železničiari mi poradili, aby som prešiel 12 km cez les do Hornej Štubne, kde môžem nastúpiť na vlak idúci priamo do Martina. Ísť cez les s ťažkým kufrom 12 km sa mi veru nechcelo, preto som sa rozhodol pre návrat späť k rodičom do Chrabrian.
Tým istým motorovým vlakom som sa teda dostal späť do Prievidze, prestúpil som na parnú lokomotívu, šiel dolu na Nitru a o 15,30 som vystúpil na zastávke v Chrabranoch.
Bol to posledný vlak, ktorý premával na trati Prievidza – Nitra. Mosty na hornej Nitre boli v nasledujúcich dňoch podmínované alebo zatarasené.
1.septembra 1944 (sobota) miestni železničiari priniesli do našej obce správu, že nemecké vojská vykladajú tanky na železničnom uzli v Lužiankach pri Nitre, odkiaľ plánujú po svojej „osi“ pokračovať v obsadzovaní Slovenska a vo „vyčisťovacích“ akciách proti povstalcom od Topoľčian a Partizánskeho po Prievidzu.
Zlá predtucha
Zlá predtucha sa na druhý deň, v nedeľu 2.septembra 1944 potvrdila. Žiaľ, na mojej vlastnej koži. V to ráno som sa pešo vybral za slabého dažďa okolo ôsmej do r.k. kostola v Topoľčanoch na omšu. (V miestnej kaplnke sa totiž slúžili omše len na „výročné“ sviatky.) Len čo som sa dostal na okraj obce, začul som hrmot motorov nemeckých tankov prichádzajúcich od Nitry. Vrátiť sa späť do obce proti nemeckým tankom som nemal odvahu, preto som sa skryl v stohu slamy, asi 70 m od okraja cesty, v časti chotára zvanej „Selište“. Strčil som sa do diery v stohu, ktorú vytvorili deti pri hre. Z diery som mal nehatený výhľad na celé okolie pred sebou. Moja bezstarostnosť však netrvala dlho, lebo o niekoľko minút som uvidel prichádzať od Urminiec rojnicu nemeckých vojakov s nasadenými bodákmi. Pomyslel som si: čo keď začnú nemeckí vojaci pichať bodákmi do slamy? Čo ak stoh zapália? Buď ma na mieste zabijú alebo ťažko zrania. Preto som sa rozhodol okamžite svoj úkryt opustiť, zdvihol som ruky nad hlavu, pričom na palci ľavej ruke mi visel menší dámsky dáždnik.
Najbližší nemecký vojak zostal najprv prekvapený stáť, ale hneď na mňa bleskovo namieril. Napokon od streľby upustil, pristúpil ku mne a začal ma prehľadávať. Zbraň samozrejme nenašiel. Našiel len modlitebnú knižku a koženú peňaženku. Šťastím pre mňa bolo, že už dva roky som sa na renomovanej škole učil nemčinu s veľmi prísnym profesorom Peťkom. Vedel som povedať nemeckému vojakovi, kam idem a ako som sa do stohu dostal. Z rýchlej reči vojaka som nerozumel všetko, ale zachytával som potrebné kľúčové slová. Nakoniec sa ma spýtal, či nie sú na blízku partizáni. Odpovedal som mu, že partizánov som nevidel.
Z krátkeho rozhovoru vojak usúdil, že som sa ako neozbrojený civil dostal na toto miesto len náhodou. Napriek tomu ma však vyzval, aby som stúpal pred ním ďalej. V rojnici spolu s nemeckými vojakmi som postupoval cez porast vysokej cukrovej repy, ktorá sťažovala chôdzu. Asi po 1000 krokoch sme sa dostali na návršie (Laznú cestu), z ktorého bol dobrý výhľad na mesto Topoľčany.
Strach aj úľava
Zrazu som vpravo, na druhej strane cesty, na železničnej trati, uvidel cúvajúci rušeň s vagónom, na ktorom bolo umiestnené delo. Na vagóne boli zrejme vojaci – delostrelci z topoľčianskej posádky. Delo vystrelilo len jedenkrát, strela dopadla, ako sme neskôr zistili, až na Bodok. Vzápätí sa rušeň pohol plnou parou späť do Topoľčian. Medzitým sa veža najbližšieho tanku otočila smerom k unikajúcemu rušňu. Zaznel výstrel, ktorý poškodil jeho zadnú časť, ale ten ťahal aj napriek tomu ďalej až do bezpečia. Dostal som do životunebezpečnej situácie, ktorá by sa pre mňa možno skončila veľmi zle, keby ma vojak po ďalších asi 200 krokoch nevyzval, aby som odišiel. S úľavou som prešiel z porastu cukrovej repy na cestu, z ktorej som pôvodne zišiel do stohu slamy. Vracal som sa späť do obce a už mi neprekážalo, že oproti mne idú kolóny nákladných áut plné nemeckých vojakov. Nikto si ma nevšímal, nikto ma nezastavil.
Ešte stále som však bol na spomínanom briežku, z ktorého som pozoroval scénu s rušňom. Zvedavosť bola silnejšia ako strach, preto som sa ešte otočil a sledoval, čo sa deje za mnou. Vlastne som sa otočil kvôli dvom výstrelom, ktoré zazneli z repy smerom k nemeckým vozidlám. Obraz, ktorý sa mi naskytol, ma šokoval. Z nákladného auta zoskakovali nemeckí vojaci a v rojnici vstupovali do repy, ktorú som ja pred chvíľou opustil. V repe boli zaľahnutí vojaci, s ktorými sme sa večer predtým rozprávali a ktorí zrejme na autokolónu vystrelili z pušiek. Dvaja sa dali na útek a ak si dobre pamätám, útek sa im – napriek tomu, že neďaleko boli dve nepriateľské rojnice – podaril.
Prvá rojnica, ktorá viedla pod bodákmi aj mňa, ich zrejme kvôli vysokej repe prehliadla.
Stiahol zabitým vojakom vojenské baganče
Ďalší dvaja vojaci zostali v repe ležať, azda v domnienke, že ich nenájdu. Kruto sa mýlili, lebo dvaja unikajúci vojaci naznačili Nemcom hniezdo odporu. Rojnica prešla až k inkriminovanému miestu a poddôstojník dvakrát vystrelil z krátkej zbrane smerom do repy. Ako sa neskôr ukázalo, na mieste zastrelil strelami do hlavy dvoch povstaleckých vojakov, ktorí zostali zaľahnutí. Po návrate domov som informoval o udalostiach prestrašených rodičov a Júliusa Gogu, vládneho komisára obce, zhodou okolností nášho suseda. Na miesto, kde ležali zastrelení vojaci, prišli viacerí občania. Miestny bohatý gazda (Gerhát?) stiahol zabitým vojakom vojenské baganče. „Pre paholka“, dodal okolostojacim akoby na ospravedlnenie…
Kto boli povstalci, ktorí sa Nemcom postavili hrdinsky, ale neuvážene a nedostatočne vyzbrojení, na odpor v katastri obci Chrabrany?
1.septembra 1944, v predvečer príchodu Nemcov sme sa s nimi rozprávali v blízkosti križovatky na Nitriansku Stredu. Bolo ich 12, zajedali slaninu chlebom a boli plní odvahy. Na otázku, čo urobia, keď prídu tanky, odpovedali: uvidíme… Väčšina z nich boli záložníci z hornej Nitry a Považia, povolaní mobilizačnou vyhláškou do Trnavy alebo Topoľčian. Noc z 1. na 2.septembra strávili na povale u gazdu pri križovatke. Sedem z nich si však na druhý deň ráno, pod rúškom tmy, v pude sebazáchovy vypýtalo od domáceho civil a odišlo späť k rodinám.
Prvou povstaleckou obeťou na území našej obce však bola motospojka, ktorú zasiahol v ten deň ráno nemecký ostreľovač z nemeckej autokolóny na opačnom konci dediny (smerom od Ludaníc). Správu o prichádzajúcich nemeckých kolónach už do Topoľčian odovzdať nestihol… Neskôr sa zistilo, že to bol robotník z Baťovian, pôvodom z Tesárskych Mlyňan. Presné meno si nespomínam (Ondrejička?), ale nachádza sa na pamätnej tabuli umiestnenej na budove magistrátu v Topoľčanoch.
Výstrel do hlavy
Dvaja vojaci zastrelení v poraste repy boli povolaní do Povstania tiež ako záložníci, tak ako aj tí dvaja, ktorí si zachránili životom útekom. Len jeden z vojakov bol na povinnej službe v trnavskej posádke. Volal sa Peter Stupka, bol zo všetkých najmladší, a pochádzal z Lehoty pod Vtáčnikom, okres Prievidza. Mal ako jediný ľahký guľomet a našli sme ho mŕtveho na opačnej strane cesty, pri druhom stohu slamy, v blízkosti miesta, odkiaľ strieľal tank na rušeň s delom. Ľahký guľomet si Nemci samozrejme zobrali. Možno z ľahkého guľometu ani nevystrelil a čakal, že ho Nemci vezmú do zajatia. Namiesto toho sa dočkal výstrelu do hlavy.
Bol pochovaný na cintoríne v Chrabranoch a kým mu rodičia žili, každoročne prichádzali v auguste, pri pietnej spomienke na SNP, k jeho hrobu. (Po r.1990 boli jeho telesné pozostatky prevezené do rodnej obce.)
To, čo som napísal, sú skutočné udalosti. Potvrdzujú, že v okolí Topoľčian nebolo Povstanie dobre organizované a tí, čo vydali rozkazy úboho vyzbrojeným záložníkom a vojakom trnavskej posádky konali nezodpovedne, cynicky a bez potrebných informácií. Záhadou je, kde vlastne boli velitelia. Zbytočne zahynuli mladí ľudia, tak ako aj v okolitých obciach (Mýtna Nová Ves, Urmince), pričom Nemcom nespôsobili žiadne alebo len symbolické straty.
Sláva aj hazard
Samozrejme, že sa skláňam pred hrdinstvom autentických povstalcov. (Len v Partizánskom a Novákoch ich padlo okolo 350.) Zároveň chcem však dodať, že mnoho vojakov sa zapojilo do SNP aj preto, že chceli bojovať proti nemeckým okupantom, nie proti Slovenskému štátu. SNP malo svoj historický význam už tým, že vôbec vypuklo, ale zle, živelne spustená a predčasná akcia (najmä pod vplyvom nedisciplinovaných sovietskych diverzných a teroristických skupín v okolí Martina) bola zároveň aj hazardom.
Ako sa neskôr ukázalo, spôsobila priamo či nepriamo aj množstvo nevinných a zbytočných obetí, vrátane civilných. Samozrejme, že názor, s ktorým som sa s Vami na týchto riadkoch podelil, som ako učiteľ a verejný činiteľ nemohol takto otvorene vysloviť. Ani po r. 1948, ani v rokoch normalizácie.
Podľa rozprávania otca, Ing. Michala Kopeckého (1924), učiteľa na dôchodku, bývalého predsedu MNV v obci Chrabrany od r. 1960 do r.1980, zapísal v lete 2004 syn Peter Kopecký.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)