Spektrum

EXKLUZÍVNE: Vojenská misia M. R. Štefánika v Rumunsku, len na DALITO

1. júla 2001 som kópie dokumentov, spracovaných v tomto príspevku, ale aj ostatné získané  rumunské archívne vojenské dokumenty uložil do Slovenského  národného archívu. Inšpiráciou k napísaniu historických článkov tohto druhu je zväčša profesionálna  zvedavosť, ale aj rodinné impulzy a samozrejme  osobná iniciatíva.

Na FF UK, kde som študoval francúzštinu a rumunčinu, som sa v rámci predmetu Dejiny Rumunska dozvedel o účasti tejto krajiny po I. svetovej vojne.

Rumunsko bolo prvé dva roky I. svetovej vojny neutrálne. Až 28. augusta 1916, na žiadosť Francúzska, prekročilo karpatské priesmyky a napadlo Rakúsko-Uhorsko (R-U). Rumunská armáda rýchlo postupovala a blížila sa k Sibiu a k Temešváru.


Čo urobilo R-U? Najprv stiahlo časť vojsk z ruského frontu a  nasadilo ich v Rumunsku. To bolo stále málo a rakúsko-uhorským jednotkám prišlo na pomoc nemecké vojsko; z juhu zasa napadlo Rumunsko Bulharsko a Turecko.

Živý svedok

R-U muselo vyhlásiť aj mobilizáciu mladých mužov pod zákonný vek 21 rokov a po krátkom výcviku ich poslalo na rumunský front. A to sa týkalo aj môjho starého otca, ročník  1897. R. 1982, keď som v Ivanke pri Dunaji kúpil starý rodinný dom, spoločnosť pri prestavbe mi robil starší pán od susedov, pán Svitok, rodák z Prievidze.

Mal len jedno zdravé oko a namiesto ľavej ruky protézu, ktorú si priskrutkovával ku kýpťu na ramene. Protézu ukončovala čierna kožená rukavica. Prirodzene, spytoval som sa ho, ako prišiel o ruku a oko. Mladý pánko, povedal – šrapnel na rumunskom fronte v septembri 1916. Prezradil mi aj viac: po zranení padol do rumunského zajatia, kde vládli neľudské pomery a v zajateckom tábore ich neskôr navštívil generál Štefánik.

To boli tak povediac, osobné motivácie, ktoré ma viedli k tomu, aby som pátral po gen. Štefánikovi v Rumunsku. Samozrejme, okrem faktu, že žiaden slovenský historik o Štefánikovej misii dovtedy nič podstatné nenapísal.

Pátranie v Rumunsku


Iným druhom motivácie boli moje pobyty v Rumunsku po r. 1990. Denne som chodil po ulici, ktorá nieslo meno Júlia Fučíka. Niekedy na jeseň 1990 tabuľa zmizla a nahradila ju tabuľa Masarykova ulica. Tušil som, že rumunský magistrát ulicu premenoval, zrejme na podnet veľvyslanectva vtedajšieho ČSFR. Pri podobných žiadostiach sa názvoslovné komisie opierajú aj o historické pramene a štúdie. Veľvyslanectvo sa nemuselo namáhať. Štúdiu o Masarykovi, konkrétne o jeho pobyte v Rumunsku, napísal známy rumunský historik Ioan Saizu.

Bola to skôr prieskumná návšteva, českým a slovenským zajatcom v Rumunsku Masaryk pozornosť nevenoval. Odhodlanie spojeneckých ruských vojsk  v poli  v tom čase  rapídne klesalo a po boľševickej revolúcii  napokon vyústilo do opustenia bojových pozícií v severnom Rumunsku.

Keď si busty Masaryka a Štefánika nevážia dospelí, pomôže školák 

Štefánik v Rusku

Štefánikova misia  v Rusku (RO) resp. v RO bola súčasťou  plánu MZV Francúzska, zameraného „na využitie českých prvkov nachádzajúcich sa v cudzine, najmä v Rusku“, tak hovoria francúzske vojenské archívy.

Preto nachádzame Štefánika od polovice augusta 1916 v Rusku, kde bol členom  Francúzskej vojenskej misie (FVM) v Mogileve, ktorej velil gen. M. Janin. Aké konkrétne dôvody vlastne viedli Štefánika odísť z Mogileva a rozšíriť svoju misiu aj na nebezpečné a zložité podmienky  v RO?

Prvotným impulzom boli pravdepodobne  nezhody so zástupcami  ČSNR pri ruskom velení.  Predchodcom Štefánika bol  cárofilský  dôstojník Jozef Dürich, poslanec rakúskeho parlamentu a podpredseda ČSNR, ktorý bol v Rusku so súhlasom MZV Francúzska už od mája 1916.


Druhým motívom, ktorý presvedčil Štefánika o správnosti odchodu do RO bola skutočnosť, že  šéf ruského GŠ mu dal  oficiálny  ústny súhlas   s evakuáciou  vojakov naverbovaných v RO  do Francúzska. Šlo samozrejme o českých a slovenských vojakov, ale francúzskej strane šlo prioritne o Alsasanov a Lotrinčanov, ktorých Nemci vzali v júli 1918 do nemeckej armády, a ktorých Rumuni na jeseň 1916 zajali v bojoch proti Nemcom na území RO.

Sledovala ho cárska polícia

Za týmto účelom začal v Rusku Štefánik vytvárať miestne  výbory, ktoré mali zhromažďovať záujemcov pre odchod od Francúzska. Tretím, málo známym dôvodom je fakt, že Štefánika začala sledovať  cárska polícia…

Štefánik sa uvážlivo vydáva do RO až potom, keď si je istý, že ruská strana  akceptuje výsledky jeho rumunskej misie.

Samotná Štefánikova misia sa dohrávala na pozadí tvrdej ruskej opozície voči pôsobeniu početne a odborne veľmi silnej  FVM v RO (asi 1500 dôstojníkov a poddôstojníkov). Rusi  sa pravdepodobne obávali silnej rumunskej  armády, ak by po vojne prišla na pretras otázka územného pričlenenia  Besarábie k RO. Ako neskorší vývoj ukázal, obávali sa celkom oprávnene. RO si po I. SV k svojmu územiu pripojilo Bukovinu i Besarábiu a tak mohlo mať s ČSR po línii Zakarpatskej Ukrajiny spoločnú hranicu v dĺžke 207 km.

Zárodok meteorologickej stanice

Štefánik  prichádza najskôr do Kišineva a 28. októbra 1916 (podľa juliánskeho kalendára 15.októbra) je už v Iaşi.  Do Bukurešti priletel Štefánik z Laši 29. októbra a  30. októbra   sa už  hlásil u gen. Berthelota, veliteľa FVM v Rumunsku. Štefánik si ako praktický človek  priniesol so sebou aj potrebnú sadu meteorologických  prístrojov. Gen. Berthelot  si v denníku 28. novembra  v tejto súvislosti  poznamenal: „To nám umožňuje organizáciu  meteorologickej služby, ktorá nám tu chýba.“


Takto bol vytvorený zárodok meteorologickej služby  rumunskej  armády, ktorú neskôr viedol por. Demetrescu. Rumunská meteorologická  služba dostávala potrebné údaje a správy bezdrôtovou telegrafiou z pozorovacích   stanovíšť zo Saloník a Taranta.

Štefánik sa však nemohol  meteorologickej  misii venovať úplne, pretože  mal iný cieľ. Oboznamuje nás s ním  veľmi podrobne nóta gen. Berthelota evidovaná pod č.168 zo 7.decembra 1916  adresovaná rumunskému kráľovi:

„Rýchly sled súčasných  udalostí (nediplomaticky povedané ústup rumunskej armády a  30.novembra 1916 evakuácia kráľa, vlády  a GŠ z Bukurešti do Iaši, pozn. autora) si vyžaduje bez meškania prijať rozhodnutie  o evakuácii zajatcov českej národnosti, ako aj zajatcov alsasko-lotrinského pôvodu do Francúzska… Pokým vláda Francúzskej republiky neoznámi výsledok rokovaní, ktoré za týmto účelom s RO vedie, Generál, vedúci Francúzskej  misie, žiada, aby sa okamžite prikročilo   k triedeniu  českých a alsasko-lotrinských zajatcov . ….. Zajatci takto vytriedení budú izolovaní a odvedení na miesto, ktoré poručík Stefanik vyhľadá a navrhne Generálnemu štábu. Ak Vaša Výsosť  tieto návrhy schváli, bolo by namieste vybaviť okamžite pána poručíka Stefanika služobným rozkazom, ktorý by ho oprávňoval k výkonu  tejto misie. Generál  Berthelot,  veliteľ Francúzskej vojenskej misie v Rumunsku.“

Výsosť návrhy schválila a extrasúrny telegram (viď sken v titulku) z Odboru  štatistiky a evidencie  zajatcov Ministerstva vojny  z 29. novembra 1916 prijatý vo Focšani a  nariaďuje vystaviť povolenie pre  poručíka Štefánika, aby „mohol triediť českých a alsasko-lotrinských zajatcov… v zajateckých táboroch“. (=Bârlad, Şipote, Dobrovăţ, Tecuci, Galaţi a Măstăcani.)

Čo našiel v táboroch

Štefánik našiel v spomínaných táboroch  okolo 1800 Čechov a Slovákov. Slovákov bolo viac, svedčia o tom aj priezviská na zoznamoch zajatcov vo vojenskom archíve v Pitešti. Identifikoval aj okolo 200  Alsasanov a Lotrinčanov, sústredených najmä v tábore v Tecuci. Štefánik nachádza v táboroch aj  známe tváre, ktorým dôveruje, a ktoré pokračujú po jeho odchode v práci. Vynecháva  však aj desiatky nespoľahlivých maďarónov a germanofilov.

Za zmienku stoja kuriózne udalosti  spojené s  odchodom Štefánika z Bukurešti 6. decembra 1916, tesne pred vstupom Nemcov do mesta.

Štefánik čakal na ďalšie byrokratické povolenie (permis), pričom sa mu zhoršila jeho žalúdočná choroba. Viac sa o tom dozvedáme z pamätí Charlesa  Vopičku, českého legionára v  diplomatických službách USA. Tento  spomína na vtedajšie hektické chvíle  takto:

„ Chorý Štefánik nemohol odísť skôr …  požiadal ma  o auto, aby ho zaviezlo do bývalého sídla GŠ rumunskej armády (v priestoroch dnešného vnútroštátneho letiska Baneasa, pozn. autora); keď tam však prišiel, našiel svoj letún nepoužiteľný.  (Lietadlo  v opustenom a nestráženom priestore zaiste neuniklo pozornosti zvedavých alebo nepovolaných osôb. pozn. autora) Šofér ho napokon musel  zaviesť až do Ploiešti, odkiaľ sa stihol  zachrániť v poslednej chvíli… Štefánik bol jeden z posledných vojakov, ktorí opustili Bukurešť… “

Štefánik sa však severnou okľukou do Galaţi vrátil a so skupinou francúzskych dôstojníkov (pramene spomínajú mená poručíkov ako Gaston Peter a  Bahezre de Lanlay) triedenie 17. decembra  1916 dokončili.

Po návštevách Štefánika v zajateckých táboroch sa životné a ľudské podmienky českých a slovenských zajatcov v táboroch značne zlepšili; preto sa do ďalšieho náboru do légií nehrnuli. Na druhej strane  im  po  podpísaní prímeria medzi RO a Nemeckom vo Focšani 17. decembra 1917 a po brest-litevskom mieri hrozilo riziko, že ich vydajú späť R-U. Stalo sa tak   napr. so slovenskými zajatcami v Rusku, ktorí sa neskôr stali súčasťou  tragicky  známeho 71. pešieho pluku  v Kragujevaci.

Slováci samostatne s podozrivou vodou

Našu pozornosť upútal ešte archívny dokument č. 465, ktorý  sa veľmi konkrétne zaujíma  o postavenie  Slovákov (tu prvýkrát samostatne uvedení ako národ) a Čechov v zajateckých táboroch. Je to rukou písané nariadenie o špeciálnom zaobchádzaní s poľskými vojnovými  zajatcami, ale nás  oveľa viac  zaujali  dva osobitné   dodatky:

„X Toto nariadenie platí takisto aj pre českých a slovenských  vojnových zajatcov. XX Pokiaľ ide o zajatcov Čechov a Slovákov, zodpovedá za nich Československý národný  výbor (sic!) v Paríži.“

Nariadenie  ďalej umožňovalo, aby si zajatci volili svojich zástupcov pre styk s miestnymi orgánmi, zajatci malo právo na prijímanie a odosielanie  korešpondencie a balíkov, mohli mať vlastných kuchárov (tradičná kukuričná kaša – mamaliga varená denne s podozrivou vodou nechutila – bola totiž  jedinou potravinou celé mesiace), mali ďalej právo na   lekársku starostlivosť, na  zasielanie časopisov  a novín v rodnom jazyku, na styk so zástupcami  vojenských úradov zo svojich krajín, mali nehatenú účasť na bohoslužbách, za istých okolností mohli  dokonca bývať v súkromí (chorí, invalidi, dôstojníci, intelektuáli), mali povolené návštevy najbližších  príbuzných, ba dokonca sobáše medzi osobami toho istého náboženstva.

Pre obdobie vojny a zajateckého tábora  to boli  viac ako liberálne opatrenia. Bola to inak aj vizitka, ktorú po sebe  Štefánik zanechal  a zároveň  to bol aj dôsledok reakcie  ČSNR na jeho správy z rumunskej misie.

Vplyvný Štefánik

Ďalšie archívne dokumenty hovoria o Slovákoch ešte konkrétnejšie.

Dokument č.585, rozkaz  šéfa GŠ  Constantina Prezana,  výslovne uvádza, „aby 70 Slovákov bolo prijatých do nemocnice v Eghideni ako sanitári, na ošetrovanie ranených alebo ako služobný personál .“ Na tom istom dokumente je rukou (azda i samotného Prezana) dopísaný  ďalší komentár: má sa ďalej zisťovať, či v zajateckých  táboroch  sú ešte ďalší  Slováci, konkrétne koľko je zdravých a koľko chorých… Štefánikov vplyv siahal teda vysoko…

Aký bol teda napokon osud slovenských a českých zajatcov z rumunských zajateckých táborov?

Len 428 z nich sa dostalo v priebehu januára 1918  spolu  Alsasanmi a Lotrinčanmi  do Kišineva a napokon cez  Archangeľsk  do Brestu. Už  v priebehu roku 1917 sa touto cestou dostalo do Francúzska ďalších 2900 Alsasanov  a Lotrinčanov. Ostatní slovenskí a českí zajatci z rumunských  zajateckých táborov sa postupne vydávali do Kijeva, kde sú zaradení do jednotiek a pomiešaní s tými, ktorí už v Rusku boli. Presun českých a slovenských  legionárov do Francúzska v masovom meradle  však po boľševickej revolúcii stroskotal. Spomínaných 428 vojakov   tvorilo len   jeden z prvých pilierov česko-slovenských  légií vo Francúzsku.

Kráľ verzus politici…

Materiály získané z rumunských vojenských  archívov približujú nielen pobyt a činnosť Štefánika v Rumunsku, ale aj vzťah kráľ verzus politici a velenie armády, pomery v armáde, rusko-francúzske vojenské vzťahy,  hospodárske pomery, názory  kompetentných cudzincov na rusko-rumunské vojenské vzťahy, ale aj jazyk korešpondencie. Umožňujú dokonca poodhaliť svojské pravidlá  a mikroklímu zajateckých táborov  do príchodu Štefánika i po jeho odchode.

Štefánikova misia v Rumunsku potvrdila známy fakt: prebil sa, lebo sa prebiť chcel a musel … a to v životu nebezpečných, tvrdošijných byrokratických a nevyhovujúcich hygienických podmienkach.

Všetko do archívu 

1. júla 2001 som kópie dokumentov, spracovaných v tomto príspevku, ale aj ostatné získané  rumunské archívne vojenské dokumenty uložil do Slovenského  národného archívu.

A napokon čosi konkrétne: od 4. mája 2001 zdobí budovu ZÚ SR v Rumunsku elegantný bronzový  basoreliéf a priľahlé mini námestie nesie meno Piațeta generalul M.R. Štefánik. Basoreliéf naprojektovali a vyhotovili moji rumunskí priatelia a milovníci Slovenska (Ștefan Cândea a Cornel Lungu) zo Sibiu.

Basoreliéf stál 18 000 Sk a ZÚ ho zaplatil z prevádzkových nákladov. Keby som to bol zadal cez MZV SR, viete si predstaviť, že by bolo začalo zdĺhavé výberové konanie a basoreliéf by stál možno aj 150 000 Sk. Aj to žiaľ patrilo (a patrí) k slovenskej štátno-byrokratickej realite…

Viac nás zaujímajú nepodložené teórie leteckej nehody M.R.Štefánika, ako jeho život



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *