80. výročie SNP: Hrdinskej rumunskej Slovenke už serenáda nezaznie
Ján GREŠ
Na Slovensko prišla žiť, našla tu však smrť. Priniesla sem radosť, ale odchádzala do večnosti v smrteľných bolestiach. Hľadala prívetivú vlasť, no našla pochmúrny hrob.
Betka Duchenková sa stala hrdinkou, a pritom chcela byť len obyčajným dievčaťom …
***
Alžbeta – stálo v jej rodnom liste čierne na bielom, ale volali ju Erka, alebo Eržika, niekedy Betuška, pomenej už Betka – tak rodičia ako aj kamarátky, aj pán farár i učiteľ; všetci v Nadlaku ju mali radi a každému sa pri vyslovení jej mena objavil ten istý obraz nevysokej štíhlej, nakrátko ostrihanej, niekedy dosť vážnej, pokojnej, ale priebojnej, no vždy obetavej dievčiny, ktorá sa stala možno o čosi skôr dospelá.
Erka sa rada učila. Veľmi rada. Najmä odvtedy, ako sa v Nadlaku objavil pán učiteľ Horský. Slovenčina znela z jeho úst ľubozvučnejšie i zvonivejšie a žiaci boli pyšní, že nový učiteľ prišiel práve k nim. Veď v Nadlaku bolo ešte ďalších sedem slovenských škôl, všetky boli cirkevné – evanjelické, všetky priam dýchali národovectvom – akože inak, veď z pätnástich tisíc obyvateľov boli skoro dve tretiny Slovákov. A medzi nimi aj Jozef Gregor Tajovský, šéf jednej z tamojších bánk…
Deti sa tešili na zimu
Nie veru, v tých časoch nebolo záškolákov – ak niekto vynechal, tak len pre chorobu, alebo pre robotu. Od októbra sa s učivom napredovalo pomaly, mnohí rodičia priniesli kartičku, že na týždeň-desať dní potrebujú pomocníkov na poli a prosia, aby ich ratolesti boli uvoľnené.
Najviac sa deti tešili na zimu. Vtedy ostávali v triede aj cez obed a bez dozoru, a tak si mohli robiť čo chceli: hrali sa, spievali, tancovali, no nikdy sa neodvážili na dáke pestvá.
Boli to slávne časy. Nadlak bol akousi neoficiálnou kultúrnou metropolou Dolnej zeme, hrávali sa tu aj operety, pôsobili tu dychovky, ba i mandolínový orchester. (V 70.a 80. rokoch ho viedol okrem iných aj Jozef Janečko.) Aj prostí ľudia pravidelne chodievali do knižníc – vládol tu akýsi zvláštny duch povznesenosti, pokrokovosti a spolupatričnosti. Preto niet divu, že takáto pospolitosť si neobliekla hnedú, ani čiernu, ani červenú, no ani zelenú košeľu.
***
Na konci siedmej triedy musela Erka definitívne opustiť školskú lavicu. Celý čas v nej sedávala s tou istou spolužiačkou – Zuzičkou Kresanovou – a obe vedeli, že sedem ročníkov bolo pre dievča akurát.
Dvanásťročné, už nie deti, no ešte nie slečny, odchádzali do služby – na bohatých dvoroch pomáhali v kuchyni či okolo domu; tie šikovnejšie sa stávali pestúnkami v najzámožnejších rodinách.
Vytúžené tóny mandolín
Naozaj, už nie deti, no ešte nie slečny – slečnami sa však stávali až za romantických večerov, keď sa pod ich oknami ozvali vytúžené tóny mandolín; hlavne polnočné serenády boli najkrajším zvykom v Nadlaku a vďaka nim, ženské pokolenie sa delilo na tú polovičku, čo o serenáde ešte len sníva, a tú, čo na serenádu už iba spomína.
Betke zatiaľ nikto nezahral. Ani konárik s kvetom orgovánu nik nezavesil na strechu ich chalupy z nepálených tehál – ako znak, že ju ľúbi. Mala už na to dosť krásy, no ešte primálo rokov, a teraz, keď sa v nej puk túžby čoraz viac rozvíjal, musela zrazu odísť. Pán učiteľ Horský, idol všetkých žiakov a pýcha nadlackého školstva, teraz už školský inšpektor, ale stále veľký národovec a vlastenec, sa chystal aj so ženou a deťmi prázdninovať na Slovensku. No a pozval aj mladú pestúnku. A osud chcel, že práve vtedy malo začať SNP.
***
Martin – Záturčie. Prvá partizánska brigáda Stalin – Jegorov. Do preukazu, namiesto Nadlaku, jej napísali „narodená v Lovinobani.“
Nadránom
V noci na 21.septembra 1944 Betka takmer nespala. Zo všetkých strán sa ozývala streľba, výbuchy bolo počuť čoraz bližšie a silnejšie, výkriky ranených a umierajúcich čoraz naliehavejšie. Tam vo tme, kdesi vzadu sa plazili temné fašistické obludy. Ona sa však snažila myslieť na iné. Na nekonečné kukuričné lány tam doma, na svoje rovesníčky – ako sa pri muzike vykrúcajú, na skorý jesenný súmrak, na tiché sladké tóny, čo jednej mesačnej noci zaznievali aj pod ich oknom…
Nadránom, keď vybehla z úkrytu, aby ošetrila raneného spolubojovníka, neďaleko nej vybuchla mína.
Spadla, ležala celkom bez pohnutia a naveky usínala. Nad ňou sa už nečnela kolibka z kukuričných bylí, ba ani vytúžená melódia sa nevznášala v povetrí… Ležala mŕtva. Hrdinka Betka, heroická partizánka, ktorá nemala ani 15. So svojím učiteľom prišla do krajiny, odkiaľ siahali jej korene. Tak ako on, čiahla po zbrani – ešte o deň skôr ako na Slovensku vypuklo povstanie.
***
Po vojne sa Betkini rodičia presťahovali do ČSR. V r.1948 Ondrejovi Duchenkovi oznámili, že na základe dokladu číslo 33500/48 bol jeho dcére priznaný titul Československý partizán podľa Zákona číslo 34/46. Potom sa stopy po rodine, ktorá sa presťahovala kamsi do Sudet, celkom stratili.
Pavol Horský sa po potlačení povstania vrátil do Nadlaku. Keďže Rumunsko po augustovom prevrate prešlo na stranu Spojencov, sovietske velenie ho poverilo úlohou verbovať vojenských zbehov do protinemeckého odboja. Po splynutí s I. čs. armádnym zborom bojoval na Dukle a na Liptove. Padol 26. apríla 1945 v bitke o Polom pri Žiline. Zhodou okolností, krátko pred smrťou ho ešte ošetroval doktor Pajtáš, rodák z Nadlaku. Pána učiteľa pochovali na cintoríne pri Martine – len pár krokov od jeho najmilšej žiačky.
Zdroj: Peter Kopecký, bývalý veľvyslanec SR v Rumunsku, prednáša diplomaciu na FSEV UK
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)