Adela Vinczeová: „Osobnosť je z človeka cítiť veľmi rýchlo.“

Uznáva moderátorské umenie Eleny Vácvalovej. Tvrdí, že pri moderovaní vo dvojici by dvaja ľudia spolu nemali súťažiť. Moderátorská špička Adela Vinczeová rada konflikty vyvažuje. Pre DALITO vysvetľuje aj to, prečo prišlo podľa nej k veľkému nepochopeniu jej konania počas OTO a galavečera Slnko v sieti.

Nestáva sa u nás veľmi často, že slovenský moderátor dostane ponuku moderovať v Českej republike. Dvakrát ste moderovali Českého leva. Je mentalita našich susedov iná? Museli ste sa na moderovanie pripraviť inak?

Nebolo to určite pre odlišnosť českej mentality. Musela som sa dôsledne pripravovať preto, že som moderovala Českého leva a bola som pred obecenstvom, ktoré bolo prešpikované uznávanými tvorcami. Hrozili rôzne nástrahy osobnej hanby, keby som niečo nevedela, alebo nemala o niečom prehľad. Český umelecký svet k nám už prirodzene až tak nepreniká, tak som si niečo musela doslova doštudovať a dosledovať. Publikum je veľmi vďačné, pretože je pohostinné. Brali ma ako cudzinku a boli ku mne veľmi slušní a milí. V Prahe som sa cítila skôr ako na príjemnej návšteve.

Posledné obdobie ste vzbudzovali rôzne reakcie ľudí. Je pre moderátora lepšie pokiaľ vzbudzuje rozdielne emócie? Mám na mysli aj kritiku po OTOvi a Slnku v sieti…

Vtedy na mňa ľudia nereagovali pre moje moderovanie. OTO som nemoderovala. Čo sa týka Slnka v sieti vlastne doteraz neviem v čom bol problém. Tvorcovia aj samotní zadávatelia boli s celým večerom veľmi spokojní. Dokonca aj niekoľkí ocenení mi písali, že ich mrzeli čudné články v novinách. Opäť sa stalo to, že sa komentovalo niečo, čo máloktorý komentujúci reálne videl. Celkom som obe „kauzy“ doteraz nepochopila. Stojím si za tým, čo som povedala. Na Otovi som vyjadrila presvedčenie, že hnev nás nikam neprivedie. Skôr si myslím, že došlo k nejakým nedorozumeniam a nepochopeniam. Som  vyvažovací typ. Nepovažujem za rozumné, keď ľudia v nejakom amoku, či v eufórií vyvodzujú rýchle súdy. Zrazu poznáme nepriateľa a v tejto ilúzií ideme “zachraňovať“ so vztýčenou päsťou  spoločnosť. Len som položila otázku, aby sme si naplno uvedomili svoju vlastnú slušnosť. Predsa len každý si o sebe myslí, že je slušný. Každý by mal začať od seba a nie pozerať iba na to, či ostatní sú dostatočne slušní. Malo to byť zamyslenie, ktoré bolo nejako zvláštne chápané. Ľudia, ktorí majú čiernobiely softvér uvažovania budú aj každú moju myšlienku vnímať čiernobielo. S tým už neurobím nič. Myslím si, že toto nie je pohľad na mňa ako na moderátorku, ale ako na človeka, ktorý niečo povedal… Rada poukazujem na potrebný nadhľad. Ale človek polarizovaný  to prirodzene dešifruje ako nejaký “opačný politický názor“,  pretože rozumie len svojmu pólu a protipólu. Tak zaraďuje len do týchto dvoch kategórií.

Mal by mať moderátor názor? Mal by sa vyjadrovať k spoločenskej situácií, alebo by bolo lepšie, ak by sa venoval profesii, v ktorej je skutočne dobrý?

Neviem, čo presne znamená spojenie, že človek by mal mať názor. Podľa mňa by mal skôr mať akúsi svoju autenticitu, ktorá sa môže prejavovať ako názor. Na Českom levovi už toho bolo občas  priveľa. Skrátka, to kde tu zaťažovalo daný večer. Stalo sa z neho akési politické školenie pre divákov a nezdalo sa mi to smerom k nim fér. To isté platilo aj o Slnku v sieti. Program bol pre divákov. Mali sa dozvedieť o filmoch a o ich tvorcoch. Je fajn, ak sa niekto vyjadrí k politickej situácií, no nemala by sa z toho stať povinná jazda a oznámiť tri mesiace po voľbách ľuďom, aby nevolili Zemana ( na Levoch ) mi príde iritujúce. Je fajn byť angažovaný, no treba sa zamyslieť nad tým, v akej energii čo šírime a čo to vlastne prinesie. Akýkoľvek správny názor šírený v duchu tlaku, či hnevu bude vždy do spoločnosti vnášať hnev a tlak a odpoveďou bude to isté. Ak chce byť niekto angažovaný, nemal by zapájať hnev. Až vtedy prichádzajú aj relevantné riešenia. Sú medzi nami rozhnevaní angažovaní umelci. Stáva sa, že sú  rôznymi mienkotvornými novinármi vyzdvihovaní. Angažovanosť je teraz fajn vtedy, ak sa prezentujete s takými vyhranenými názormi, aké zastupujú  niektoré  média. Ja sa angažujem v tom, že upozorňujem na nástrahy hystérie, polarizácie a nenávisti medzi týmito pólmi. No takáto angažovanosť sa nenosí. A pre vyhranených je nezrozumiteľná, preto aj ľahko dezinterpretovateľná.

Prejdime k  moderátorkému umeniu. Je základom talent, skúsenosti, alebo neustále veľa pracovných ponúk, ktorými sa človek vypracuje?

Prax je určite dôležitá, lebo tá dokáže talent rozprúdiť.  Talent je podľa mňa skôr o tom, že sa človek oslobodí od rôznych nánosov, ktoré ho nejakým spôsobom brzdia. Dobrý moderátor je dobrý vtedy, ak je svoj a autentický. Ak dokáže eliminovať svoje bloky, ktoré jeho obraz rozmazávajú a už nie je taký ostrý. Určite pomôže sebavedomie v zmysle – byť si vedomý seba. A sebaprijatie. Je to akési uvedomenie, kedy som sám sebou a som slobodný vo svojom prejave. Dobrý moderátor je asi uveriteľný. Možno to môžeme nazvať talentom .

Zrejme máme obe na mysli, že moderátor by mal byť predovšetkým osobnosťou. Asi len pekný hlas, či tvár sú málo…

Osobnosť je z človeka cítiť veľmi rýchlo.  Dnes je to naozaj o tom, aby bol moderátor definovateľný a identifikovateľný. Aby divák skrátka vedel na koho sa pozerá. Môže sa mu moderátor páčiť, či nepáčiť, ale divák vie, s kým má dočinenia. Samozrejme by nebolo správne obchádzať základné zručnosti kultivovaného prejavu. Naša mladšia a mladá generácia sa máme od starších v tomto smere čo učiť.

Zrejme sa moderátor musí zbaviť aj akéhosi strachu, aby dokázal byť sám sebou…

Strach nás obmedzuje všetkých. Je jedno, či ste lekárom, predavačom alebo právnikom. Strach je určite niečo, čo nám vnímanie zatemní. Vtedy ide každý talent bokom.

Vyšli ste z funrádiovskej školy, odkiaľ pochádza veľa kvalitných moderátorov. Je potrebné, aby u nás niekto kvalitných moderátorov objavil, alebo ich tak trochu viedol? Predsa len, nie každý má ostrejšie lakte…

Podľa mňa to nie je o ostrých lakťoch, sama som ich nikdy nemala. Skôr som sa nechala prirodzene viesť na rôzne miesta .

Ktoré moderátorky vás v poslednom čase zaujali? Predsa len občas to pôsobí, že je tu len Adela a ako keby tu chýbala generácia ďalších moderátoriek….

Nechcem byť zbytočne konkrétna, asi mi to ani neprináleží. Veľmi úprimne hovorím, že každá naša súčasná moderátorka má niečo do seba a chápem jej existenciu v televíznom svete. S najväčším rešpektom ale asi vzhliadam ku kolegyni z generácie staršej a tou je Eňa Vacvalová. Myslím si, že je málo moderátorských osobností v televízií, ktoré reprezentujú takúto  kombináciu humoru, pohotovosti, miery a autentického prejavu. To je môj subjektívny pohľad . Takto ju vnímam v relácii Zlaté časy.

Moderovali ste viackrát aj vo dvojici. So Sajfom ste dlho pracovali v rádiu, no moderovali ste aj s Pycom, Leošom Marešom, alebo s Liborom Boučkom. Musí pri takomto moderovaní zafungovať akási chémia, alebo to môže byť aj dohodnuté a naučené?

Mala by tam byť základná chémia. No nemusí to byť dokonalá chémia, ale skôr vedomie, že sme tam dvaja a musíme sa vzájomne vnímať, lebo spoločne posúvame dej. Rada moderujem vo dvojici, lebo si delím zodpovednosť dvomi. Je to pre mňa vždy jednoduchšie. Navyše je pre mňa prirodzenejšie komunikovať skôr vo forme rozhovoru. Je to lepšie, ako keď človek stojí sám. Kedy v živote stojíš sám a rozprávaš niečo mnohým ľuďom? No rozhovor prirodzený je. Stali sa mi situácie, keď som moderovala s absolútnymi solitérmi, ktorí vôbec nevnímajú partnera. Po týchto skúsenostiach som si povedala, že už s nimi nechcem robiť. Mám ich rada, sú vtipní a dobrí, no nejdú do dvojky. Vo dvojici človek nesmie priveľmi súťažiť. Nedá sa fungovať na princípe, že niekto chce byť vtipnejší, alebo že chce mať posledné slovo. Tak by to vôbec nemalo byť. Chémia je fajn a je dôležitá. No, podstatnejšie je pri moderovaní vo dvojici nemať chuť súťažiť a je dobré toho druhého intenzívne vnímať ako partnera.

Veľkú slobodu máte najmä v relácií Trocha inak v SND. Sú práve rozhovory s ľuďmi, ktorí nepatria do celebritného sveta iné a možno viac do hĺbky ako s ľuďmi, ktorí sú súčasťou nášho šoubiznisu a sú práve viac oslovovaní a pranierovaní?

Rada robím rozhovor s každým, kto je zaujímavý a tým môže byť aj človek tisíckrát omieľaný v televízií. Len tam je potom dôležité nájsť tému. Mám pocit, že my známejší máme tú nevýhodu, že už všetko s nami bolo tisíckrát prebraté. Lepšie sa mi preto zhovára s ľuďmi, ktorí nie sú známi. Nie je to preto, že by som si fičala na nejakom udergrounde, ale skôr majú témy, ktoré ma bavia. Jednoducho, keď je Tomáš Libertíny výtvarníkom, ktorý pracuje so včelami, tak tam mi automaticky nabehne sto otázok ako keď sedím so Sajfom, ktorého poznám veľmi dlho a všetko sa o ňom vie. Neviem, či je to o hĺbke, ale skôr je to o téme, ktorá ma v danom momente určite zaujíma.

Do akej miery by sa mal moderátor odhaľovať, čo sa týka jeho súkromia? Je to súčasťou vašej profesie, alebo skutočne existujú témy, ktoré sú pre vás úplne tabu?

Čo sa týka môjho súkromia, tak zvyknem vravieť, že sa s novinármi  rozprávam o živote. Nehovorím o tom, kde som bola na dovolenke, koľko som tam minula a koľkokrát som tam mala sex a či mi  bolo vidno polovicu zadku na pláži. Ale ak napríklad  môj manžel Viktor zdieľal problematiku spermií, tak si myslím, že je to skôr osveta. Možno sa niektorí chytajú za hlavu a muži to považujú za tabu. No, ak môžeme zdieľať cukrovku, depresie a rakovinu, tak to je rovnako dôležité. Aj o rakovine a depresiách sa začalo hovoriť až vtedy, keď s tým niekto prvý otvorene prišiel, aby ostatní vedeli, že niekto už tento problém má. No a znižujúci sa počet a kvalita spermií JE aktuálnym a stále narastajúcim problémom. Ďalej považujem za fajn, ak zdieľam svoje lekcie zo vzťahov s mužmi. Pretože to je niečo, na čom sa učíme najviac. Nemusíme sa vždy učiť na vlastných chybách, postojoch, ale niekedy sa naozaj môže stať, že si niekto prečíta rozhovor a môže to mať pre neho zmysel. Nemám pocit, že mi tieto témy zasahujú do môjho súkromia, a že som v tomto smere týmto nejako obmedzená. Skrátka žijem to, čo sa mi chce, zdieľam to, čo sa sama v živote učím a neriešim ďalej kto si čo o tom myslí. Moje súkromie je viac než len nejaké články v novinách. A tam nemá nikto dosah.

Zvykne sa hovoriť, že práca je veľmi prepojená so súkromím. Máte pocit, že keď ste šťastnejšia a pozitívne naladená, tak sa vám darí viac?

Musím povedať, že mám rôzne skúsenosti. Niekedy si človek v mojej práci veľmi oddýchne. Pamätám si, že som bola po rozchode a ďalší deň som ráno išla vysielať so Sajfom. Prišla úľava, že som v tom svojom bezpečnom prostredí s kamarátom, s ktorým všetko zdieľam a to samotné vysielanie bolo super. Nebolo v ňom nič cítiť. Moderovanie je o tom, že sa človek veľmi sprítomní a nemôže myslieť na to, že sa včera s niekým rozišiel. Tam mi to ide fajn tak, či inak. Ak človek pracuje v kancelárií, alebo niečo rysuje, tak mu môžu myšlienky ubiehať a môže to znižovať aj jeho pracovný výkon. Toto je moja skúsenosť. Človeku sa podľa mňa darí vtedy, ak na niečom najmenej lipne. U mňa bolo v súkromí vždy to lipnutie o niečo silnejšie ako v práci a možno aj preto mi prichádzali do súkromného života ťažšie skúšky.

Po svadbe s Viktorom ste sa rozhodli, napriek veľkej popularite  svojho priezviska, prijať manželovo meno. Prečo?

S jedným spoločným menom sa cítim byť viac vo zväzku. Je to vyslovene pocitová vec. Okrem toho si myslím, že aj meno, ktoré som mala predtým, bolo otcovo meno, ktoré prekrylo mamino a to bolo aj tak dedove. Z toho mi vyšlo, že ženy nikdy nemali svoje priezvisko a v konečnom dôsledku to nie je to, čo človeka definuje. Ale pre mňa osobne to vzťah symbolicky posilňuje.

V zahraničí si vážia starších moderátorov, ktorí majú skúsenosti a nadhľad. U nás akoby táto generácia moderátorov chýbala. Čím to podľa vás je? Skrátka, moderátorov typu Karel Šíp jednoducho nemáme….

Neviem, či teraz hodím presnú analýzu, ale v porovnaním s Čechmi to môže byť o tom, že sú viacej povídaví a my sme skôr na bujarú zábavu. Myslím si, že Česi sa vedia baviť tým, že sa rozprávajú a kecajú. U nich táto tradícia talkšou žila už v čase, keď to ešte takto nebolo definované. Čo sa týka generácie moderátorov, alebo skôr televíznych osobností, humoristov staršej generácie, tak mám pocit, že sa skôr stratili v bubline politiky a skrátka uverili tomu, že politická satira bude ľudí baviť a zabávať neustále. Ak vidím nejakú podarenú Cynickú obludu, alebo čosi na Zomri.sk, kde som často aj ja terčom ich humoru, tak sa na tom zasmejem, ale že by som kombináciu – politika a humor považovala za niečo, čo mi pohladí dušu, to určite nie. Máme výborných standupistov ako sú Trnka, či Hudák. Našťastie však  idú aj do iných tém ako len politických. A vek by som nijako nepaušalizovala, lebo s vekom nie vždy prichádza rozum a nadhľad. Vidím to napríklad aj na svojom manželovi Viktorovi. Je síce odo mňa mladší, ale výborne sa orientuje vo veciach a témach.  Má veľký nadhľad a neprepadá tomu, že len jeho názor je ten správny. Často dlho na nejakú tému názor nemá, len pozorne situáciu sleduje . Má dospelejšie zmýšľanie ako niektorí vyhecovaní päťdesiatnici, ktorí by už ohurovali štipľavými poznámkami, podfarbenými svojimi osobnými politickými preferenciami.

Kde je správna hranica u moderátora medzi pokorou a egom? Predsa len v televíznom prostredí nastanú situácia, keď si ľudia trošku viac uveria…

Ono je práveže dôležité, aby si človek uveril, lebo je to vlastne nepokora, ak si neverí. Je ale dôležité si presnejšie definovať slovo “uveriť si“. Keď si človek reálne verí, tak je pokorný. Pozná svoju hodnotu, pozná seba. Vtedy správne reaguje a ide z neho to najlepšie v dôvere v seba. Cítim niekedy aj na sebe, že si ego zahrá väčšiu úlohu ako by malo. Vidím, že ma to vtedy aj rýchlo prefacká a vráti naspäť. Viem, kedy je to už ego a ľudia by to mohli zacítiť. Človek, ktorý ma nejakú sebareflexiu vie, kedy niečo prepískol. Vždy to tak nejako viem vycítiť. Aj keď niekedy s odstupom času. Ego sa občas skrýva za rôzne cnostné a vznešené prejavy.  Ono si dokáže nachádzať rôzne prevleky. Aj to sa už musím učiť identifikovať. Celkovo hranica medzi pokorou a egom nie je. Buď vás chvíľu ovláda jedno, alebo druhé.

Empatia a nejaký psychologický cit by mal mať aj kvalitný moderátor. Je to zrejme pomerne dosť psychicky náročné, keď tak veľa vecí zdieľate s inými ľuďmi. 

Predtým, ako sa začnem s ľuďmi zžívať, lebo je dôležité vžiť sa do ich nálady, tak sa najprv uchádzam o to, aby tú náladu mali dobrú. Keď mám v Chart Show troch hostí a sedeli by tam traja v zlej nálade, tak sa nebudem nalaďovať na ich negatívnu náladu, ale urobím všetko preto, aby sa tam cítili dobre, bezpečne a aby vedeli, že sú tam vítané ich špecifiká. Vtedy im energia stúpne. Potom vidíme, že Filip Tuma je radostne ustrelený, Ďuro Kemka absurdne vtipný a Evelyn originálna. Keď hostia zacítia, že to bude vítané a rešpektované, tak sa energia zdvihne a cítia sa tam dobre. Moderátor je na to, aby udal energiu a nie aby sa prispôsoboval tej, ktorá prišla. Mal by ju však samozrejme na úvod vedieť identifikovať. Niekedy má človek šťastie, že prídu všetci hostia v super nálade a vtedy je to naozaj za odmenu.Ťažké je, ak komunikujete s rozličnou náladou, pocitmi a názorom, tak občas vzniká rôzne žonglovanie medzi nimi. Aby som medzi nich vniesla toleranciu a akceptáciu, tak sú to občas ťažké akrobatické  výkony.

Autorka Petra Hüblová počas vysokej škole spolupracovala s printovými magazínmi aj médiami. Po skončení štúdia vystriedala viacero slovenských médií, vrátane rozhlasov a televízií. Dlhé roky sa zameriava na kultúru, šoubiznis a lifestyle. Vždy ju však priťahovali skutočné príbehy, osudy a život nezvyčajných ľudí.

Môže vás zaujať:

Cifrovci: „Robte aj to, čo vás nebaví, aby ste mohli robiť to, čo vás baví.“