Kultúra

Cifrovci: „Robte aj to, čo vás nebaví, aby ste mohli robiť to, čo vás baví.“

Obaja sú milovaní aj nenávidení, pretože obaja sú súčasťou slovenského šoubiznisu. On je vyštudovaný učiteľ, ona politologička. Osobnosti mediálnej smotánky , ktoré sa prihovárajú z televízie, rozhlasu a aj na internete. Najmä Sajfa burcuje mladú generáciu a vysvetľuje jej, že to, ako budú v budúcnosti žiť,  je len v ich rukách. Že úspech nepadá len tak z neba, najlepšie hneď a veľa, ale že treba preň veľa „makať“. Aj o začiatkoch ich kariéry, o pohľade na svet úspešných, o najťažších spoločných časoch, aj o sexistických narážkach. S Matejom „Sajfom“ Cifrom a jeho vyvolenou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou sa rozprávala Katarína Gergelyová.

Kým ste začali pôsobiť v médiách, asi ste sa živili niečím iným…

Veronika: Skončila som školu v Amerike, vrátila som sa na Slovensko, kde som asi trištvrte roka doučovala angličtinu. Išla som na  konkurz redaktorov do televíznych novín a už som tam 5 rokov. Takže som nemala pred tým veľa zamestnaní.


Matej: Som na tom podobne. Predtým som bol učiteľ. V rámci vysokoškolskej praxe som učil na strednej škole. Bolo to len pár hodín týždenne, približne tri – štyri roky. Dokonca som bol v porote na maturite. Zaujímavé bolo, že moji študenti boli takmer moji rovesníci. Mal som dvadsaťdva rokov a oni sedemnásť, takže sme boli zhruba rovnakí. Potom už prišlo rádio.

Obaja ste prešli konkurzmi?

Veronika: Bola to úplná náhoda, ktorá nakoniec vyšla. Chcela som robiť  v médiách, konkrétne v spravodajstve. Nemala som preferenciu v ktorom. Boli sme na vianočnom večierku, ešte keď som učila angličtinu, a Paľo Bruchala povedal, že bude konkurz do Markízy, že hľadajú redaktorov. Úprimne, myslela som si, že skončím v inom médiu, ale nakoniec som veľmi rada, že som práve tu.

Matej: Ja som išiel trocha inou cestou. Povedal som si, že si chcem vyskúšať rádio. Videl som biografickú komédiu, kde Howard Stern, najznámejší americký rozhlasový moderátor, hral sám seba. A vtedy som si povedal: „Fíha, toto by ma strašne bavilo! Je to zaujímavé a zábavné.“ Tak som zaklopal rovno na rádio. Robil som postupne rôzne pozície. Od čítania správ, čo mi vôbec nešlo, cez prekladanie hudobných správ, až po hlásenie športových výsledkov. Takže som si vyskúšal všeličo, až som začal moderovať denné vysielanie. Najskôr to bolo v spoločnosti Adely, neskôr sám.

Matej „Sajfa“ Cifra/foto: archív Matej „Sajfa“ Cifra

Ste na tom opačne. Jeden začal v rádiu a dostal sa do televízie, druhý cez televíziu začal v rádiu…

Matej:  V roku 2005 ma zavolali na konkurz moderátora nočnej šou vo Vyvolených. Nič som od toho nečakal, pretože v rádiu sa to začalo nabaľovať a cítil som sa tam lepšie a lepšie. Takže som pozvanie bral s ľahkosťou, že o nič nejde. Nešlo mi teda o to, že „Chcem to hrozne!“, lebo som ani nevedel, že o čo poriadne ide. Nakoniec som do toho úplne vhupol. Niečo vyšlo, niečo nie, ale takto som spokojný.


Veronika: Ja som sa do rádia dostala tak, že som robila rozhovor pre jeden portál, kde sa ma pýtali, čo by som ešte iné chcela robiť. Ja, že by som si chcela vyskúšať prácu v rádiu. Čítal to programový riaditeľ v rádiu Europa 2 a zavolal mi, že má pre mňa nápad na vlastnú talkshow. Takže to občas ide aj takouto náhodou.

Ak chce byť niekto úspešný, čo má pre to urobiť?

Veronika: Myslím si, že treba robiť niečo,  čo vás relatívne baví. A ak vás to aj nebaví, tak si treba pripomínať dôvody, prečo vás to relatívne baví. To je asi základ. Vydržať, byť disciplinovaný, nevzdať sa a nezblázniť sa, keď to neprichádza hneď, pretože podľa mňa ten úspech nikdy nepríde okamžite. Skôr je to cesta, že zo začiatku je to ťažké až veľmi ťažké, potom menej ťažké, menej a menej a časom sa to preklopí do niečoho pozitívneho alebo úspechu, ak sa to tak dá nazvať.

Matej: To, čo povedala Veronika,  na sto percent platí. Treba sa do toho vedieť vložiť, treba – rád používam to slovo – makať. V dnešnej dobe, ktorá je veľmi rýchla a zrazu, zo dňa na deň je niekto úspešný a známy prináša klam, že keď niečo začnem robiť, tak už veľmi rýchlo musím byť v tom úspešný…

Veronika: .. a žať úspechy a slávu.

Matej: … a hneď mať sto tisíc sledovateľov na sociálnych sieťach.. Ľudia majú rôzne meradlá úspechu. Je to dlhodobý proces. Nič nejde zo dňa na deň. Veď  keď sa niekto stane zo dňa na deň superstar, tak musí veľmi makať na tom, aby tu bol aj o tri roky, či desať. Jednoducho musí makať a je jedno či je človek sústružník, čašník, moderátor, herec… Jednoducho všetci musia prejsť nejakou cestou, nič nie je zo dňa na deň. Často je tá cesta presne, ako hovorila Veronika, že robím aj to, čo ma nebaví, na to, aby som mohol potom robiť to, čo ma baví. Pretože dnes si mnohí myslia, že človek musí robiť len to, čo ho baví. To nie je pravda. Musíte robiť všetko, aj to, čo vás vôbec nebaví.

Veronika:  Hlavne v začiatkoch je mnohé nepríjemné, niekedy bolestivé, náročné. Občas stretávam mladých ľudí, ktorí majú pocit, že by hneď chceli všetko a hlavne veľa. Už sa vidia na postoch, na ktoré ešte nemajú skúsenosti. Jednoducho to nemajú odmakané. Je správne, ak sú mladí draví a majú odhodlanie, ale nemôžeme im vtĺkať do hlavy, že môžete všetko. Môžete, ale zároveň pre to musíte niečo urobiť. Nemyslím to v zmysle, že sa niekomu hádzať do postele, ale v zmysle, že treba makať a nenechať sa odbiť prvým nie.

Podhorský & Partners, s. r. o., Advokátska kancelária


Matej: Strašne veľa ľudí hovorí, že za svoj úspech ďakujú tomu, že boli na začiatku neúspešní.

Veronika: Áno, pretože sa človek naučí trošku pokore.

Veronika Cifrová Ostrihoňová/ foto: archív Veronika Cifrová Ostrihoňová

Sajfa, pozeráš sa na svoju manželku uznanlivo…

Matej: Podľa mňa je to skvelá myšlienka. Aj ja som mal moment, kedy som po troch – štyroch rokoch chcel odísť z rádia. Povedali mi, že to asi nie je pre mňa. Napriek tomu som tam zostal a len som prekladal, prepisoval texty druhých, čo je v rádiu najväčšia potupa …  Povedal som si však, že to je v pohode. Cítil som, že ak budem držať hubu.. lebo veľa vecí v našej brandži je o tom, či si nás niekto všimne. Ale aj v inej práci, keď je vidieť, že makáš a nejdeš o tretej domov… Aj ja som bol rádiu, keď som nemusel. Vždy som tam bol a ktokoľvek za mnou prišiel, či mu s niečím nepomôžem, urobil som to bez slova.

Ale možno úspech je aj trochu o šťastí… 

Veronika: Asi je to aj o tom, že možno treba byť trošku v správnom čase na správnom mieste. Veď keby som nebola na tom večierku, tak ani neviem o konkurze na redaktorku. Možno by som dnes robila úplne niečo iné. Jasné, že je tam element nejakého šťastia, ale to šťastie je veľmi prchavé a udržať ho dlhodobo je tvrdá práca. A to je úplne normálne.

Boli vo vašom živote momenty, kedy ste si povedali, že už toho máte dosť?

Veronika: Samozrejme. Keď som prišla do Markízy a takmer všetci riešili iba to, koho som partnerka a nie to, či na tú prácu mám. Stále to bolo „Sajfova frajerka, Safova frajerka..“ a bolo im úplne jedno, či som svoju prácu urobila dobre alebo zle. Alebo vlastne, mohla som urobiť čokoľvek, všetko bolo zle.  Oproti iným novým kolegom som bola pod ďaleko väčším tlakom verejnosti. Kým oni mali čas a pokoj sa učiť, mňa sledoval bulvár, ktorý väčšinou nechváli. Zároveň však rozumiem, že je to ich robota.. Vtedy som mala fakt toho dosť. Veď keď som bola v Amerike, tak som necítila, že som frajerka známej osoby.  Nežila som s ním ten jeho klasický život na Slovensku, takže som nevnímala, že je súčasťou šoubiznisu. Žila som jednoducho v obrovskom meste, kde som bola sama sebou. Takže to bol pre mňa veľký šok, vrátiť sa domov a cítiť, ako ťa ľudia sledujú. V Markíze som potom mala často pocit, že som sa správne nerozhodla. Myslím si a aj som si vždy myslela, že nie som hlúpa, že viem pracovať. Bála som sa však, že si to ľudia nikdy nevšimnú, a že budem pre nich len „nejaká blonďatá čajka,“ ktorá chodí so Sajfom.

Nenúti ťa to k tomu, že stále niekomu dokazuješ, že na to máš, a že nie si „len Sajfova manželka“?

Veronika: Vieš, to je tak… Robím to už nejaký ten rok a internetový portál stále aj tak napíše, že  v rádiu talk show moderuje pani Sajfová. Možno je to snaha o klikanosť, alebo niekoho zhodiť,  neviem. No u seriózneho portálu to nechápem.

Matej: Jej pozícia voči mne bola na začiatku extrémne zložitá. Keď som aj ja vstúpil do šoubiznisu, tiež ma označovali ako Adelin prívesok alebo som sa „štveral po jej chrbte“. Nebolo to však až také ako u Veroniky. Pozícia, do ktorej prišla ona, tak tú si ľudia ani nevedia predstaviť. Som si istý, že 90-95% ľudí by sa pod takým tlakom zlomilo a nešli by do toho, alebo by sa rozišli. Keby nebola silná, pracovitá a šikovná, tak to nevydrží.

Veronika: Nechcem pôsobiť neskromne, ale veľmi verím, a dúfam, že minimálne v mojej robote som ľudí presvedčila, že nie som len niekoho partnerka. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že som sa nikdy v živote, ako niekoho frajerka, nepredstavila. Raz sa ma opýtali v maskérni: „Ty si tá Sajfova priateľka?“ odpovedala som, že nie, ja som Veronika. Nechcem, aby to vyznelo zle, ale minimálne v začiatkoch mi to bolo na príťaž. Mnohí totiž povedia, že vďaka nemu si sa dostala do televízie, rádia.. Toto boli v minulosti momenty, kedy som si povedala, že s tým naozaj skončím a budem robiť niečo iné, kde už nebudem musieť toto riešiť. A dodnes ma zamrzí, keď vidím takéto titulky… Ale nie je to pre mňa už dôvod, že by som s tým skončila. Aj keď je to možno taká „facka,“ ale život prináša ľuďom situácie, ktoré v živote potrebuje, a možno práve ja potrebujem toto, aby som nemala veľké sebavedomie ☺

Veronika Cifrová Ostrihoňová a Matej „Sajfa“ Cifra/foto: archív manželia Cifrovci

Kde sa v ťažkých situáciách utiekate, prípadne vyvetráte hlavu počas voľna?

Matej: Asi šport a taká každodenná zdravá aktivita je príjemná. Nie je to žiaden vrcholový šport. Trošku fitko, plávanie, bicykel. Keď ideme na dovolenku, tak trošku viac joga. A príjemný je aj taký aktívny oddych, keď je príležitosť ísť niekam na predĺžený víkend. Nesedieť doma na zadku a vypadnúť z bežnej rutiny.

Veronika: Ja mám rada aj soboty a nedele, keď máme celý deň obaja voľno a nikam nemusíme. Ráno si ideme spolu zabehať, prejsť sa zo psom, navaríme si, pozrieme rodičov… Podľa niektorých kamarátov je to strašná nuda, ale ja sa takýchto dní neviem dočkať.  Pre mňa sú vzácne. Som rada, že robíme veľa vecí spolu, napríklad sme začali chodiť do fitka. Každý si cvičí svoje, ale ten fakt, že tam ideme spolu, spolu aj odchádzame, je to pekné. A Maťo má rád aj keď sme iba ticho, keď má pokoj a môže si len tak strihať videá a ja som s Molly, čítam, alebo len tak leňoším v posteli. Myslím si, že aj v rámci dňa sa dá nájsť chvíľka a vypnúť hlavu.

Spolu ste deväť rokov a stále vyzeráte na harmonický vzťah. 

Veronika: Každému človeku vyhovuje niečo iné. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale myslím si, že sme mali obrovské šťastie, že sme sa našli. Čo ale neznamená, že sme nemali aj náročné obdobia. Veď som bola vyše tri roky mimo Bratislavy, v Paríži, New Yorku a Matej bol tu. Mali sme veľa trecích plôch, kedy si iný človek povie, že idem od toho radšej preč. Ale čím sme spolu dlhšie, tým menej sa hádame, trávime spolu čas kvalitnejšie a zároveň si nechávame priestor, aby mal každý čas aj sám pre seba. Starať sa o seba, podporovať sa, ale zároveň si nechať slobodu a dať tomu druhému pocit, že môže dýchať.

Matej: Môžem len súhlasiť. Rešpekt a vzájomná úcta, vedieť sa spolu rozprávať, byť spolu ticho, vedieť spolu fungovať a akceptovať, že ten druhý človek má aj prácu, záľuby… Ako aj Verča povedala, mali sme aj ťažké obdobia, ale vždy sme si povedali, že nám je lepšie spolu ako od seba.

Veronika: Nechcem moralizovať, ale je to podobné ako v tej práci, že ľudia často odchádzajú od seba príliš rýchlo, vzdávajú to prirýchlo. Nemajú deti, záväzky a idú od seba pri prvej nezhode. Nikdy nedávam vzťahové rady, pretože to vždy vypáli zle. Ale mne osobne sa osvedčilo, že je dobré zostať, zamakať na tom, pretože bez určitej disciplíny a pár kompromisov to jednoducho nejde.

Matej: Proste každý musí vedieť ustúpiť.

Veronika: … teraz Maťo narastie o pol metra – ale on je naozaj veľmi, veľmi, veľmi dobrý partner. Som naozaj rada, že na začiatku bol element šťastia, že sme sa našli. Denne si uvedomujem, aký je tolerantný, neješitný, podporujúci. Keď vidím, čo iní chlapi riešia..

Matej: Hrozne veľa ľudí rieši vo vzťahu hrozné hlúposti a úplne zbytočne. Ja som nekonfliktný typ, aj keď občas možno vybuchnem rýchlo, ale hneď ma to zamrzí a snažím sa to otočiť na srandu, kamarátstvo. Nemám s nikým živý konflikt, takže keď niekam idem, určite sa nestane, že: „Nemôžem tam ísť, lebo tam bude ten, alebo tá.“ Toto isté je aj vo vzťahoch.

Veronika: A keď niečo vo vzťahu buble, že nie sme spokojní, tak si to určite treba povedať. Možno z toho bude hádka, možno nie, ale len ak poviem čo ma hnevá, trápi, tak nájdeme riešenie. Ale určite sa netreba zbytočne hádať.

Matej: Kopec životnej energie môžeme investovať úplne niekde inde, ako sa hádať o hlúpostiach.

Veronika: Nosí aj škaredé tenisky domov, aj si nechá rozhádzané veci, ale jemu to neprekáža a mne áno, tak je to na mne, aby som to upratala a nepindala.

Matej: Ale nie je to vážne, nerozhadzujem veci len tak na zem.

Veronika Cifrová Ostrihoňová a Matej „Sajfa“ Cifra/foto: archív manželia Cifrovci

V niektorých situáciách to vraj preháňaš so sexistickými poznámkami. Aktuálne to možno z tvojich úst už počuť menej. Prečo?

Matej: Som taký a občas idem rád jemne po hrane. Možno to poviem nadnesene, ale je to niečo, čo si mnohí ľudia myslia, ale nikto to nepovie, tak ja to poviem, pretože mám pocit, že je za tým sranda. Ale nikdy som nič nemyslel v zlom, že by som chcel niekomu ublížiť tým, čo poviem. To nikdy. Či už to bolo sexistické alebo neviem aké slovo, povedal som to len preto, lebo som vedel, že v tej situácii sa to nepatrí povedať. A ja som to presne pre to povedal, lebo sa mi páči, keď ľudia spravia také to „Hiiii!! Alebo óóó..“ a pritom viem, že sa na tom vnútorne bavia. Nie vždy to vyjde, veľa krát to nevyjde vôbec, ale som zástanca toho, že ja sa chcem zabaviť a či sa bavia ostatní, tak na tom až tak nezáleží. Toto je taká moja vlastnosť… A roky mi pribúdajú, takže som sa v tom naučil trošku chodiť a aj tie moje hrany sa trošku obrúsili. Možno si na to ľudia iba zvykli, že to je Sajfa, on je taký… Lebo ak je človek nijaký, tak to je hrozné. Ľudia už vedia, čo môžu odo mňa očakávať.

Veronika: Toto sú trošku možno aj tie zabehnuté klišé, ako aj u mňa, že „aha mladá blondína, kam sa to snaží dostať“.. a neviem vlastne kam.  Nemyslím si, že je až tak veľa blondín, ktoré sa snažia dostať do reportáží o slovenskom zdravotníictve ☺ Takto je to aj pri Matejovi – taká zaužívaná formulka, že on je ten arogantný.

Sú však ľudia, na ktorých to môže naozaj pôsobiť nevhodne.

Matej: Myslím si, že nie som arogantný. Keby som bol arogantný primitív, tak to vyzerá inak a bol by som arogantný primitív. Myslím si však, že som inteligentný, mám istý level empatie a moja „arogancia“ je len moja obrana voči vonkajšiemu svetu. A teraz je len na tom poslucháčovi, divákovi, aby pochopil, že to nie je arogancia, ale jeho spôsob komunikácie. U nás doma sa vždy takto komunikovalo. Môj otec vždy hovoril, že medzi smiechom a plačom je veľmi tenká hranica a treba sa smiať, až pokým niekto nezačne plakať. Nehovorím, že je to tak doteraz, môj otec si tiež svoje hrany obrúsil a vekovo je to milý deduško. To je proste taký postoj.

Veronika: Tiež občas Maťovi poviem, že toto si nemusel povedať. Ja mám level citlivosti nastavený trochu inak ako on, ale to je normálne. Ale presne to je on, že nie je úplne tuctový a nie je taký moderátor typu, neurazí – nepoteší. O ňom si proste povieš, že urazí, alebo poteší, alebo oboje naraz ☺

Matej: Že sa niekto urazí. A čo? Ak sa 90% ľudí zasmeje, tak mi je tých 10% ukradnutých. Pretože väčšinou mám skúsenosť, že sa urazí ten, kto ten fór nepochopí. Neviem kedy som sa ja urazil na to, keď mi niekto povedal, že vyzerám ako mimozemšťan. Je to len o postoji.

Môže vás zaujať:

Vraj vyskakuje „z každej chladničky“, ale Adelu treba naklonovať!




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *