Andrea Vadkerti: „Ega vo svete médií a politiky som zažila veľa. Len vtedy som to nevedela ešte pochopiť a pomenovať.”
Andrea Vadkerti nie je na televíznej obrazovke už roky, napriek tomu je dodnes jej meno neoddeliteľnou súčasťou histórie mediálneho priestoru v samostatnom Slovensku. Bývalá moderátorka hlavného spravodajstva televízie Markíza, neskôr tvár verejnoprávnej STV, o milované povolanie prišla až v spravodajskej TA3, kde v roku 2010 postavila novú reláciu Profil. Už po krátkom čase sa talkshow tešila mimoriadnej obľube a stala sa jednou z najsledovanejších relácií TA3. Čo dnes robí mediáne známa žena, ktorá sa napriek nepriaznivým udalostiam dokázala naštartovať, začať odznova a úplne inak? Ako sa spätne na jej významnú etapu pozerá, ako sa dokázala vyrovnať s tým, čo pochopí často len človek, ktorý prišiel o možnosť práce s kamerou? O moderátorskej stoličke sa totiž hovorí, že kto ju raz okúsi, navždy bude pre neho akousi drogou, o ktorú keď príde, bude už celý život iba abstinovať. Ako dnes žije žena, ktorú kedysi poznala celá krajina, Andrea Vadkerti, pri ktorej mene sa aj vo Wikipédii nachádza množstvo prvenstiev?
V kuloároch sa hovorí, že v médiách vám zatvorili dvere, rozhodli ste sa odísť do zahraničia. Ako ste vnímali to „zákulisne obdobie“?
Keď sme sa po prvý raz sťahovali do zahraničia, ešte som dochádzala na nakrúcania relácie Profil pre TA3. Bola by som rada pokračovala ďalej, v pláne sme mali zaujímavých hostí, strojnásobili sme sledovanosť, jednu časť reprízovali aj štyrikrát, boli sponzori, aj veľa pozitívnych reakcií od divákov či samotných hostí. V TA3 však mali iný zámer, a tak sme po rokoch spoluprácu ukončili. Bolo mi to veľmi ľúto, aj som si poplakala. Keď som pochopila, že som nespravila žiadnu chybu, prestala som sa tým zaoberať a prijala som to ako fakt. Pár mesiacov nato, po rôznych pokusoch uspieť s iným moderátorom, televízia tento formát zrušila. Satisfakciou mi boli udalosti, ktoré nasledovali. Profilové TV rozhovory s Nicolasom Wintonom a Larrym Kingom získali dva roky po sebe novinársku cenu za najlepšie interview v elektronických médiách. V roku 2016 ma na základe odporúčania komika Pierra Richarda pozvala francúzska ARTE účinkovať v jubilejnom dokumente o tvorbe a živote tohto francúzskeho velikána. S mnohými hosťami udržiavame kontakt dodnes. Sledujem, ako sa im darí. Keď cestujem, tak ich navštívim alebo sa oni zastavia za mnou v Singapure, keď hosťujú. Posledný hodinový televízny rozhovor som urobila pre Markízu v roku 2014 s českým hercom a kultovým režisérom Jiřím Menzlom. Odvysielali sme z neho necelých deväť minút a aj to som bola kolegom vďačná za výnimku. Sledovanosť bola skvelá, PR pre televíziu (pozn. rozhovor sa robil v posteli) ohromné. Viac sa však v komerčnom médiu z takéhoto formátu „upratať“ nedá. Zaujímavých ľudí a tém je dostatok. Rozhovory s nimi patria buď do verejnoprávneho média alebo do spravodajskej TV, prípadne a ideálne na internet.
Vďaka čomu ste pochopili, že ste podľa vás neurobili žiadnu chybu?
Prirodzene som sa najprv pýtala štábu aj kolegov, či sa neudialo niečo počas výroby relácie, čo nám zmarilo šance u vedenia pokračovať ďalej. Nikto nepoznal dôvod, báli sa opýtať, potrebovali prácu a stabilný príjem. Každému jednému som sa poďakovala osobne. Keď som sa dožadovala debaty s riaditeľom televízie, začal sa najskôr vykrúcať a potom zatajovať, bolo mi jasné, že to s reláciou a ani so mnou nesúvisí. Neskôr som sa od majiteľov dozvedela, čo sa udialo. Ubezpečili ma, že pre mňa majú ďalší formát, a že si moju profesionalitu vážia. Ja som však už odmietla pokračovať.
Do akej miery pripúšťate, že pod neprajnosť a závisť sa pri vašej osobe podpísal možno aj fakt, že ste vďaka manželovi finančníkovi nepociťovali bežné problémy ľudí?
Takúto otázku musíte adresovať tým, o ktorých tvrdíte, že mi nepriali. Ak si niekto myslí, že žiť s finančníkom znamená, že nemáte bežné problémy, tak je to omyl. Paradoxne, najväčšiu stabilitu v živote som mala, keď som bola s deťmi sama. Podnikať je náročné. S investíciami prichádzajú aj riziká a ohromný stres. Musíte obetovať veľa vecí kým zarobíte viac ako spotrebujete.
Akú chybu by ste už dnes po všetkom prežitom neurobili?
Menej by som sa trápila.
Keď ste začali meniť svoj život od základov, rozvod, zmena práce, sťahovanie, čo ste si prvé dali za cieľ?
Mne sa život zmenil od základov sám. Ja som v ňom iba lavírovala najlepšie ako som dokázala. Poznám jediný recept na prežitie čohokoľvek. Ver si, miluj a odpúšťaj!
Kde teraz vlastne žijete? Nechýba vám život vo Francúzsku, na pobreží? Predsa len, francúzska latka kultúry života je naozaj nasadená vysoko.
Žijem v Singapure a Francúzsko ani Slovensko mi nestíhajú chýbať, lebo som tam veľmi často. Kvalita života je tu oveľa vyššia ako v Európe. Nulová kriminalita, perfektné školy, spoľahlivá infraštruktúra, najlepšie letisko sveta, najväčšie firmy sveta. Je to ideálne vzhľadom na to, čo teraz potrebujeme ako rodina. Deti dostávajú výborné vzdelanie, máme veľa profesionálnych stimulov. Azda to počasie je jediné čo mi vadí, tropickú klímu zvládam ťažko.
Vyzerá to ale tak, že stále vás nesmierne baví baviť sa s ľuďmi.
Som introvert. Radšej tvorím a aj to o samote, nie v tíme. Bavia ma však ľudia a ich odlišnosti. Recepty úspechu, každého výnimočnosť a spôsob, ako sa dotyčný vedel presadiť v ťažkej životnej či profesnej situácii. Ľudia potrebujú vidieť, že v nás je sila vysporiadať sa s čímkoľvek a ísť vpred. Je prirodzené tieto veci šíriť v médiách, ľudia sa radi rozprávajú. Inšpirácia je korením úspechu. Média majú kultivovať a nie likvidovať nádej.
Čo rozhodlo, že ste sa začali venovať koučingu?
Kolegovia z firmy mi zrátali, koľko hostí som počas TV kariéry vyspovedala pred kamerou. Spolu s hosťami Vadkerti talkshow to bolo skoro tisíc ľudí. V tých stovkách rozhovorov a životných príbehov bolo zašifrovaných veľa vzácnych myšlienok, cenných skúseností. Vždy ma bavilo objavovať a pýtať sa. Celý život sa snažím pochopiť podstatu veci. Aj preto bolo pre mňa veľmi prirodzené presedlať z hĺbkových rozhovorov pred kamerou, do intímnych hlbokých rozhovorov s klientami v koučingu.
Na Slovensku je už taká situácia s koučingom, že to vyzerá tak, že ho praktizuje už ktokoľvek. Napríklad ten, čo sa inak nevie zamestnať.
Ešte počas práce pre STV som začala spolupracovať s koučkou z Veľkej Británie. Bola som na životnej križovatke. Mala som pocit, že som v živote dosiahla síce všetko po čom som túžila, no bola som akási prázdna a nespokojná. Stále som sa pýtala, či toto je to ozajstné šťastie?! V tom čase som mala dve krásne zdravé malé deti. Krachovalo mi však manželstvo s ich otcom. Mala som prácu v TV, ktorú mi mnohí závideli, ale už ma nenapĺňala. Dobre som zarábala, každý mi hovoril, že z takého džobu sa dobrovoľne neodchádza. Bolo pre mňa vtedy dôležité byť schopná finančne zabezpečiť rodinu a byť nezávislá. Bála som sa urobiť radikálny rez a skončiť so všetkým. Doma sme neboli šťastní a aj z TV vysielania som odchádzala frustrovaná. Kolegyne a hostia boli super, prostredie televízie však bolo deprimujúce. Hnevali ma zlé výrobné podmienky, nedostatok kreativity a profesionality. Bola som svedkom aj terčom neustálej neprajnosti, porovnávania sa, závisti. Obklopená pomýlenými hodnotami. Vedela som už čo nechcem. Netušila som však, čo by som mala chcieť. Azda prvý raz v živote. A to ma vydesilo a zneistilo. Tak som požiadala o „navigáciu“ cez koučing. Po pár mesiacoch a sedeniach sa rozjasnilo a v mojom svete sa zdvihla hmla. Videla som čo som odmietala vidieť. Bolo iba otázkou času a odhodlania urobiť kariérne aj životné rozhodnutia.
Obrovská zmena, prvé workshopy, prví klienti, rozbehnutie vlastného biznisu. To nie je jednoduché…
Bolo to presne pred desiatimi rokmi, keď som v Londýne absolvovala svoj prvý kurz osobného rozvoja. Všetky kurzy a licencie som si vždy robila v zahraničí. Mám vo zvyku učiť sa u zdroja a s najlepšími, aj keď to stojí veľa peňazí a treba vycestovať. Chcela som ísť niekde, kde ma nikto nepozná, kde ľudia nevidia Vadkerti z obrazovky, ale bežnú ženu. Potrebovala som sa znova nájsť a pochopiť, kým by som bola, keby som nebola verejne známa. Po prvom kurze nasledovalo množstvo ďalších, ale už s jasným zámerom, že chcem s ľuďmi pracovať aj ja. Spravila som si medzinárodnú licenciu kouča pre business a leadership. Neurolinguistické programovanie, párové terapie, koučing systémových vzťahov, neurobehaviorálny modeling. Tá posledná predstavuje terapiu, ktorá pracuje s klientom na základe princípov plasticity mozgu. Naposledy som si v Singapure dokončila malý doktorát z aplikovaných neurovied. Baví ma neustále vzdelávať sa. Chodím na konferencie po svete, učím sa a aj prednášam.
Popritom vediem tréningy na kalibráciu tímov, mesačne zvládnem tak do 30 sedení s individuálnymi klientmi po celom svete. Vlastný biznis sa mi rozbehol veľmi rýchlo, bez väčších ťažkostí. Paradoxne, mojimi prvými klientmi boli politici, ktorí potrebovali presadiť ťažké reformy a meniť systém na národnej úrovni. Neskôr prišli ľudia z biznis sféry – podnikatelia, ktorí príliš rýchlo rástli a museli investovať do rastu svojich kľúčových ľudí. Až posledné roky prišli profesionálni riadiaci manažéri a veľké nadnárodné korporácie. Som vďačná, že mám prácu, ktorú milujem a vidím za sebou aj hmatateľné výsledky na klientoch a v ich firmách. Navyše, netreba zabudnúť na slobodu, ktorú mi táto kariéra dáva. Môžem žiť v ktorejkoľvek krajine. Kým hovorím jazykom klienta a časový rozdiel mi umožní koučing, tak nemám obmedzenia. Keď chcem, robím veľa. Keď ma potrebuje rodina, robím menej.
Na čo ste neboli pripravená a dnes to zvládate?
Nikdy by som neverila, že budem koučovať dobre a kvalitne aj v inom jazyku ako je slovenčina. Viete, jedna vec je hovoriť cudzím jazykom a iná vec je viesť hĺbkový rozhovor vo všetkých odtieňoch slov. Tam na presnom pomenovaní stavu či pocitu veľmi záleží. Koučing nie je „vykecávanie“. Ak sa robí správne, pripomína skôr s málo slovami presný „chirurgický rez“ stavom duše. Alebo facilitácia zmiešaných tímov? V jednom tíme máte naraz desiatky hodnotových systémov, presvedčení, kultúrnych rozdielov, akcentov, hierarchii vzťahov, ponímania autorít. Dnes mám anglicky hovoriacich klientov viac ako našich. Zároveň som rada, že môžem pracovať s rôznymi rasami a kultúrami. Najmä Singapur, kde teraz žijem, mi otvoril obrovské možnosti. Zrazu som mala klientov z Hong Kongu, Dubaja, Malajzie, Indie, Austrálie. Vediem tréningy a workshopy, spoznávam ľudí a krajiny a popritom robím niečo, čo mi dáva zmysel.
Pribúdajú však názory, že koučing môže byť nebezpečný v tom, že ho nerobia len vyštudovaní psychológovia. Sama hovoríte o chirurgickom reze duše. Poznám vyštudovaných univerzitných psychológov, ktorý by to „amatérom“ zakázali zákonom.
Tradičná psychológia už na dnešné potreby klientov nedokáže dostatočne odpovedať. Trendy v koučingu sa uberajú smerom k nerobiológii, kvantovej fyzike, aplikovanej sociológii, epigenetike. Netuším aká je úroveň slovenských koučov, lebo ich nepoznám a neviem aké vzdelanie dosiahli. Ja som členkou medzinárodnej federácie koučov a mám ich druhý najvyšší stupeň certifikácie. To znamená odkoučovaných vyše 1800 hodín a stovky klientov. To je asi jediné kritérium, podľa ktorého by som si vyberala ja kvalitného kouča. Dobrý kouč vás stojí toľko, koľko kvalitný právnik. Ak klient necíti, že mu to pomáha, tak sa koučovať ďalej nedá. V tomto je táto profesia veľmi transparentná a férová.
Spravodajská práca berie spravodajcovi život. Čo si berie koučing?
Musela som si odvyknúť od viacerých vecí. Nič si dopredu nemyslieť a byť v pohode v nepohode (komfortná v diskomforte). Povedať nie a neviem. Nesúdiť, naučiť sa byť menej kritická, mať samú seba a svoj rýchly úsudok pod kontrolou. V koučingu musíte ísť tempom klienta či tímu, váš postoj a názor mu nepomáhajú. Skôr vás oboch obmedzujú. Tam ste sprievodcom. Treba vedieť s nimi vidieť nevídane. Objavujete ich svet bez predsudkov a očakávaní. K môjmu temperamentu však odjakživa svedčalo pokúšať status quo, rada vediem a analyzujem. Baví ma nájsť koreň problému, pochopiť ho a vyriešiť. Preto som začala poskytovať časom aj konzultácie v oblasti kalibrácie tímov, nástupníctva, organizačnej transformácie, manažmentu zmeny a leadershipu. Dnes predstavujú tieto služby asi polovicu môjho firemného obratu.
Kto sú vaši klienti?
Koučujem profesionálov na vedúcich pozíciách v rôznych oblastiach. Majiteľov firiem, fabrík, členov predstavenstva bánk, poisťovní, manažérov korporácií. Profesiami je to naozaj pestré. Na Slovensku mi pomáha dôvera v moje meno. Aj preto som mohla koučovať pána prezidenta, či našich špičkových športovcov, hokejových trénerov a tvorcov najväčších štátnych reforiem. Rada radím a podporujem ľudí, čo majú „veľa v sázke“. Viete, od istej úrovne vedenia už všetci očakávajú, že viete robiť to, čím ste boli poverení. Podporu potrebujete, aby ste vedeli seba a svoj tím dostať a udržať v najlepšej možnej kondícii. Hrať nielen na vysoké IQ, ale aj na emočnú a sociálnu inteligenciu. Ľahko plávať od Ja ku My. Vytvoriť podmienky pre úspech u seba a iných je oveľa náročnejšie, ako v konečnom dôsledku uspieť.
Pán prezident potreboval koučing? Nie je to prejav slabosti? Vaši klienti sú prevažne ľudia, od ktorých sa očakáva, že ovládajú svoje emócie. Čo je to za moderný trend, že prejaviť emócie je vlastne prejavenie slabosti? Odborníci už upozorňujú, že nám tu vyrastá generácia bez emócií.
To je akoby ste sa opýtali, prečo potrebuje kouča Roger Federrer alebo Steve Jobs. Čím závažnejšie veci riešite v strese a pod silným tlakom okolia, tým viac a ľahšie sa vaša myseľ prepína do automatického impulzívneho módu, kde buď utekáte pred problémom alebo útočíte. Mať seba, sebakázeň, disciplínu, poznať a vedieť ovládať svoje emócie vo vypätých situáciach – to sú schopnosti silných a nie slabých ľudí. Bodaj by bolo viac klientov koučingu medzi tými, ktorí rozhodujú o živote iných či chode krajiny.
Čo je vlastné to EGO vo vašom pomenovani egokoučka?
Ego je moja srdcovka, predmet štúdia a profesionálna vášeň posledných rokov. Bez toho, aby ste zvládali svoje ego, neviete žiť život naplno. Žijete v područí diktátora vo svete strachov z toho, čo sa vám stalo v minulosti a obáv z toho, čo sa ešte nestalo alebo čo nechcete, aby sa zopakovalo v budúcnosti. Ego nás ničí a chráni. Okrem neho však v našej mysli existuje aj naše druhé ja. Slobodné, bez strachov, plné lásky a pochopenia. Toto “ja” nemá obmedzenia, sme v ňom dokonalí a nič nám nechýba. Lavírovať medzi dvoma svetmi svojej mysle, vedieť postrehnúť, kedy ktoré kočíruje náš život. Vedome ich prepínať – presne o tom je moja práca s klientmi v počiatočnom štádiu koučingu. A o tom je aj kniha, ktorú mám rozpísanú.
Mať ego v dnešnom ponímaní teda predstavuje niečo negatívne?
Mať ego je prirodzené. Nie je na tom nič negatívne či pozitívne. Keď však uveríte vlastnému vnútornému hlasu natoľko, že si myslíte, že to ste vlastne, tak to začína byť problematické. Prostredníctvom ega budete zaručene ubližovať sebe aj druhým. Ego je domýšľavé, potrebuje problémy, pochybuje a neprijíma veci také aké sú. Je nenásytné, vždy má na všetko názor a je večne nespokojné. Nenávidí byť prítomné tu a teraz.
Kto vo vašom živote zanechal vo vás stopu EGA? A ako sa teda “z ego hry” ostatných dá vymaniť?
Ego máme všetci. Vyvinulo sa s nami ešte v lone matky s prvými zárodočnými bunkami časti nášho mozgu zvanej amygdala. Narodili sme sa s ním a aj s ním naposledy vydýchneme. Nie je však jedno, akú kvalitu života s ním zažijeme medzi prvým a posledným nádychom. Majú ho deti aj starci, všetky živé bytosti schopné uvedomovania si vlastného ja, svojej existencie. Ega vo svete médií a politiky som zažila veľa. Len vtedy som to nevedela ešte pochopiť ani pomenovať. Ego totiž existuje aj na kolektívnej úrovni. Ego majú vo svojom „DNA“ dvojice, rodiny, krajiny či skupiny ľudí, ktorých združuje viera, profesia, pôvod. A ako na neho? Musíme sa neustále pozerať do seba. Ak sme schopní zodpovednej sebareflexie, vieme vedome reagovať na podnety z okolia, zostať v prítomnosti a riadiť svoje emócie. Potom vieme, kedy prijímať a dávať, či kedy byť aktívni alebo pasívni. Ak na toto viete povedať u niekoho v živote DAL TO, tak potom dal ŽIVOT SÁM.
Vy sama, ako by ste ohodnotili vaše ego? Život vás naučil z neho ubrať, alebo naopak ešte pridať?
Mám ho, žijem s ním, držím si ho neustále v hľadáčiku. Verím, že nič sa nedeje náhodou a viem, že všetko sa pominie. Nemôže byť stále dobre, nemôže byť neustále zle. Ľudia nie sú zlí bez príčiny, svet nie je čierno-biely. O všetko je postarané aj bezomňa. Mojím jediným poslaním je rozkvitnúť, objaviť na čo som tu a ako môžem byť užitočná.
Keď sme pri tom egu, ako vnímate to, čo sa deje okolo Pavla Ruska?
Ťažko sa mi k Paľovmu príbehu vyjadruje. Zažila som na sebe a aj na druhých jeho anjelov aj démonov. Videla som ho pomáhať aj škodiť. Vždy mu však budem vďačná za ponúknutú príležitosť prísť do Markízy a moderovať večerné správy. Dôveroval mladej 22 ročnej dievčine. Odvtedy sa s ním udialo veľa nepochopiteľného. To, čo vo mne pretrváva, je neoblomná viera, že vo svojej hĺbke to je dobrý človek.
Neverím, že vám nechýba práca moderátorky. Kto mal tú šancu ju zažiť, vždy po odchode hovorí, že je to práca ako droga. Môžete sa z nej preliečiť, ale nikdy vyliečiť.
Neustále sa vraciam na Slovensko moderovať konferencie a veľké medzinárodné podujatia. Ešte ma to napĺňa, najmä vtedy, ak sú témy a diskutujúci zaujímaví. Televízia sa zmenila, diváci sa presunuli na internet. Skôr si viem predstaviť, že by som rozbehla interview show s inšpiratívnymi hosťami, ktorá by mohla byť vysielaná na internete, rádiu či TV.
Hovoríte o tom, že cítite, že chcete pomáhať…
Mojím poslaním je pomôcť ľuďom objaviť čo v nich je a má šancu pomôcť nielen im, ale aj okoliu. Každý má svoj spôsob ako druhým pomáhať. Vy robíte s nimi rozhovory, aby inšpirovali svojim príbehom druhých. Ja im pomáham objaviť zákutia svojho myslenia a porozumieť sebe aj druhým.
Robím našťastie to, čo ma baví najviac, ale samozrejme aj ja platím šeky, aj vy, takže je to ešte vôbec pomoc alebo už zárobok?
Mám to šťastie, že ma veľmi dobre živí to, čo ma baví a čo dúfam, že aj pomáha. Neviem čo viac by som k tomu dodala. Som vďačná.
Žijete teraz podľa vás svoje lepšie JA?
Usilujem sa o to každý deň. Pracujem na tom, aby ma nezaťažovala minulosť, aby ma tešila prítomnosť, nech je akákoľvek, a aby ma neopúšťala viera pre neobmedzenú budúcnosť.
Osobne ma podnikanie veľa naučilo, prinieslo aj množstvo sklamaní z ľudí, vás?
Podnikanie ma naučilo disciplíne a podstupovať riziká. Sklamanie mi doteraz neprinieslo žiadne.
Čo pre vás znamená úspech?
Objaviť čo v sebe máte a využiť to v prospech druhých ľudí. Robiť to, čo vás baví a čomu veríte. Mať upratané v hlave aj v srdci. Robiť zmysluplné veci a dobré skutky.
A vôbec, odpúšťa sa úspech na Slovensku?
Úspech chutí všade rovnako. Z mojej skúsenosti každý úspech za sebou nesie kus tvrdej roboty. Možno by sme sa na Slovensku mali viac pýtať na to, čo môžem spraviť preto, aby som bol aj ja raz úspešný. Potrebujeme pravé vzory, menej falošných úspešných ľudí. Rozsievať nádej a veriť v dobro.
Boli ste vždy taká alebo sa to ešte učíte?
Myslím, že do tohto stavu človek dozrieva.
autor.: Lucia Tomečková/Simona Mižikárová
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)