Anton Srholec a Štefan Harabín, prvý odkázal auto utečencovi, druhý odsúdil rehoľníka 

Máme pred sebou voľby dvojakého, chvíľami mám pocit že až protipólneho charakteru. Vyberáme osobnosť, príklad pre generácie – najväčšieho Slováka. Rozmer tohto projektu je cez hranicu bežnej šou. Má už svoje užšie, finálové desaťčlenné personálne obsadenie. Zároveň sme vo fáze rozhodovania a výberu z kandidátov na pozíciu prvého občana Republiky. Prieskumy prezidentských volieb nás masírujú posledné dni pravidelne.

Na to, koľko stretávam áut s nálepkou „rybky“ na zadnej časti karosérie, žiť na „kresťanskom“ Slovensku až taká slasť nie je. Je to výsledkom skutočnosti, že naša spoločnosť, aj samotný človek je rozpoltený. Polarizovaná názorovo predovšetkým politicky, čo je do istej miery v poriadku, keďže rôznorodosť názorov a rovnako ich akceptácia (samozrejme nie tolerancia radikalizmu) je jedným zo základných pilierov demokracie. No predovšetkým konkrétny človek príliš mnohokrát žije svoju schizofréniu. Existuje schizofrénia Slovenska, aj schizofrénia na Slovensku.

Jedným z kandidátov v ankete Najväčší Slovák je Anton Srholec. Dostal sa do top desať, a kto pozná aspoň zbežne jeho život, zdieľal ho s ním nejakú životnú etapu, respektíve čítal jeho „cevečko“, čudovať sa nemôže.

Človek veriaci v altruizmus. To, v čo veril, čo hovoril: „Kresťanstvo sa nediskutuje, kresťanstvo sa žije,” aj žil.

Keď som počúval úvodné slová príhovoru Daniela Pastirčáka na podujatí, ktoré organizovalo Krajské kultúrne stredisko v Žiline, konkrétne citujem: „Keď som si všimol, že to bude v kostole, tak si vravím, musím sa slušne obliecť no a najvzácnejšie čo doma mám na oblečenie, je táto biela alba, ktorú mi daroval otec Tonko Srholec,“ pousmial som sa.

Áno, taký bol, darovanie (darovanie sa) bolo preňho nutnosťou. „Tak toto si vezmi, to je dar od Katolíckej cirkvi,” povedal kazateľovi Cirkvi bratskej vtedy don Srholec ako dovetok.

Áno, aj toto bol on, vnímal cirkev, v ktorej fungoval ako milujúcu, aj keď sa niektorí poprední z jej štruktúr k nemu zachovali nie raz macošsky.

Na akademickej pôde prešovskej univerzity počas konferencie takmer desať rokov dozadu, smerovala v diskusii otázka na Antona Srholca, prečo je to tak, že všetci, ktorí z pozície moci napáchali v ére komunistického Československa toľko zla, za to netrpia vo väzeniach.

Adresát otázky, v tom čase predseda Konfederácie politických väzňov (ktorý by mal podľa nášho, ľudského merítka iste právo byť na spomínanú skupinu prívržencov ľavicového extrémistického režimu minimálne nahnevaný) s pokojom reagoval, aby sme neboli sudcami a nechali to na Boha.

Čo na to „osobnosť“ z druhej skupinky kandidátov, z prebiehajúceho procesu voľby prezidenta? Sudca najvyššieho súdu SR pán Harabín? Rovnako vystupuje s obhajobou kresťanských hodnôt. Teda rovnako?

No prinajmenšom sa necháva aktuálne takto počuť. Sudca, ktorý okrem iného v 80. rokoch mal podľa Wikipédie participovať ako sudca Okresného súdu v Poprade na odsúdení rehoľníka Bystríka Janíka na 28 mesiacov väzenia. Pretože kresťanstvo sa nediskutuje, kresťanstvo sa žije?

Schizofrénia Slovenska je možno v tom, že obaja kandidáti dostanú pravdepodobne približne rovnaký počet hlasov (aj keď v iných „súťažiach“).

Anton Srholec, ktorý pri odchode z tohto sveta nemal takmer žiadne materiálne statky, a čo mal, auto, v závete odkázal utečencovi. Aj Štefan Harabín, o ktorom by som rád vedel, či má na aute v zadnej časti nalepenú rybku. Ja mám vlka.

Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke..

Môže vás zaujať:

Aj v 80. rokoch odsúdili veriacich, predsedom senátu aj Štefan Harabin