Rozhovory

Artur Turanský: „Hokej je môj svet. Nestíham ani volať domov.“

Pri predstavovaní hokejových Svišťov odbočíme tento týždeň do skupiny hokejistov narodených v roku 2000 a mladších. Aj v tejto partičke je niekoľko nádejí, o ktorých ešte len budeme počuť. Určite medzi ne patrí  Artur Turanský, ktorý o mesiac oslávi 17 rokov (júl 2001). Medzi Svišťov do bratislavského obchodného centra Avion  ho priviedli rodičia. Prvé tréningy si s ním na ľade odbila aj jeho mama, ktorá sa v mladosti venovala krasokorčuľovaniu.

Artur sa  objavuje v slovenských mládežníckych reprezentáciách, a je rovnako ako všetky ostatné Svište odchovancom českého hokeja. Vzrastom patril dlho  medzi menších chalanov,  s nezabudnuteľnými  dlhými kučeravými vlasmi, vytŕčajúcimi zo šiltovky a na ľade z prilby. Bol to veľmi tichý chlapec, ale ohromný dríč.

Turo robil vždy všetko na 100%. A veľmi pokojne a potichu. Vlastne si ani nespomínam, že by niekedy urobil niečo, za čo by som ho pokarhala. Rozhodne nepatril medzi svišťových „prúserárov“. Z nášho malého a tichého Tura sa pred dvoma rokmi stal hráč  jednej z top amerických hokejových akadémií v meste South Kent.


Artur Turanský/foto: hokejová akadémia v meste South Kent,USA

Čo je v USA ťažie? Škola a učenie alebo sa prispôsobiť americkému hokeju?

So školou som veľký problém nemal. Na Slovensku som totiž chodil do anglickej školy a angličtinu som zvládal. Trvalo mi možno dva mesiace, kým som si zvykol na systém školy a po dvoch rokoch už nemám naozaj nijaké problémy. Ak mám byť úprimný, na americký štýl hokeja si ale zvykám dodnes. V Amerike sa hrá na malom priestore, všetko v rýchlosti, tvrdo a je ťažšie sa presadiť v predbránkovom priestore. Hráči sú drzejší a majú väčšie sebavedomie. Na toto si zvykám každý deň. No a konkurencia je tam naozaj veľká. Presadiť sa nie je vôbec jednoduché.

 

Dlho si si zvykal na život v tejto krajine?

Do USA som prišiel ako 15-ročný s otcom,  ale po dvoch dňoch som tam zrazu zostal sám. Nový presný režim bol najskôr pre mňa stresujúci, ale tak veľmi som chcel hrať hokej v špičkovej akadémii, že som si nič zlé nepripúšťal. Od povinného nosenia obleku a kravaty v škole, chodenia do školy aj v sobotu, až po presuny na zápasy po skončení školy…  Musel som všetko sledovať, stíhať, nič nezmeškať. No a popri tom aj oddychovať na internáte, kde bývame po troch a zasa sa naštartovať a podávať stále 100% výkony.  Skoré vstávanie, množstvo zápasov a presunov a k tomu škola a večerné učenie sa. Je to veľmi náročné. Žijem veľmi rýchlo, dokonca niekedy nestihnem ani pravidelne sa ozvať domov…

Do USA si odišiel z Česka. Hoci si bol v Česku a na Morave český hráč, aj za veľkou mlákou si zasa ako Slovák cudzinec. Kde si vlastne hokejovo doma?

Odpovedať  na túto otázku ani presne neviem. Aj ja som hrdý hokejový Svišť. V českom tíme Vyškov sme začali hrávať veľmi skoro, boli sme cudzinci,  ale boli radi, že nás majú. Potom som hral v Hodoníne a odtiaľ som prešiel do Warrioru Brno. Kým som odišiel do USA, necelú sezónu som hosťoval v bratislavskom Slovane. Pocit cudzinca som mal v každom klube. Ale ako hráč som sa vždy snažil dokázať, že tam patrím a že si viem na ľade zastať svoje miesto. A možno práve to ma ženie dopredu.


Artur Turanský/foto: hokejová akadémia v meste South Kent,USA

Už si naznačil, že máš tooooľko veľa povinností počas sezóny, že nestíhaš ani volať domov na Slovensko. Ako teda vyzerá tvoj bežný deň?

Každý deň je iný. Ale keď to mám celé zhrnúť, tak ráno vstávam o 6:30, idem na raňajky už pripravený do školy. O 7:45 sa celá škola stretávame v hale a učitelia alebo študenti hlásia novinky alebo čokoľvek, čo chcú oznámiť (športové úspechy, najbližšie zápasy a podobne). O ôsmej sa začína škola. Mám  štyri hodiny,  niekedy mám hodinu voľno, vtedy väčšinou chodievam na ľad, niekedy si idem pospať. Obedujem o 12:00. Po obede máme polhodinovú pauzu  a potom ďalšími dve hodinami pokračuje škola. Počas nich si dorábame úlohy, alebo máme nejaké vonkajšie aktivity. Po tomto všetkom konečne idem na tréning. V kabíne sa stretneme všetci spoluhráči, keďže dovtedy máme každý iný program. Pripravíme sa na tréning a konečne je sranda. Keď už sme na zimáku, každý z nás sa plne sústreďuje na hokej, škola ide vtedy bokom. Tréning máme každý deň v inom čase, k tomu dvakrát do týždňa máme aj tímovú posilňovňu. Po tréningu ideme na večeru a potom sa už rozídeme na svoje ubytovne,  kde nám o 7:45 večer začína čas na učenie. Večierku máme o 10:30.  Regeneráciu a relax si každý z nás robí po svojom. Zápasy mávame niekedy aj cez týždeň, inak sú dva cez víkend. Cestujeme na turnaje. Pohybujem sa zväčša po obrovskom areáli školy. Denne sa veru veľa nachodím…

Artur Turanský/školská foto: hokejová akadémia v meste South Kent,USA

Pred pár dňami si sa vrátil domov. Máš letnú prípravu. Ako to vyzerá počas nej?

Spávam dlhšie,  niekedy luxusne aj do desiatej. Okolo obeda som už v posilňovni, spolu s ďalšími chalanmi, s ktorými robím letnú prípravu. Tu som aj tri hodiny. Po tréningu mám zabezpečenú regeneráciu a aj obed. Niekedy som taký unavený, že si idem oddýchnuť domov. Občas s chalanmi trávime čas pri playstatione, alebo niekam ideme. Sem-tam ideme na bicykle, ideme sa okúpať. Ak v mojom programe hľadáš diskotéky alebo večerné vysedávania v baroch, tak zbytočne…

 

 

Keď prídeš domov do Bratislavy, máš kde trénovať?

Letnú prípravu robím v Health & Performance pod vedením Milana Bališa a Tomáša Mihálika. Som veľmi spokojný a je tam dobre nastavený systém pre hokejistov. Mame postarané nielen o tréningový proces, ale aj o regeneráciu a stravu. A tu sa v tréningoch stretávam aj s chalanmi, s ktorými sa poznám dávno. Zo Svišťov. Keď som doma napríklad aj na Vianoce, alebo cez iné prázdniny, trénovať na ľade mi umožňuje Slovan, za čo som im vďačný. Som odchovanec Hokejovej školy Svišť a preto nemám v Bratislave vlastný domáci klub…

Dorábaš si po návrate na Slovensko aj slovenské školy?


Minulý rok som musel,  v rámci povinnej 10-ročnej školskej dochádzky robiť skúšky zo slovenčiny. Ak by som chcel maturovať aj na Slovensku,  mal by som robiť aj teraz skúšky zo slovenčiny a dejepisu, ale mojou prioritou je maturita v USA, chcem hrať univerzitný hokej, teda pokračovať v hokeji aj v štúdiu na univerzite v Amerike.

Aký je tvoj hokejový cieľ?

Ešte dva roky môžem hrať v tejto mojej akadémii. No a potom, ako som už povedal, rád by som sa uchytil na univerzite cez hokejové štipendium. Chcem hrať najvyššiu divíziu D1. Po ďalšej sezóne skúsim zabojovať o najvyššiu juniorskú ligu v USA, USHL. Samozrejme, že smerom k Slovensku, si chcem vybojovať reprezentáciu. Dlhodobým cieľom je venovať sa profesionálnemu hokeju. Hoci je konkurencia obrovská, tak ako každý hokejista, aj ja snívam o NHL.

Artur Turanský/foto: hokejová akadémia v meste South Kent,USA

Mládežnícke repre štarty už za sebou máš, si nominovaný aj teraz v lete na niektoré zrazy?

Najbližšie idem do Trenčína na hokejové leto, je to príprava pred turnajom U18  Memoriál Ivana Hlinku. Dúfam, že zaujmem trénerov a prebojujem sa do poslednej nominácie práve na tento Memoriál.

Máš okrem hokeja aj iné záľuby? Stíhaš robiť aj niečo iné ako sa iba učiť a trénovať?

Ja žijem športom. Okrem hokeja s kamarátmi a spoluhráčmi  trávim voľný čas doma i na campuse stále pri športe. Akomkoľvek. Okrem toho sledujem všetky aktuality, trendy  a novinky zo sveta hokeja a športu vôbec.  Relaxujem pri playstatione. Ten, kto sa nevenuje športu, to nikdy nepochopí. A môže môj život pôsobiť stereotypne. Ja som spokojný. Hokej je môj svet.

Čo ti varí mama, keď si doma?

Najradšej mám steak so zázvorovou omáčkou a rezne. Ale zbožňujem aj  ovocie a je mi vzácne, keď mi ho mama doma porcuje, alebo vyrába šťavy. Ale úplne top je, že ma mama doma obskakuje a ja nemusím nič robiť . To si užívam parádne.

Artur Turanský/foto: archív hokejovej školy Svište

Dodržiavaš v Amerike, bez rodičovskej kontroly, životosprávu športovca?

Čo sa týka stravy, som odkázaný na školskú ponuku. Nie vždy mi to chutí… Málokedy sa dostanem do mesta do obchodu, niekedy si potraviny objednávam online. Snažím sa vyhýbať sladkostiam, hoci ich milujem. Ale hlavne sa vyhýbam tým americkým hovädinám, to si ako športovec nemôžem dovoliť. Niekedy mi chýba spánok, ak sa mi nepodarí ísť spať v normálnom čase, dospávam cez deň pred tréningom.

Aké budeš mať leto?

Na leto nemám žiadne špeciálne plány. Hlavne som šťastný, že som doma. Možno navštívime Tatry, Jasnú mám veľmi rád.

Artur so sestrou Veskou/foto: archív rodiny Turanských

Artura poznám dobre. A dlho. Naozaj odmala. On a aj jeho sestra mi vždy boli veľmi blízki. Trávila som s nimi veľa času aj mimo hokeja. Aj preto som dlho pri rozhovore váhala, či tému jeho staršej sestry Vesky otvorím. Ale príhoda z jeho príchodu domov ma posmeľovala. Koncom mája som totiž posielala chlapcom Svišťom informácie o zapojení sa do charity pre choré deti. Artura som  v tom čase zachytila na letisku pred príletom na Slovensko. Jeho odpoveď, že chce pomáhať chorým deťom bola striktná a zreteľná. Preto som sa odvážila…

 

 

Turo, pred rokom a pol si sa musel navždy rozlúčiť s Veskou. Bola Ti sestrou, ale aj kamarátkou a tak trochu ochrankyňou. Prihováraš sa jej niekedy? Rozprávaš sa s ňou? Cítiš stále tú  jej obrovskú podporu aj teraz po roku a pol, kedy nás navždy opustila?

Vedel som, že Veska nie je zdravá. Od malička chodievala viac doktorovi ako ja, ale netušil som,  keď som odchádzal do USA, že sa jej priťaží. V podstate, v deň odchodu som ju videl naposledy. Pamätám si to presne. A tak to aj ostane. Keď  som mal konečne prísť domov na Vianoce, tešil som sa aj na Vesku, už som ju nestihol.  Práve vtedy zomrela. Bolo to také zlé, že ani doteraz tomu neverím. Stále mi to hlava neberie, čo sa vlastne stalo. Do Ameriky som sa musel vrátiť hneď v januári. Mal som podporu všetkých spoluhráčov, celého klubu, ale vo svojom vnútri som sa s tým musel popasovať sám. Myšlienky a sústredenie sa na hokej mi pomáhajú najviac.

Časť Svištov na Misii – aby bol svet lepší, druhý vpravo Artur Turanský/foto: Misia

Je niečo, čo Ťa okrem spomienok spája s Tvojou veľkou sestrou?  

Po Veske mi zostal minitalizman. Kúpila si ho k svojej 18-tke, ktorú oslávila len 3 mesiace pred svojou smrťou… Mám ho stále pri sebe.

Artur, ďakujem Ti za rozhovor. Prajem Ti splnenie všetkých snov a veľmi Ti budem držať päste vo všetkom, čo robíš. Zostaň pokorný. To je cesta k úspechu, na ktorý si tvrdo drel od prvého kroku na ľade. Už vtedy Ťa sprevádzala celá Tvoja rodina. A s rodičmi a starkými za mantinelom stála aj Veska, ktorá Ťa určite komanduje aj z neba. Veď to bola a navždy zostane Tvoja staršia a starostlivá sestra.

Môže vás zaujať:

EXKLUZÍVNE: Fehy: „To nie je kečup! To je krv z NHL!!!“

Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *